Zimný prieskum 2019 – Drotárska cesta

Budova VŠVU na Drotárskej ceste je svojou štruktúrou i obsahom pre diváka väčším „orieškom“ ako predchádzajúce dve – jej zloženie, pozostávajúce z dvoch blokov, spojených prechodom, je veľkým predpokladom pre stratenie sa a množstvo odlišných katedier a ateliérov v nej zas býva základom celkom slušného informačného zahltenia. Toto presýtenie však často pôsobí ako filter, vďaka ktorému sa v dlhodobej pamäti zachytia len situácie, ktoré skutočne zaujali.

Z prác študentov fotografie a iných médií to nesporne bola téma antropocénu, ktorá sa zrkadlila v inštalácii Pauly Malinowskej, ktorá narábala s disproporčným vzťahom človeka a prírody v ktorom, zdá sa, príroda začala ťahať za kratší koniec. Prírodné motívy, odrážajúce sa sprostredkovane v umelom ľudskom produkte možno čítať ako sprievodný jav tejto umelo vymenenej nerovnováhy síl. Ateliér o fotografii ponúkol výsledky študentského spracovania témy Vnútorné a vonkajšie prostredie: Medzistav. Medzi osobným prežitkom a verejným priestorom sa pohybovala práca Marcusa Olivera Oberta, zachytávajúca stagnujúce kultúrne priestory v ich statickosti, prepájané s dynamickým zvukom a videom. Happening, ktorý bol súčasťou jeho projektu a ktorý si dal za cieľ preveriť potenciál ich možnej obnovy, je v istom zmysle i odrazom všeobecného potenciálu kultúry, ktorý je pre svoju funkciu závislý od záujmu relevantnej časti populácie.

V tohtoročnom prieskume celkovo rezonovali témy environmentu a prírody, najmä v oblasti dizajnovej tvorby. Prípravný kurz grafického dizajnu sa popasoval s náročnou témou Klimatická zmena. V mnohých prípadoch boli výstupy pre mňa pomerne zmätočné – hoci zadanie i podúlohy boli formálne splnené, komplexná „mesidž,“ niekedy unikala v záplave prvkov. Čisté a zaujímavé bolo pre mňa riešenie Lindy Berkyovej, ktorej univerzálne použiteľné piktogramy a prehľadný vizuál pôsobili minimalisticky, jasne a zároveň dostatočne výpovedne.

Podobne Ateliér Industrial dizajn siahol po „zelenej“ (i keď odľahčenej) téme – Bylinková záhrada. Vizuálne zaujímavým bolo riešenie členitých, do seba vkladateľných kvetináčov, ktoré poskytujú variabilitu skladania a príjemný organický tvar, i keď u mňa opäť vyvolali otázku, nakoľko nápaditý dizajn ponúka i podmienky rastlín a praktickosť používania. Sama za seba by som možno nakoniec zvolila otočný, tradičnejší systém klasických kvetináčov. V interiérovom dizajne tiež hralo prím prostredie, tentoraz kancelárske. Niektorých študentov zaujali v open space populárne priestory tzv. chill out zóny, ktorá síce pôsobí atraktívne a poskytuje priestor na kreatívne riešenia, podľa mojich skúseností v nej ale zamestnanci trávia minimum z pracovného času. Oveľa zaujímavejšie mi prišli komplexné riešenia problémov tohto typu pracoviska, ako kvalita ovzdušia a zeleň, ako aj chronické problémy rušivých zvukov. Toto zaujímavým spôsobom riešili zelené moduly Terezy Čížkovej, ktoré sa pokúsili kompenzovať oboje, či stropné zvukové „tienidlá“ Lukáša Galantského, riešiace akustický problém pri telefonovaní.

Ateliér skla, práve naopak, tematizoval tému luxusu a príbuznej témy – koňakovej fľaše. Prístupy študentov vo voľnej inštalácii lavírovali od takmer konceptuálneho vtipu s „luxusným“ exkrementom v skle, cez filozofické uvažovanie o nehmatateľnom luxuse zážitkov, pričom musím priznať, že ma oba póly týchto prístupov nechali chladnú. Hoci Ateliér skla má ambíciu vychovávať absolventov venujúcich sa aj voľnej tvorbe a inštalácii (čo sa im aj darí, stačí spomenúť nedávnu absolventku Martu Vjatrákovú) skutočne zaujímavá však tentoraz bola skôr tá úžitkovejšia časť témy, tj. koňakové fľaše, v ktorých tvarosloví som nachádzala historické i modernistické odkazy. Veľmi zaujímavými pre ma boli naklonené, baňaté (v kontraste k poväčšine štíhlym, zužujúcim sa typom) prototypy Kataríny Pozorovej. Luxus kraľoval i v Ateliéri keramiky, doplnený o tému Vanitas. Prestretý stôl mi však ponúkal len málo priestoru na identifikáciu prác jednotlivých študentov, zo všetkých výrobkov ma však najviac zaujal ensorovský dekor tanierov, ktorý v zlato modrom prevedení spĺňal pre mňa atribúty oboch tém, ktoré som bola schopná z prehliadky odčítať.

