Tvorba Natálie Šimonovej je príznačná výskumom vrstiev, jednak kontextuálnych a konceptuálnych, ale tiež maliarskych a materiálových. V prvom prípade ide o vrstvy verejného priestoru, ktoré prenáša na plátna a mení ich na vrstvy obrazové, v druhom prípade zasa, naopak, prenáša obrazové vrstvy do verejného priestoru, kde ich aplikuje ako nové štruktúry, nazývané zvyčajne „maľbou v expandovanom poli“. Tu sa stávajú ďalšou vrstvou verejného priestoru po stránke významovej ale aj materiálovej. „Narastanie“ Šimonovej maľby pritom evokuje prirodzený proces, akým sa verejný priestor mení, prostredníctvom materiálovej transformácie, teda narastaním vrstvy hrdze, či pridávaním a uberaním nánosov farieb. Tieto zmeny sú však okrem prirodzených premien materiálu v čase aj náznakmi zmien ľudského času, teda premenami spoločenských nálad a režimov. Takýmto charakterom akoby maľby prostredníctvom „hlbokej mimézy“, teda bytostného pripodobnenia, uvažovali o pôvodoch skúmaných vrstiev, čím narážajú na ich metavrstvy. Prístup Natálie Šimonovej je zdôraznením jedného zo základných princípov umeleckej tvorby: dôkladného pozorovania nuáns ľudského prostredia a zameranie sa na jeho spletité významové vrstvy. Vďaka tomu, že je autorka zaujatou pozorovateľkou premien okolia, umožňujú jej analýzy narážať na mnohé, nesústredenému oku skryté vzťahy. Okrem toho, že ich odkrýva, poukazuje však často aj na ich krásu, odhaľujúcu sa neraz iba vďaka snahe o hlbšie pochopenie.
