Samostatná výstava autorky Michaely Šuranskej – Väčšie a menšie úlomky pripravená pre Galériu Jula Bindera prezentuje jej najaktuálnejšiu tvorbu, ktorá vznikala počas posledného roka. Výstava zahŕňa veľkoformátové maľby, „maľbo-objekt“ a inštalácie, v ktorých sa spája záujem o akúsi autorskú subjektívnu archeológiu a rozfragmentovaný záznam rôznych prostredí a časových horizontov.
Michaela Šuranská (1993) sa dlhodobo zaoberá rozšírenými polohami maľby – jej presahmi v kontexte krajiny ako časovo-kultúrnej pamäte a referencie. Viacvrstvovo vymedzené pole skúma z výtvarného, teoretického, archeologického, antropologického, sociálneho i filozofického hľadiska. Odvoláva sa pritom na pojem „taskscape“ pripisovaný antropológovi Timovi Ingoldovi, ktorý hovorí o krajine ako prostredí činností formovaných ľudskou aktivitou. Krajinu prirovnáva ku skutočnosti, ktorú prežívame prostredníctvom našich každodenných aktivít stelesňujúcich sociálne predstavy do konkrétnych situácií a hmôt. To, ako žijeme, formuje krajinu do súčasnej podoby a tá spätne formuje nás. Je to teda spôsob, akým sa materializuje žitý a zažívaný svet. Maľby, objekty a inštalácie Michaely Šuranskej odkazujú aj na tzv. nemiesta – heterotópie, zvláštne hybridné znepokojivé územia vzťahujúce sa na minulosť, súčasnosť i budúcnosť, kde sa prelamujú rôzne vrstvy a významy – väčšie i menšie úlomky. Výstava je metaforou takýchto prostredí, ktoré sa v Galérii Jula Bindera zhmotnili vo forme zvláštnych maliarsko-objektových situácií a foriem.
Michaela Šuranská v zaujatí artefaktmi a krajinnými oblasťami zhmotňuje vo svojich dielach vizuálne situácie a environmenty. Nerobí však reálne krajinné záznamy. Pracuje s narušením chronologických, logických a ideových súvislostí daného miesta, prelína ich, dekonštruuje a opäť nanovo konštruuje, „montuje“. Čerpá pritom z úvahy, že i akúkoľvek krajinnú oblasť možno považovať za istý druh archeologického náleziska. Za mnohovrstevný priestor, ktorý je sám osebe postmodernou kolážou, hybridom, kde jednotlivé prvky asociujú históriu lokality, prezentujú subjektívne mikrohistórie alebo odkazujú iba sami na seba. Šuranská v prírodných oblastiach so zvláštnym terénom objavuje rôzne vyhodené prírodné i artificiálne materiály, ktoré integruje priamo do svojich diel alebo vytvára nové simulované referencie. Záznamy tiež prekrýva s iným typom nálezísk, a to „antikizujúcimi“ ruinami budov a chrámov, čím spája vysoké, historické s významovo nižším a súčasným. Na jej maľbách sa tak vizualizujú viaceré poprekrývané vrstvy rôznych námetov a reálií – neznáme i známe krajinné výseky, antická architektúra z oblasti dnešného Talianska, rastlinstvo, kamene, rôzne časové stopy a obdobia. Autorka pracuje s filmom spomienok, rôznych obrazov, ktoré sú navnímané a potom z pamäti vyťahované do kompozícií, niekde konkrétnejších, inde naznačených alebo úplne dekonštruovaných. Práca s tvaroslovím a prelamovanie maľby smerom von do priestoru je na jej prácach podporená integrovaním nájdeného odpadového materiálu, ktorý akoby dopovedával príbeh diel. Obrazy a maľba expandujúca do prostredia sú na výstave doplnené inštaláciami z drobných hlinených fragmentov, ktoré vzdialene evokujú archeologické nálezy rozbitej keramiky alebo drobné skamenelé prírodniny. Inštalácie tvoria archív malých úlomkov, sú pandantom k tým veľkým. Odkazujú na miesto, ale aj na identitu autorky, problematiku virtuálneho prostredia kontra reality, zrýchlenia a výkonu k spomaleniu a kontemplácii pri tvorbe diel – špeciálne maľby ako takzvaného pomalšieho „analógového“ média. Zaoberajú sa komplexnou predstavou, ktorá je však tvorená z menších perspektív, „právd“, predstáv, vízií a úlomkov.
Výstava Väčšie a menšie úlomky pracuje s princípom „nemiest“, čím vytvára nové typy prostredí, ktoré môžu byť realitou, čiastočnou realitou alebo ňou byť vôbec nemusia. To, čo sa v týchto prostrediach deje, sa už možno odohralo, odohráva alebo sa ešte len odohrá a zo situácie zostane záznam. Záleží na tom, z akého bodu situáciu sledujeme. Maľby Michaely Šuranskej vychádzajú z reality, fotografií, koláží, rôznorodých námetov, vlastnej industriálnej a krajinnej ikonografie, ale i z pridaných materiálov v podobe textílií a celtovín vložených priamo do obrazov. Autorka intervenciou do priestoru Galérie Jula Bindera odkazuje na ľudské rituály a posvätné miesta, ktoré na základe Foucaultovej eseje označuje ako „heterotópie“. Tieto územia/výseky definuje ako typy akýchsi miest – „nemiest“, iných, okrajových, zvláštnych, tajomných až kultových priestorov, ktoré môžeme nájsť v každej dobe, kultúre a civilizácii. V jej prípade ide o zmes rôznych rozfragmentovaných, dekonštruovaných a nanovo „zlepených“ prostredí, v ktorých sa prelína dávnejšia historická minulosť s nie až takou dávnou minulosťou a súčasnosťou. Vzniká tým prototyp miesta, kde sa do seba prelamuje a kliesni historické a súčasné, reálne i fiktívne. Hybrid ponúkajúci rôznorodosť interpretácií a náhľadov.