V Ateléri S+M+L_XL – KOV A ŠPERK rezonovali témy Kompozícia a  Čo pre mňa znamená šperk, i o niečo konkrétnejšia téma Prsteň – city- Bratislove. Osobne za najvydarenejší považujem výsledok témy bratislavských prsteňov, ktorý dal študentom možnosť načrieť do lokálnej histórie, geografie i geólogie. Mnohé zo zaujímavých dizajnových riešení, ako napríklad Kláry Chytilovej, narábajúcej s horninami, trpia rovnakou „vadou“ ako po minulé roky, a to praktickou nenositeľnosťou. Oveľa lepšie na tom sú menej nápadité, avšak dômyselne a s vtipom vyhotovené prstene v tvare pamiatok s potlačou máp, dokonca so znakom „nachádzate sa tu.“ Ako výrazný hodnotím počin študenta magisterského stupňa Viktora Kováča v prepojení šperkárstva s technológiou rozšírenej reality. Táto technológia budúcnosti sa tu spojila s technikou minulosti – vyšívanými QR kódmi, pričom si dal za cieľ nanovo predefinovať médium šperku. Prepojenie tradičného a moderného ako spôsob preklenutia akejsi kultúrnej medzery, medzi valaškami a apkami, ktorú tu mnohí pociťujeme mi v tomto diele boli osobne veľmi sympatické, oceňujem podrobný a jasný návod, digitálny šperk však nateraz ostáva v rovine atrakcie, čo sa možno postupom technológií (a rozšírením použitia kamier) v budúcnosti zmení. V sledovacích systémoch rozpoznávania tváre tak azda budeme aspoň šik. Ateliér Identita Katedry vizuálnej komunikácie pracoval s problematikou propagácie a vizuálnej identity pre športové podujatie. Tento študenti nerealizovali len na plagátoch, ale i suveníroch či videospotoch. Vyrazným a ľahko čitateľným prevedením pre mňa bolo znázornenie Košického maratónu mieru Ericha Baču. Vizuálne príťažlivé - i keď pre mňa takzvane „na prvú“ ťažšie čitateľné čo sa typu podujatia týka (reklama na klzisko?) - bolo i „retro“ Memoriálu Ondreja Nepelu Sofie Sivákovej. V zadaní bolo možné čítať, že študent má byť schopný organizátorovi ponúknuť funkčný vizuál na ďalší rok. Rada sa nechám prekvapiť, ktoré z nich sa nakoniec v našich uliciach objavia.

Ateliér TypoLab a Písmo prezentovali projekt RE-BOOK: návrh obálky a typografie finalistov súťaže Anasoft litera. Inštalácia v prítmí síce bola efektná, nepriala však sledovaniu detailov. Najzaujímavejšiu formu v súvislosti s obsahom, podľa mňa získal Juraj Bindzár, ktorého „román so zlým koncom“ na obálke zvieravo reprezentujú štyri ťaživé písmená názvu ZVON Veroniky Ballovej, ako aj „rozutekaná“ typografia obálky RAJc je preč Pavla Vilikovského.

Ateliér ilustrácie a grafiky, už tradične spätý s knihou ako médiom, v ktorej ilustrácia buď sama alebo s pomocou textu rozpráva príbeh, sa ťažko hodnotí bez znalosti špecifík a daností tohto spojenia. Bez ohľadu na toto ma však najviac zaujali enigmatické autorské ilustrácie poézie Daniely Vagašovej. Laboratórium Ilustrácie Tomáša Klepocha ponúkalo viac priestoru na experiment – kolektívny komix ako aj špecifický lacný typ „knihočasopisu“ Codel, ktorého jednoduchá forma študentov najviac lákala v kontexte cestovania, pričom mnohí experimentovali s výraznými farebnosťami papiera v kontraste k  „úsporne“ farebnej tlači.

