Výstava Martina Knuta Izby / Rooms v košickej galérii Vojtecha Löfflera predstavuje formu súčasného výtvarného umenia, ktorá je otvorene komunikatívna, hovoriaca s divákom, možno až terapeutická, uvoľňujúca napätie. Témami sú medzipriestory duše a jej stavy, samota, komunikačné pokusy, zlyhania, útecha, existenciálne momenty sebauvedomenia a sebauvedomovania, definície vzťahov vonkajšieho a vnútorného ja, ale aj vzťahov medzi ja a vonkajším svetom. Výstava nezapiera ani jej použitie ako určitej terapie pre našu súčasnú „21-gramovú“ modernú dušu. Robí to vyformovaným autorským výtvarným jazykom Martina Knuta (*1964), ktorý tu ucelene predstavil svoju tvorbu posledných rokov (sú tu zastúpené diela od roku 2012 až po súčasnosť).
Knut svoju výtvarnú reč s obmenami a v určitom vývoji v zásade používa od začiatku 90. rokov 20. storočia, keď ukončil štúdium na VŠVU. Následne sa vnoril do prúdu postmodernej maľby, stal sa členom skupiny Syzýgia. Už vtedy vytvoril svoj výtvarný a obsahový arzenál, ktorý mal typický rukopis a vizuál založený na drobných minimalizovaných znakoch ľudských figúr, komiksovo skratkovito podaných, jemných, maličkých a subtílnych, umiestňovaných do veľkého sveta farebných alebo bielych priestorov obrazov, do ich plôch alebo geometrie. Písmo ako súčasť obrazov komentuje a usmerňuje dej výjavu obrazu alebo obrázka, podobne ako ilustrácie v knihách, ku ktorým je pripojená aj časť plynúceho textu príbehu. Predstavuje akoby titulku, autorský vysvetľujúci vstup, komentár a kľúč na čítanie.
Jednoduché výtvarné formulácie sú jasné a nekomplikované, skratkovité a zároveň syntetické, pretože ponechávajú prednosť priestoru pre samotný obsah. Ten je tu vyjadrený mnohoznačne, symbolicky, znakovo, no zároveň situačne až anekdoticky. Autor vytvára/zachytáva priestory, kde sa niečo stalo alebo vyslovilo, kde sa niečo pomenovalo v tej chvíli a v okamihu stelesnenej a uvedomujúcej sa situácie, ktorá v rámci obrázku/obrazu znehybnie do svojskej šifry, ktorá sa tu náhle generuje. Je možné ju chápať aj následne ako definovaný a pomenovaný opakujúci sa situačný psychologický model alebo figúru s neuchopiteľnými hranami a obrysmi, cez ktoré význam však ďalej voľne preteká. Tieto umelecké formy s kumulovaným významom a silným obsahom, ktorý sa dal opätovne použiť a aplikovať, boli kedysi označované aj ako emblémy.
Ak chceš pochopiť realitu, nauč sa dívať cez ilúziu (maľba, 2024)
Voľnosť, priepustnosť obrazov a ich nedefinitívnosť významov naznačujú reálne fyzické perforácie plochy obrazu, evokujúce ďalšie vrstvenie, vnútorné kostry/stavby a prípadné ďalšie komory či doslova svetelné kapsy. Obrazy či kresby sú taktiež aj priestorovými objektami. Autor často využíva vrstvenie papierov a niektoré hrubé rámy diel nielen ohraničujú, ale aj držia konštrukciu vnútorného obrazu/obrázku. Vytvárajú až efekt muzeálnej skrinky so zasklením či malej vitríny, do ktorej sa dá – a má – zvedavo nahliadnuť, podobne ako na prírodné exponáty/preparáty v múzeu. Alebo sa naopak hladkou a premyslenou perforáciou plátna voľne otvárajú do priestoru. Tento moment výstavnou inštaláciou zvýraznil úvodný „titulkový“ obraz Čo ak netúžim byť šťastným? (2022), cez ktorý sa dá nahliadnuť nielen do samotného obrazu, ale aj do výstavy a autora.
Úloha kurátorky výstavy Gabriely Garlatyovej bola v prípade tejto výstavy určujúca pre jej vnímanie a prejavila sa vo viacerých rovinách výstavného konceptu Izieb. Previazanie so samotným priestorom a duchom Löfflerovho múzea vytvorila použitím nábytkového mobilára a drobných zbierkových predmetov z bytu tohto sochára, ktoré sú inak súčasťou muzeálnej inštalácie samotnej inštitúcie múzea. Tu sa však stali určitým médiom, ktoré prepojila do „zátiší“ s Knutovými dielami ako dôkazy individuálneho života duše. Rozmiestnenými nábytkovými kusmi naznačila a vybudovala fragmentálne priestory akýchsi izieb – vhodných a ponúknutých na zisťovanie, odkladanie, zhromažďovanie, čítanie, pokoj, uvažovanie či rozjímanie a meditovanie.
Bežný nábytok meštianskeho salónu je zároveň symbolom uchovávania a budovania duchovných hodnôt v meštianskej každodennosti, ktorej sme – či chceme, či nie – tiež nástupcami. Je to priestor, kde už fungovala duša moderného človeka, zrodená s buržoáziou 19. storočia z individuálneho ducha romantizmu. Ako hovorí Baricco: „...to, čo si predstavujeme, keď hovoríme ‚duša‘, bolo v skutočnosti vytvorené relatívne nedávno. Ide o patent buržoázie 19. storočia...“1
Ďalšie roviny interpretácií Knutových diel kurátorka prevrstvila experimentálnym spôsobom. Súbežne so svojím pohľadom uplatnila aj návrhy mladých kurátoriek, ktoré tu predstavili svoje texty s konceptami výstavy Martina Knuta. Tie sú výsledkom workshopu mladých kurátorov Letnej akadémie kurátorských štúdií, konanej v Hornej Lehote (vedená lektormi Jurajom Čarným a Martinom Knutom).
Tak je umožnené vo voľnom rámci výstavy dielo Martina Knuta čítať z rôznych uhlov pohľadu, aj z hľadiska zvolených okruhov tém autoriek. Výstava má tak viaceré významové ohniská alebo body, pri ktorých sa možno pristaviť a znovu nazrieť na diela z inej perspektívy.
1 BARICCO, Alessandro: Barbari. Esej o mutácii. Kaligram Bratislava 2009. kapitola : Duša, s. 117 - 121
