Výstava vizuálnej umelkyne Kristíny Mičovej predstavuje jej dlhodobý fotografický projekt – stále pokračujúci cyklus, na ktorom pracuje prevažne posledných päť rokov. Výber analógových fotografií je skúmaním aj záznamom osobnej histórie a vnímavosti, prostredníctvom ktorých autorka zachytáva a citlivo pozoruje prostredie domu, záhrady a blízkej rodiny v Bielych Karpatoch. Fotografie sa stávajú obrazmi momentov – zamrznutých chvíľ a pocitov, ktoré sú intímnymi súčasťami konkrétneho rodinného aj prírodného prostredia. Sú archívom reality, do ktorej sa pravidelne vracia, pričom si ponechávajú dôležitú podstatu svojej všednosti. Objekty, činnosti alebo osoby tu vystupujú ako aktérstvo mikro príbehov, naratívov každodennosti, ktoré však nadobúdajú hodnotu času a miesta svojej dočasnej prítomnosti. Ako ďaleko sa vzďaľujeme od prirodzenosti prírodných dejov, ktoré by nemuseli byť explicitne oddeľované od iných človeku samozrejmých potrieb? Akú hodnotu pre nás môžu mať obyčajné situácie a sezónne práce, ak ich vymeníme za život vzdialený organickej úprimnosti a autenticite, vlastnej realite mimo mestských centier? Koľko času sa potom zachytí v časopriestore, ktorý opúšťame a znova navštevujeme, a ktorý nemusí byť definitívne krásny, ale môže rovnako zrkadliť straty, neistoty a premeny?
Názov výstavy by v generačnom okruhu pamätajúcom minulé dekády mohol pripomenúť konkrétny televízny prijímač, ktorý bol súčasťou mnohých domácnosti, no rovnako by ho bolo možné prepojiť s názvom planéty. Sveta, ktorý existuje tak trochu mimo bežného - ľudského - striktne vymedzeného časom a podmieneného racionálnymi definíciami. Všednosť, banalita či obyčajnosť sa môžu stať súčasťou zmyslov minulosti, osobných spomienok, ale aj naratívov tvoriacich skúsenosti, ktoré nám v problematických časoch dokážu otvárať zóny imaginácie a hodnoty. Inštalácia Kristíny Mičovej odkazuje k úprimnosti každodenných situácií a činností, ktoré však prostredníctvom jej skúmania a zbierania nadobúdajú významy, pri ktorých je práve okamžik videnia a cítenia dôležitejší ako ich celkový praktický charakter. Sú čriepkami pamäte, zastaveniami dejov a linearity času, tvoriacich mikro príbehy bez pevných scenárov. Ich pokoj alebo naopak expresia, vznikajúca spoluprácou prirodzených kolobehov veku, ročného obdobia alebo domácej nálady a vzájomnej prítomnosti sú potom zápiskami aj krehkými odtlačkami autorkyných návratov vo vrstvách realít a plynúceho času.
Výstava Merkur 4160 AB sa stáva priestorom spomalenia každodenne systematicky zrýchľovaného individuálneho aj skupinového vedomia, ktorý legitimizuje hodnotu obyčajnosti, vecí a momentov, formujúcich naše spomienky aj intímne svety. Pripomína odhodlanie k vnímavosti, často potláčanej rytmom podmienok, noriem a vrstviacich sa obsahov súčasnosti.
.jpg?v=1770734175)