Z Ateliéru voľnej a farebnej grafiky vyčnievala Mária Sládečková, ktorá – podobne ako zhubné produkty našej pozornosti v internetovom priestore – infikovala školské okolie reklamou na seba. Venuje sa fenoménu youtuberov a vo forme fejkových náhľadov videí vystupuje ako vlastníčka jedinej (a zároveň protichodnej) pravdy o stravovaní. Pohráva sa so šokujúcou estetikou týchto odporučení ďalšieho sledovania, ktorých jedinou snahou je vizibilita – počet lajkov, videní, zdieľaní, pričom nás uzatvárajú do čoraz väčšej bubliny rozporuplných, na seba odkazujúcich názorov.

Musím priznať, že vzhľadom k hanebnému nedostatku vedomostí z mojej strany a vysokej  miery špecializácie tohto odboru sa mi Ateliéry reštaurátorstva nekomentujú ľahko. Moju pozornosť v tomto prípade vzbudila najmä séria reštaurovaných obrazov Ladislava Sutnara, nakoľko diela druhej polovice 20. storočia som na prieskume v reštaurátorskom ateliéri videla azda po prvý krát a veľmi ma potešilo, že vo výučbe je daný priestor i tomuto špecifickému typu reštaurovania (relatívne) súčasných diel.

V priestore Katedry sochy, objektu a inštalácie, už tradične bolo možné obdivovať výstupy cvičení modelovania z hliny, okrem toho študenti spracovávali jednu z najstarších, priam večných tém umenia – autoportrét. A to nielen v podobe realistickej expresívnej busty. Študenti pracovali i formou objektu, pričom sa prostredníctvom nich snažili o sebavyjadrenie. Problémom v týchto prípadoch pre diváka často chýba akýkoľvke kľúč k autorovej osobnej symbolike. Mnohé práce tak ostávajú zahalené rúškom neprenosnej individuálnej skúsenosti. Skamenelinové odtlačky Jakuba Vypušťáka prepojili osobnú a univerzálne uchopiteľnú líniu. Sú akýmsi osobným archívom predmetov, tvoriacich jeho minulosť a súčasnosť, zároveň však univerzalisticky prehovárajú k spomienkam každého z nás.

V Prípravnom kurze intermédií sa tento semester pracovalo s témou akéhosi libreta, návodu na zloženie výstavy z dostupných predmetov. Neviem ako prebehlo hodnotenie, ale pre mňa samotnú nebolo jasné, ako vystavované práce uchopiť a mala som podozrenie, že niektorí študenti na tom neboli oveľa lepšie. Prezentácie variovali od predmetových inštalácií, cez nákresy po textové popisy, pričom ani jedna nezanechala vo mne silnejší dojem, čo však mohlo byť spôsobené mojou absenciou vhľadu do témy. V Ateliéri intermédií, vedenej Janou Kapelovou boli už veci jasnejšie. Najsilnejšie rezonujúcim tu bola práca Tomáša Košarišťana, ktorý vo svojej inštalácii narábal so zložitou témou detskej evanjelizácie. Hranica medzi odovzdávaním hodnôt vo vyučovacom procese a indoktrikáciou je pálčivým priestorom, ktorý je v našom priestore predmetom kultúrnej vojny, preto toto dielo rozhodne vyvolalo silné emócie.

Zadanie Ateliéru priestorovej komunikácie Before and After hovorilo v širšom rámci o situácií médií ako tvorcov obsahu. V kontraste mediálnych obrazov k skutočnému prežívaniu bolo ďalším krokom zachytiť osobnú zmenu vnímania Izraela - krajiny plnej (nielen mediálnych) rozporov a turbulencií. Študenti sa s týmto zadaním vyrovnávali rôzne, siahli po prekrývajúcej sa mape troch svetových náboženstiev v svätej zemi, zaujímavá bola hra s turistickým maketingom tejto krajiny, do ktorého autor Ivan Kalev vpašoval svoju vlastnú verziu videnia Izraela. Najzaujímavejším poňatím pre mňa však bola práca Kristíny Vlachovej, nenápadne umiestnenej v bufete Drôtik, ktorá rituál večere, ktorý autorka zažila v Izraeli, prepája s vlastnou videoperformance a v druhom pláne s nedobrovoľne performujúcmi konzumentmi bufetu naokolo. Hojnosť jedla, ktoré však neuspokojuje naše zmysly, ale hlavne našu túžbu po socializácii a prepojení s tradíciami Vlachová prepojila s obyčajným „tu a teraz“ našu „before“ so svojou „after“ skúsenosťou.