Stopy záhonov, prekročené polia - Michaela Šuranská

Výstava Stopy záhonov, prekročené polia je momentom, príbytkom či lokalitou, ktoré prehovárajú o vzťahoch hybridných foriem archívov, artefaktov a diel, ako prepisov histórie alebo reflexií či odtlačkov fragmentovanej súčasnosti. Michel Foucault vo svojej eseji Of Other Spaces¹ popisuje okrem širšej definície vonkajších priestorov, heterotopie, ako špecifické miesta – nemiesta, ktoré nemusia byť konkrétne, prepájajú viaceré časové roviny alebo prostredia a deje, môžu byť únikom aj abstraktom zmesi systémov. Tieto strety, vrstvenia alebo hry s časovosťou sa prepisujú do práce a myslenia Michaely Šuranskej a ich odkazy prerástli aj ekosystém – krajinu výstavy.  

Prostredníctvom expandovaného média maľby a princípov archeologického výskumu tu pridaním svojho umeleckého prístupu autorka komunikuje príbehy miest a lokalít (napr. obec Tlmače, ostrov Sardínia), ktoré sú uchovávané v nánosoch každodenného pôsobenia činnosti antropocénu (kapitalocénu). Zásahy do pôvodného naratívu krajiny, ktoré menia jej charakter (antropológia krajiny), stopy činnosti človeka, ako aj spomienky samotnej prírodnej zložky (agency) autorka zhromažďuje a uvádza do nových, históriou nezaťažených juxtapozícií v kontexte inštitúcie – múzea². Pamäť krajiny alebo sociálne produkovaných a tvarovaných priestorov (archetyp príbytku) či rituálov, sa postupne odkrývajú vo vrstvách mikrosvetov – individuálnych heterotopií, formovaných subjektívnym vzťahom k skúmaným entitám – miestam, príbehom, spomienkam, hmote.  

Plocha obrazov je rozvádzaná kolážou diferentných časových aj formálnych a významových vrstiev, ktoré sú ďalej transformované vo fyzických objektoch na hranici umeleckých diel a archeo artefaktov.  Vrstvením, dekonštruovaním a transkripciou autorka prehodnocuje charakter času a priestoru, sekvenčnosť videnia alebo zmyslové vnímanie materiálov a participatívnych aktivít. Jednotlivé miestnosti výstavy prepájajú viac mediálne projekty Even Clay is Warm (2024–2025) a Landmarks (2023), ako svety Michaely Šuranskej, výsledky terénneho výskumu aj performatívnych situácií. Možno ich čítať ako prepisy príbehov a pohybov tiel, archeológie pamäte a lokalít, aj pripomienky momentov, ktoré sa nám často strácajú v agresívnych a neustále sa zrýchľujúcich mechanizmoch súčasnosti. 

Diela Michaely Šuranskej rozvíjajú hru s tradičnou muzeálnou inštaláciou aj samotnou plochou obrazu (narúšajú formu rektangulárneho rámovania)³ a odkazujú k architektonickým prvkom či systému zobrazovania v mapách  a reštaurátorstve, ktorých princípy modifikujú, de- a rekonštruujú. Vzťah k materiálu, vytváranie nových významov, časových sekvencií, ale aj fyzických vzťahov terénnych fragmentov súkromných aj verejných priestranstiev, sú prezentované v sérii nových obrazov(2025) v hlavnej miestnosti galérie. Autorka tu prekročila lokalitu stredného Slovenska a výskum rozšírila na ostrov Sardínia, kde opäť kombinovala kontrasty pamäte povrchov (tvaroslovia) prírode ponechaných oblastí a človekom privlastňovaných miest (podláh, dlažby).  

Odtlačky histórie ako rekonštrukcie symbolických naratívov a skupinových rituálov v konfrontácii s hutným, no tiež hapticky podnetným pôdnym materiálom, autorka sledovala v projekte rekonštruovaného fragmentu hlinenej podlahy. Tento odkaz k archetypu pôvodného kamenného obydlia možno pozorovať v troch objektoch (ílových platformách), ktorých vzniku predchádzala performatívna udalosť spoločného skupinového modelovania – ušliapavania (objekt 1) a transformácia symboliky výmaľby býčou krvou, ktorú autorka realizovala ako participatívny akt, prepájajúci súčasné témy telesnosti, intimity, ale aj stereotypizácie “dámskych” rúžov – líčidiel, zozbieraných a aplikovaných v objekte s novovznikajúcim pamäťovým aj kultovým charakterom (objekt 2). V poslednej hlinenej ploche (objekt 3) sa autorka vracia k svojej kontinuálnej práci s hmotou a k fyzickosti aj formálnym vlastnostiam pôdy z rodinnej vinice v obci Malé Kozmálovce, ktorú rekontextualizuje v podobe časti podložia – podlahy – artefaktu. Jeho interpretácia v galerijnom prostredí (druhá časť galérie) môže naberať, rovnako, ako miestny terén, vrstvy významov v závislosti na individuálnych a situačných schopnostiach našej imaginácie, ktorá sa mení s aktuálnym kultúrno-spoločenským kontextom.⁴ 

