9 000 kilometrov je vyjadrením približnej geografickej vzdialenosti medzi Bratislavou a Tokiom. Podstatnejšie ale je, že ide aj o vzdialenosť symbolickú, deliacu dva svety s odlišným prístupom k mysleniu, či vo všeobecnosti k životu samotnému. Výstava s názvom 9 000 km: Japonské inšpirácie v slovenskom umení rozpráva príbeh o nenásilnej expanzii a preberaní kultúrnych vzorov, ktoré sa rodia v krajine vychádzajúceho slnka a svoje miesto našli v slovenskom výtvarnom umení. Na výstave sa predstaví šestnásť autoriek a autorov tvorivo aktívnych od druhej polovice 20. storočia po súčasnosť, ktorí reagujú na umelecké predobrazy alebo na filozofické myšlienkové systémy prameniace v japonskej kultúre. Kurátorka a kurátor výstavy sa rozhodli upozorniť na dva protipóly súčasnej japonskej kultúry, ktorá v podobnej rozpoltenosti expanduje do sveta.
Kým umenie prvej polovice 20. storočia na Slovensku sa obracia k budovaniu slovenského mýtu šesťdesiate roky sa nesú v duchu uvoľnenia či už formálneho ale i filozofického. Prvá časť výstavy je venovaná dielam, príbuzným s princípmi zen-budhizmu, či už je to práca s filozofiou alebo kaligrafiou, ktorá bola jeho silnou súčasťou. Práve v šesťdesiatych rokoch si všímame prvé prejavy a práce s ideami zenového budhizmu. Východisko z normalizácie našli niektorí autori v podobe východných filozofií (Milan Adamčiak, Dezider Tóth) iní pracovali s japonským mysticizmom a kaligrafiou (Karol Baron). Patrícia Koyšová a Stanislav Ondruš zhmotňujú princípy zenovej filozofie v abstraktných gesticko-kaligrafických maľbách snažiac sa o odtrhnutie od vonkajšieho sveta a sústredujúc sa na prítomný okamih či akt čírej maľby. O harmonické spojenie ľudského s esenciou prírody sa snaží Jozef Sušienka v štrukturálnych keramických objektoch odkazujúc tak na tradíciu záhradného umenia. Japonská estetika a spôsob života Wabi-sabi je prirodzeným východiskom v tvorbe fotografky Ester Sabik, pracujúcej s rozkladom organických materiálov, ktorých kľúčovou hodnotou sa stáva nedokonalosť, podliehanie prirodzeným procesom vzniku, užívania, opotrebovania a zániku.
Diela v druhej časti silne ovplyvnila japonská hyperkonzumná spoločnosť, popkultúra, či mytológia, apropriované a pretvárané v intenciách stredoeurópskeho myslenia. Autorky a autori vyvracajú náš často sprostredkovaný idealizovaný pohľad a kriticky nazerajú na rôzne fenomény japonskej popkultúry - anime, hudby, virtuálneho sveta v kontraste s filozofiou harmónie (Peter Cako, Palo Čejka, Svetlana Fialová, Mária Maxová, Boris Sirka, Erik Šille). Táto časť je zložitou sieťou významov, kritických postojov a subjektívnych náhľadov, nielen na japonskú ale aj na slovenskú kultúru. Diela Dominiky Brečkovej odkazujú jednak na niekoľko tisíc kilometrov vzdialenú krajinu, zároveň však významovo odzrkadľujú domáce, stále silno patriarchálne prostredie. Video Tatiany Takáčovej zaznamenáva akt prežívania vonkajšej i vnútornej očisty v tradičných kúpeľoch sento, pričom neprijíma japonskú vizualitu ale samotný spôsob života. Výstava prezentuje napokon aj tri doposiaľ neodprezentované digitálne koláže Marka Blaža, pochádzajúce z jeho osobného archívu. Výber je ukážkou Blažovej kontinuálnej snahy o deštrukcie rôznych kultúrnych obrazov a ich následné spájanie do obrazov nových, pohybujúcich sa na hranici čitateľnosti. Novovzniknuté digitálne tlače humorne komentujú stav straty súčasných kultúrno-spoločenských pilierov, snažiac sa kombinovať Hokusaiove tlače s papierovými vystrihovačkami tradičných slovenských dreveníc.
