.jpg?v=1765383986)
Východiskom výstavy je téza Gastona Bachelarda, podľa ktorej je dom prvým univerzom, pozemskou verziou kozmu, kde prebiehajú tie isté chemické a fyzikálne procesy ako vo vesmírnom priestore.1 Fotografie Eriky Szőke túto myšlienku sprítomňujú tým, že časti galaxií, hviezdokopy, meteority či planéty vytvára z bežných kuchynských nástrojov a surovín – hliníkovej fólie, soli, múky či cukru. Cesto, kefír alebo rastliny zo záhrady sa opakovane objavujú ako obrazotvorné médiá alebo zdroje pigmentov, akoby sa mikrokozmos domova sám premieňal na medzihviezdnu krajinu.
Súbežne s tým vystupuje aj teória panspermie, podľa ktorej sú „semená“ života prítomné v celom vesmíre. Fotografie, vytvorené tradičnými aj experimentálnymi autorskými technikami, sa usilujú túto hypotézu previesť do vizuálnej podoby: tvorivý proces premieňa domov a kozmos na navzájom sa prekrývajúce paralaxy – proces zostáva rovnaký, mení sa iba priestor, v ktorom prebieha.
Paralelu medzi domom a kozmom prehlbuje ďalšia Bachelardova myšlienka, podľa ktorej sa gazdiná pri práci s ohňom správa tak, akoby ovládala miniatúrne slnko, a sama sa tým stáva kozmickou bytosťou.2 Tento obraz prepája ženskú prácu s univerzálnym gestom tvorenia, premeny a starostlivosti.
Lucy Lippard upozorňuje, že pojmy pohodlia, intimity či súkromia nemožno chápať ako univerzálne; v rôznych kultúrach nadobúdajú odlišné formy a význam.3 Domácnosť a domov boli navyše historicky často interpretované ako „ženský výkon“. Tieto rozdielne kontexty otvárajú rôzne možnosti čítania diel Eriky Szőke, v ktorých sa starostlivosť, domáca práca a kozmické súvislosti spájajú do osobitého vizuálneho jazyka.
Umelecká prax autorky, ktorá reflektuje mikrokozmos domova, skryté gestá starostlivosti aj kozmický pôvod hmoty, robí túto napätú súvzťažnosť hmatateľnou. Dom sa tak javí nielen ako priestor každodennosti, ale ako univerzum, v ktorom ženská skúsenosť, starostlivosť a materialita nadobúdajú nové významy. Kontrola nad ohňom a fermentáciou, cyklické chemické reakcie či premeny látok sa objavujú ako gestá tvorenia. Diela preto možno interpretovať nielen ako mikroanalógie kozmu, ale aj jako pripomenutie historického a spoločenského dedičstva, v ktorom sa ženské telo, vedomosti a práca stávajú viditeľnými a znovu interpretovateľnými.
Hlavným cieľom výstavy je uvedomiť si, do akej miery sú zákonitosti kozmu prítomné aj v každodennom živote. Univerzálne procesy – kolobeh hmoty, putovanie prvkov, rytmus vzniku, premeny a zániku – fungujú rovnako na kuchynskom stole ako v medzihviezdnom priestore. Projekt upozorňuje na krehkú rovnováhu medzi človekom, prírodou a vesmírom a vyzýva k úcte a zodpovednosti voči Zemi a udržateľnosti života.
Prepojením vizuálneho umenia, ekológie a astrofyziky výstava vytvára priestor na reflexiu, v ktorom sa domov a vesmír javia ako vzájomné paralaxy – až mizne hranica medzi tým, na ktorý z nich sa pozeráme. Zrnko múky sa mení na hviezdny prach, meteoritový pigment sa zjavuje v podobe obyčajného koreňového systému paradajky. V tejto dvojitej optike môže divák nanovo prehodnotiť svoje miesto vo svete.
--------------
1 Gaston Bachelard, The Poetics of Space, 1958.
2 Gaston Bachelard, L’eau et les rêves, 1942.
3 Lucy Lippard, The Lure of the Local, 1997.