Druhá časť výstavy predstavuje side-specific inštaláciu projektu Landmarks. Obraz Morning breaking of sections - romantic spatial situation II. je rozšírený do viac mediálneho environmentu Evening in the Field - Romantic Spatial Situation I. (celtovina, odkazujúca k histórii regiónu, fragmenty zahodených artefaktov ľudskej činnosti, zvuková nahrávka z oblasti). Autorkin terénny výskum tu pracoval s kontextom lokality obce Tlmače a bol zameraný na premeny miestnej krajiny a objektu hradiska z 9.–10. storočia, ktoré sa v dôsledkoch dlhodobých zmien transformovali. Obe časti projektu predstavujú extenzie a (pre)budované priestory najnovšej kultúrnej vrstvy území, pretvorených napríklad záhradkárskou kolóniou, ktorá sa tu svojím masovým rozrastaním v posledných desaťročiach zapisuje do pôvodného naratívu krajiny a mení jej identitu.  

Michel Foucault píše o heterotopiách ako o istých protikladoch utópií, medzi ktoré patria napríklad konkrétne lokácie, ako záhrada, bazár alebo cintorín. Uzatvárajú, kumulujú aj pretvárajú čas, deje a myšlienky podobne, ako ľudské (aj neľudské) telá a vnemy. Podobný časopriestor, ktorým je možné prechádzať, ktorý je možné zažiť, cítiť, počuť či sa ho dotýkať, tvorí aj výstava Stopy záhonov, prekročené polia.Transkripcie pôvodných prostredí do umeleckých diel tu komunikujú medzi prírodnými materiálmi a novými, syntetizovanými formami, ktorými autorka otvára otázky vnímania krajiny, ako človekom modifikovaného zdroja pamäte i samostatne činnej entity, ale aj témy transformácie ľudskej identity či identity miesta, lokality a času v procesoch stávania sa iným/ novým/ starším. Apropriované textúry a maľba, ako intermediálna prax, ako výskum pamäte aj hmoty, tu konštruujú bezčasie, ktorého hranice sa strácajú aj novovznikajú, pričom pripomínajú našu (ne)schopnosť uvedomovať si vlastnú (a vzájomnú) fyzickú prítomnosť, ale aj dlhodobé viacsmerne nepriaznivé aktivity. Toto bezčasie však taktiež podnecuje k citlivosti vnímať stopy, vystupujúce zo všadeprítomnej virtuality online, kolobehu kríz alebo kontrolných mechanizmov a ktoré možno pokladať za pripomienky hodnoty krehkého spoločného času, blízkosti, ale aj potreby pokory voči prostrediam, ktoré nás (spolu)vytvárajú. 

¹ Michel Foucault, Of Other Spaces: Utopias and Heterotopias, 1984. 
² Múzeum je podľa Foucaulta typom inštitucionálnej heterotopie, ktorá sa vyznačuje kumuláciou rôznych časových rovín,  tzv. zmrazením času alebo bezčasovosťou.  
³ rektangulárne – pravidelné, pravouhlé 
⁴ Projekt Even Clay is Warm (2024 – 2025) pracoval s tvaroslovím a materiálmi – hlina, kameň, dlaždice, mozaika. Bol inšpirovaný folklórnou tradíciou ušlapávania stodoly (skupinová performance realizovaná v Rozkvet gallery) a používaním býčej krvi (prevedenej do substancie z líčidiel) v hlinených podlahách, pričom autorka rozvíjala sociálne odkazy obydlia, ako geologicky aj intímne “magického” podložia. Na výmaľbu hlinenej plochy využila autorka viac ako 50 darovaných líčidiel, ktoré aplikovala priamo v prostredí galérie.