Koncom minulého roka prebehla v Galérii Medium výstava Nesprávne línie, v ktorej Gréta Mária Srnová predstavila výstupy zo svojho štipendijného pobytu v Paríži. Náladové pastelové horizonty francúzskeho pobrežia a rýchle skice z notesu na prvý pohľad istým spôsobom mohli evokovať akúsi nostalgiu za časmi, kedy sa krajinomaľba čítala apoliticky, no zároveň bola žánrom, v rámci ktorého sa diali zmeny a malé revolúcie na poli výtvarného umenia. Vystavené v bytovej galérii v settingu odkazujúcom pozostatkami maliarskeho procesu na stenách parížsky ateliér, emanovalo Srnovej zoskupenie diel a objektov fetiš umeleckého ateliéru ako takého – mýtického a až mytologicky štylizovaného miesta (s)tvorenia. Túto starosvetskú auru však narúšali nenápadné, no veľavravné súčasti výstavy. Autorkina žitá súčasnosť a skúsenosť vstúpili do hry s diváctvom prostredníctvom podvratných detailov: nie ihneď uchopiteľného aktu umiestneného na vrchu podesty, vyšívaného ironického statementu v rohu výklenku a prostredníctvom ready-made-u spútanej izbovej kvetiny.
V inom kontexte sa klišé nahého ženského tela na Srnovej výstave objavilo v podobe fotografie na skle ako neštylizovaný odtlačok, modrina po neohrabanom stretnutí prepojená svojou textúrou s abstraktnými prácami na stene. Telesné sa premiešalo s abstraktným, bolesť a osobná skúsenosť so škrvnou a líniou. Kolektívna ašpirácia mnohých žien v podobe odkazu na samozvanú self-care (slovenskú) bohyňu z Paríža sa ocitla obrátená naruby a na hlavu v rámci detinskej rýmovačky: som bohyňa… každý ma len ohýňa. Výrok na špinavom kuse textilu natiahnutom na blindráme priniesol ďalšiu indíciu, že v tejto výstave ide o vyrovnávanie sa nielen s dedičstvom impresionizmu v krajinomaľbe, s mužským pohľadom, jeho prežívaním (či prežúvaním) a zložitosťou medziľudských vzťahov, ale aj so sebou samou.
Hoci bolo v rámci krajinárskych zoskupení pobrežie Normandie pre frankofilné publikum rozpoznateľné, stekance farby, vyskočené línie a vertikálne abstraktné formáty poukazovali na to, že Srnovej krajina je bezprostredne spätá nie tak s premenami na základe počasia či atmosferických zmien, ale oveľa viac prepojená s náladami a vnútorným rozpoložením autorky. To, čo kurátorka výstavy Lucia Gregorová Stach označila u Srnovej ako poetické skúmanie identity, času a priestoru, je však vo svojom prevedení a subtílnych detailoch prekvapivo uvedomelé ohľadom diskrepacie medzi fantáziami minulosti, pretrvávajúcimi stereotypnými ideálmi a žitou realitou v rámci vnímania a zachytenia krajiny a seba samej v nej – ako ženy a umelkyne.
Nesprávne línie boli teda autorkiným intímnym a sebareflektívnym výstupom z bájneho lona moderného umenia. Srnovej aktuálny projekt Kolektívna špina v trnavskej galérii Výklad opäť jednotlivými dielami odkazuje na krajinársky žáner, no svojím prevedením, umiestnením v rámci výkladu na hlavnom trnavskom mestskom bulvári, sa vzťahuje smerom k okoloidúcim iným spôsobom – skôr ako pomyselné miesto činu či diagnostické kreslo u psychológa. Dva trnavské výklady vystiela okrem diel autorky lístie z ulice a úlomky sklených tabúľ spoločne s pomaľovanými riečnymi kameňmi, ktorých distribúcia do krajiny a hľadanie sa stali ľudovou zábavou. Zmes toho, čo sa ocitá v prírodnom kolobehu prirodzene a toho, čo doň umiestňujeme, je tu teatrálne naaranžované spoločne so sklenenými črepmi, ktoré odkazujú na deštrukciu a krehkosť zároveň.
Srnová opäť pracuje so základnými atribútmi krajinomaľby – horizontom a zachytením výsekov krajiny, no vo viacerých rovinách a spôsoboch – ako abstrakntú kontrapozíciu žltého a modrého pásu na pásovom PVC závese (v odtieňoch, ktorý nám v podvedomí zakorenila vojna v podobe vlajky našich východných susedov), ale aj v jednotlivých menších maliarskych formátoch – tentokrát na papieri, skle a sololite. Sklo tu figuruje ako dôležitý referenčný a symbolický materiál – vo svojej transparentnosti i reflexívnom charaktere, krehkosti, ale aj ochrannej schopnosti, svojím prírodným zložením a zároveň výsledkom ľudskej činnosti. Stáva sa zároveň súčasťou obrazovej plochy, na ktorej je zachytená jedna kresebná vrstva, bez ktorej by výsledný obraz vyzeral úplne ináč.
Okrem nafúkaného lístia a sklenených črepov prináša Srnová do výkladu starostlivo naaranžované stojančeky s krajinkami pripomínajúce stojany na noty – etudy o jednej krajine. Najpochmúrnejšie, najnižšie horizonty majú štruktúru sadrovej omietky na dome a protirečia tak romantizujúcej predstave o možnosti zobrazenia krajiny bez civilizačnej vrstvy, ktorá je poznačená viac špinou ako citlivými zásahmi. Kurátorský text opäť od Lucie Gregorovej Stach zdôrazňuje znova subjektívne vzťahovanie sa ku krajine ako odrazu vnútorného života diváctva – usadenú kolektívnu špinu (v sebe) a jej potenciál pre rast však dokáže rozoznať asi iba pozorné a sebareflektívne diváctvo. Väčšina z nás asi vidí idealizovaný výsek spoza skiel svojho pohodlného auta.
Na návštevu výstavy do Trnavy odporúčam využiť hromadnú dopravu.
