Už samotný názov výstavy Moje telo je Tvojím domovom naznačuje, že Radostina Doganova sa tento raz predstavuje verejnosti výberom zo svojich kresieb predovšetkým ako žena, ktorá vníma svoje telo v intímnom vzťahu k partnerovi. Hlavnou témou, rovnako ako v jej paralelne vytváraných maľbách, je erotická vášeň, keď sa telo otvára, zatvára, naráža na iné telo v dynamickom rytme, v zraňovaní sa i objímaní. Odvaha dať vizualizácii telesnosti monumentálnu zmyslovú formu práve teraz, keď je vo veku zrelej ženy, a to realisticko-expresívnym zachytením bez estetizujúcej korekcie, jej umožňuje stvárniť telo ako živel, ako hmotu v pohybe vo chvíľach, keď v splývaní s telom druhého z dna našej fyzickej podstaty tryská nepotlačiteľná animálna energia, ktorá nás vzápätí, v zajatí niečoho závratného a nedefinovateľného, vrhne „do priepasti bytia“. Túto energiu prezrádzajú aj valérové kresby airbrushom a sprejom, treba pracovať rýchlo a rátať s tvorivým podielom náhody. Výsledkom sú vzdúvajúce sa farebné plochy tela prežívajúceho slasť, ktoré tvarmi evokujú segmenty a ohyby mohutnej rieky. Rytmy malej drámy zázraku dvoch tiel sa napokon splietajú v monumentálnom kresbovom páse vzájomných prienikov fragmentov paží a nôh. Táto séria kresieb je poctou láske, spojeniu dvoch bytostí, ktorého rovnica je zdrojom života a cyklicky sa opakujúceho generačného zápasu o zmysel bytia a existencie človeka. Lebo ako hovorí Merleau-Ponty, „telo, tzn. vec, v ktorej prebývam, je svet zložený zo subjektu a objektu, a to, ako sú vzájomne prepletené a artikulované, sa nedá s ničím porovnať.“ (Signes, 1960, s. 211).
.jpg?v=1770734175)
