"Keby sa dvere vnímania vyčistili, každá vec by sa človeku zdala taká, aká je, nekonečná. Lebo človek sa uzavrel, kým neuvidí všetky veci cez úzke štrbiny svojej jaskyne."
(William Blake, Svadba neba a pekla)
Station Contemporary Art Gallery predstavuje spoločnú výstavu dvojice výtvarných umelcov Kateřiny Makar Václavkovej (*1981) a Róberta Makara (*1970). Výstava The Essence of Perception je druhou spoločnou výstavou tejto dvojice a po šiestich rokoch nadväzuje na predchádzajúci projekt Perception Is Identity, ktorý predstavili v piešťanskej Magna gallery (2019). Opäť sa vracajú k výtvarnej meditácii o vnímaní a vnímateľnom. Opäť testujú možnosti klasických grafických techník linorytu a serigrafie ako súčasných médií experimentálnej výtvarnej tvorby. Ale nie len to. Prvý pohľad do expozície prezradí, že Kateřina aj Róbert prezentujú svoje individuálne, autonómne, dlhodobo koncízne rozvíjané autorské výtvarné a grafické programy. Pre prvý pohľad sú ale dvere vnímania častokrát uzavreté. Výstava Esencia vnímania, a výraz esencia, sa mi zdá v preklade pôvodnej anglickej verzie názvu oveľa vhodnejší, než vecná filozofujúca a uzemňujúca podstata, práve preto, že okrem významových konotácií odkrývania, možno skôr presvitania toho, čo je pod povrchom, alebo oscilácii medzi skrytosťou a odkrytosťou, odkazuje aj k istej éterickej, subtílne sublimujúcej, jemnej prchavosti. K vnemu, o ktorý je potrebné sa snažiť, k vnemu ako k niečomu, čo uniká uchopeniu. Takmer uchopiteľnej a pochopiteľnej unikavosti. Efemérnosti a teda aj oscilácie medzi stabilnou ustálenosťou a krehkou premenlivosťou. Prvý pohľad do expozície prezradí aj to, že medzi týmito heterogénnymi výtvarnými osobnosťami a ich heterogénnymi výtvarnými programami, zavládla aspoň na chvíľu vzácna situácia harmónie, pohyby a sily sa ustálili v krehkej rovnováhe, hemženie sveta zatajilo dych a spočinulo. Čo presvitá popod prvý pohľad? Viac než rozdeľujúca rovina individuálnych výtvarných programov, žánrového, námetového a tematického zamerania výtvarných prác je tu esenciálna príbuznosť výtvarnej túžby. Obaja vytrvalo programovo experimentujú s grafickým médiom, rozvíjajú jeho špecifické vlastnosti, nielen v technologickej a materiálovej rovine, ale čo je dôležité, kladú si otázky týkajúce sa samotného vnímania – prednastavenia vnímania, jeho limitov a mechanizmu, akým spôsob vnímania sveta následne formuje osobnosť človeka. Spoločná, takmer pôstna čiernobiela grafická inštalácia, jemne akcentovaná lokálnymi farebnými tónmi, využíva multiplikáciu a rytmus motívov cesty a knihy. Priestorová inštalácia rozširuje dvojrozmerné komorné médium grafickej plochy, planimetrie línií a pigmentov o novú priestorovú dimenziu, približuje ho v (minimalisticky) sochárskej, či možno (minimalisticky) architektonickej kompozícii. Tektonika a rytmus skupiny stĺpov uprostred, nachádza odpoveď v rytme vertikálnych pásov po obvode. A opäť oscilácia, tentoraz medzi celkom inštalácie a jej časťami, medzi makro a mikro merítkom, medzi blízko, či zblízka a ďaleko, či z ďaleka. Od priestoru a telies aj tiel v priestore k planimetrii síl grafického listu, k vnímaniu spracovania tlače, ku grafickej forme ako komunikačnému a performatívnemu médiu, k neverbálnej viditeľnosti sveta grafických detailov, k upretému vidiacemu pohľadu, k esencii vnímania.
