Simona Novická, Martin Hrvol - Z hĺbky bukových lesov

Kým umelci 19. a 20. storočia používali prírodu ako znak, ako obraz nesputnanosti, slobody či identity, dnes ju vnímame predovšetkým z perspektívy environmentálnej krízy. V maliarstve barbizonskej školy bola krajina metaforou prirodzenosti a úniku, v slovenskom výtvarnom umení sa zas stala politickou kulisou národnej identity. Dnes sa však z tohto znaku stal metaznak: pozeráme sa naň s odstupom, kriticky, vedomí si jeho vrstiev a kontextov. „Zelené“ sa stalo mantrou, zaklínadlom, útechou aj komoditou, obsahom, námetom aj nástrojom. Od používania krajiny ako objektu sme prešli k využívaniu ekologických diskurzov, ktoré často reprodukujú podobné mocenské štruktúry ako kedysi. U niektorých autorov sa však objavuje iné východisko, také, ktoré nie je manifestom, ale rozprávaním, nie ideológiou, ale vzťahom. Také, ktoré k prírode nepristupuje ako k téme, ale ako k partnerovi spoločného príbehu.

Ak sme už prekonali dichotómiu človek verzus príroda, môžeme uvažovať aj o tom, že umelec či umelkyňa už nepoužíva materiál ako médium. Nestojí nad ním z pozície moci, aby ho pretváral, ale hľadá si cestu k rovnocenému vzťahu. Materiál sa tak nestáva len sprostredkovateľom umeleckého zámeru, ale partnerom v procese vzniku diela. Namiesto tradične chápanej mediálnosti ako spôsobu, ktorým autor / autorka formuje a „opravuje“ svet, nastupuje zmena pozície autorstva z mediálneho tvorcu / mediálnej tvorkyne na mediátora / mediátorku. Autor a autorka upúšťajú od jednoznačných ekologických deklarácií a preberajú skôr rolu tlmočníkov  nenápadných vzťahov medzi prírodou a človekom, medzi materiálom, jeho významom a pamäťou.

V tomto zmysle môžeme vnímať objekty Simony Novickej v ich časovej celistvosti – od uhlia cez architektúru k stromu a späť. Sú obrazom cyklu, v ktorom nič nie je trvalé, len premenlivé. Uhlík v materialite popola, tu nie je chápaný ako symbol dopadu environmentálnej krízy, ale skôr mysticky, ako súčasť kolobehu, v ktorom má zrod aj zánik svoju nezastupiteľnú úlohu. Podobne uvažuje aj Martin Hrvol, ktorý prepája priemyselný materiál s organickým prostredím nie ako jeho negáciu, ale ako predĺženie či protézu prírody. V duchu krajinológie sa pozerá na odpad ľudskej činnosti nie ako na čisto deštruktívny prvok, ale ako na súčasť širších procesov, ktoré ovplyvňujú a niekedy dokonca udržiavajú krehké ekosystémy.

Spoločná výstava Z hĺbky bukových lesov je miestom stretnutia, dialógu ambivalentných poetík. V kontexte súčasnej krízy vyhrotených diskurzov neponúka riešenia ani odpovede na ekologické výzvy, neťaží zo zvyškov krajinárskeho romantizmu ani zo sentimentu návratu k prírode. Načúva vzdialeným perifériám, nepriepustným okrajom našich lesov a prehliadaným výpovediam ich previazaných súčastí.