Výstava Zber Svätopluka Mikytu v Novej Synagóge v Žiline amplifikuje práve časovosť v rovine cyklicky sa opakujúceho striedania ročných období, konfrontovanej s lineárnou časovosťou v zmysle striedania rokov. Odráža sa v sérii 365 kusov spontánnych denníkových kresieb, ktoré sú výberom z autorovho archívu a ktorý vznikal kontinuálne posledných viac ako 25 rokov. Kľúč uloženia kresieb radí za seba diela z nadväzujúcich dní v roku od 1. januára do 31. decembra, pričom vedľa seba umožňuje vidieť práce z rôznych rokov od deväťdesiatok po súčasnosť. Môžeme tak prechádzať obdobiami roku, ktoré sa vždy opakujú, začiatok roka, jar, letné dovolenky a témy spojené práve s týmto plynutím času, čo je práve sadenie, rast a dozrievanie v prírode, ktoré sa v našej kultúre opakovalo po stáročia.
Rytmické opakovanie nielen dňa či ročných období, ale aj kratších procesov v ľudskom tele, ako je spánok, bdenie či dýchanie je niečím, čo človek prirodzene zažíva a vníma bez nutnosti zapisovania, a aj preto bolo úplne prvým vnímaním času. Sledovaním cyklov opakovania bol determinovaný aj vzťah minulosti s budúcnosťou. Navzájom sa v kruhovom porovnávaní toľko neodlišovali, práve naopak, bolo možné vnímať mnohé podobnosti medzi udalosťami či takmer až predznamenávanie prichádzajúcich dejov v tých minulých, akúsi predestináciu nových udalostí, ktoré sa zrkadlia v tých starších. Nehovoriac o tom, že tento spôsob vnímania času súznie s rytmom poľnohospodárskych prác, opakujúcich sa v určitých periódach, čo sa odrazilo aj na historických podobách kalendárov, ktoré napríklad v ilustráciách zobrazovali rutiny prác pre ten-ktorý mesiac.
S poľnohospodárstvom súvisí aj názov výstavy. Zber, slovo, ktoré v slovenčine svojou údernosťou vytesnilo z typografickej obálky v anglickej verzii slovo Harvest, v sebe nesie doslovné aj symbolické významy. Kurátor Tomáš Pospiszyl preto píše o metafore „umělecké sklizně,“ v ktorej je umelecká práca prepojená s tvorivou energiou a organicky bujnejúcim vlastným životom.
Druhá časť výstavy je so zberom úrody v tom najrudimentárnejšom slova zmysle spätá ešte viac. Veľkorozmerná inštalácia množstva zemiakových hľúz v strede galérie svojou typickou hnedou farebnosťou evokuje takmer topografiu krajiny, o to viac, že zemiaky sú poukladané do kopcov a údolí. Uskladnené zožaté plody sa tak pomyselne menia na zem pripravenú na sejbu. Organická podstata tejto plodiny však v sebe skrýva potenciál prirodzenej procesuálnosti, ktorú naznačujú i Mikytove fotografie v lightboxoch.
Zemiaky totiž v galérii len tak neležia, ale postupne sa pripravujú na klíčenie. S predlžujúcim sa svetlom hnedá masa získava potenciál premeniť sa na pole ružovkastých klíčkov, ktorých schopnosť vyrážať do priestoru je známa z mnohých domácností. Možno ich zatiaľ nevidíme, ale o ich sile nás presvedčuje samotný autor, pohltený zemiakovými výhonkami. Ani tvar zemiakovej kopy nie je náhodný. Topografiu krajiny, typickú svojou kopcovitosťou, ako aj historickým prepojením pestovania zemiakov na našom území, je možné vztiahnuť práve ku Slovensku. Pospiszyl upozorňuje na tento „genetický kód domoviny,“ ako aj sedliacku podstatu vlastných koreňov, konfrontovanú s kozmopolitným rozmerom autorovej kariéry.
Organický rast, ktorý výstavou prechádza, je kontrolovaný cyklickosťou. V tomto koncepte výstava dobre využíva predispozície Synagógy, najmä jej kruhovej ochodze (stavebný prvok umožňujúci pohyb popri stavebnej konštrukcii, pozn. red.), ktorá poskytla priestor pre celý jeden umelecký rok, ktorý je však zároveň aj štvrťstoročím života v Strednej Európe. Vidíme udalosti, ktoré sa opakujú v prírode, dobové udalosti, na ktorých význam sme dnes už možno zabudli, ale v konečnom dôsledku je z nich možné odčítať aj opakujúce sa vzorce nášho regiónu, späté s nacionalizmom či populizmom.
Sme cyklické bytosti a lineárnemu času, ktorý je základným predpokladom čítania dejín ako aj modernistickej premisy pokroku, sme sa museli naučiť. Dynamika rastu verzus pohybovanie sa v kruhu sa dnes veľmi špecificky dá čítať nielen skrze napojenie na minulosť tejto krajiny, ale aj na aktuálne udalosti a tiežna jej budúcnosť. Metaforou dvojdomosti nášho potenciálu tu je práve spiaca zemiaková krajina, ktorá vo svojej procesuálnej organickosti môže smerovať k rastu, ale i rozkladu. Vyklíčiť alebo zhniť, to je dnes naša najväčšia dilema.
