Názov výstavy nie je len poetickým gestom, ale konceptuálnou metaforou, ktorá sa stáva kľúčom k čítaniu výstavy Ráchel Jutky. Inšpirovaný povinným označením zo spätných zrkadiel áut, no zároveň filozoficky reinterpretovaný Jeanom Baudrillardom, odkazuje na skreslené vnímanie reality, na ilúziu vzdialenosti či bezpečia, ktorú môže sprostredkovať obraz. V kontexte výstavy sa táto fráza mení na upozornenie: čo sa javí ako abstraktné, vzdialené alebo neuchopiteľné, môže byť v skutočnosti intímne, fyzické a osobne nabité. Titul tak vytvára dialóg nielen s obrazmi a objektmi vo výstave, ale aj s ich „neviditeľnými“ obsahmi a zároveň trochu ironicky podrýva Greenbergovskú predstavu o jednoznačnej čitateľnosti obrazu. Výstava tak poukazuje na otázku, do akej miery môže byť obraz nositeľom vzťahu, nie len reprezentácie, a ako môže byť napätie medzi obrazom a objektom využité ako spôsob vizuálneho uvažovania.
Tento paradox je prítomný aj v samotnej technickej stránke diel. Autorka pracuje s kombinovanou technikou na plátne, využíva historickú fotografickú techniku kyanotypie, prostredníctvom ktorej prenáša fotografie v portrétovom formáte, známom najmä zo súčasného digitálneho prostredia, priamo na plátno. Tento akt spája archaické médium s digitálnym vizuálnym jazykom, čím sa otvára priestor pre reflexiu. Portrét, ktorý býva nástrojom sebaprezentácie v digitálnom priestore, sa v jej podaní premieňa na hmotný, pomalý a chemický obraz, paradoxne bližší a pravdivejší, než ten, ktorý denne konzumujeme cez obrazovky.
Výstava pracuje s maľbou a inštaláciou ako rovnocennými médiami, ktoré spája cez formálnu i obsahovú manipuláciu. Autorka vedome narába s procesom skladania a zošívania ako vizuálnou stratégiou, ktorá tematizuje napätie medzi intuíciou a kompozíciou, medzi každodennosťou a jej estetickým uchopením. Jutka čerpá farebnosť z podvedomých reakcií, avšak druhá vrstva, vedome budovaná z vlastného vizuálneho archívu a prežitých momentov, pracuje s konkrétnosťou osobnej skúsenosti. Tento dvojúrovňový prístup vytvára jemné pnutie medzi automatizmom a vedomou artikuláciou. Fragmentácia, zošívanie a vrstvenie jednotlivých prvkov narúšajú tradičné chápanie obrazu ako uzavretého celku.
Tento proces, ktorým autorka pristupuje k tvorbe je asociatívny, využíva symboly, fragmenty spomienok a znaky, ktoré v sebe nesú osobnú, no nie výlučne autobiografickú pamäť. Pracuje s existujúcimi objektmi a materiálmi, nie z dôvodu nostalgie, ale kvôli ich schopnosti niesť stopy času, aktivácie spomienok aj emocionálneho nánosu. Výstavná architektúra vo forme kabinetov či uzatvorených kompozícií slúži ako nástroj organizácie týchto zlomkov, tvorí sa tak zdanlivý archív, ktorý však nikdy nie je úplný. Z detstva sa objavujú nenápadné odkazy, ako miesta, zvieratá, napríklad kone, ktoré reprezentujú bezpečný priestor. Spomienky na cestovanie, lezenie, mapovanie či opakovane nachádzané vizuálne rytmy vytvárajú vizuálny jazyk, ktorý je subtílny, ale intenzívny. Autorka si zachováva právo neodhaľovať všetko, necháva priestor na interpretáciu, no zároveň ukazuje, že každý obraz môže niesť viac, než sa na prvý pohľad zdá.
