Vstupuje a rozhliada sa, pozoruje a hľadá.
Otázky zamrznuté v tichu. Slová a príbehy. Zastavenie a šepot. Spomienky, ktoré sú ďalej od konkrétnosti. Rovnako ich však cíti, (pre)žije.
Zmysly zaznamenávajú dej, imaginácia či realita? Nemusí to byť zásadné – zážitok, inokedy však zlomový okamih – význam.
Príležitosť načúvať. Dotknúť sa a vidieť. Dovoliť si (a) spoznať.
Medzi intimitou a verejnosťou, online a offline, láskou a stratou. Súčasnosťou i odkazmi minulosti. Telom a mysľou, hranicami a uznaním.
Výstava predstavuje site-specific inštaláciu, príbeh a situáciu, ktorými Jan Bražina nadväzuje na svoje predchádzajúce práce, no zároveň načrtáva ďalšie smery komunikácie a premýšľania prostredníctvom textilných materiálov. Dve navzájom prepletené scény sa stávajú prostredím, ktoré zrkadlí cit a imagináciu, no súčasne ostrú realitu, pôsobiacu na textilné vrstvy pokožky – ochrany i pevnosti objektov, entít a myšlienok.
Filozofka a teoretička kultúry Sara Ahmed píše o emóciách, ako o cirkulujúcich aspektoch svetov, ktoré formujú priestor okolo ľudských tiel. Nie sú len vnútornými stavmi, ale dokážu prepájať jednotlivcov s komunitami alebo telesný priestor so sociálnym na základe rôznych intenzít ich pripútania či závislostí (The Cultural Politics of Emotion, 2004). Spomína tiež citlivosť tela, ktoré nie len racionálne, ale aj fyzicky zaznamenáva skúsenosti a pamätá na dotyky, pohľady i hodnotenia. Naša telesnosť, ohýbaná spleťou kategórií a noriem sa potom stáva elementom hľadajúcim cestu k vyrovnávaniu sa a porozumeniu, ale aj k hodnotám ako zázemie, sloboda a domov.
Nutnosť internalizácie toxických spoločenských štruktúr či vzťahov alebo problematická sebaakceptácia, spojená s naliehavosťou na výkon v práci či splnenie očakávaní a potrieb, sa v súčasnej vyčerpanej a nestálej každodennosti stali podstatnou súčasťou našich tiel aj myslí. Dokážeme a dovolíme si prijať zlyhanie, chybu alebo len vyčerpanie, únik, úzkosť či vybočenie zo štandardu? V pozmenenom naratíve, ktorý nemusí byť ideálny, alebo dostatočne atraktívny, by potom mohli vznikať nové možnosti – preformulované rovnice existencie, ktoré prekračujú hranice hierarchizovaných systémov konformity či (seba) kontroly a smerujú k udržateľnejším formám vzájomnej i individuálnej reality.
