Výstava ako teaser

V prípade toho staršieho, Marcela Mališa, sú to súčasné a nedávne politické a osobné dejiny, ktoré sú preňho inšpiráciou pre „reproduktívnu“ realistickú maľbu. Čerpá z popkultúrnych vplyvov, street artu, ale aj propagandistických diel – napríklad pred tromi rokmi realizoval pre Slovenskú národnú galériu (SNG) VďakyZdanie československého ľudu ako veľkoformátovú autorskú repliku strateného propagandistického diela na počesť Stalina z roku 1950. Richard Marco – vlaňajší aj tohtoročný finalista Maľby VÚB (vzhľadom na záujem asi najprestížnejšej ceny v oblasti vizuálneho umenia) – pracuje s historickými a mytologickými témami a motívmi, no úplne inak. Na rozdiel od Mališa viac fabuluje, kombinuje, vytvára príbehy, cielene sa pohybuje na hrane barokovej maniery, teatrálnosti, pracuje s témou pominuteľnosti či s pohrebnou symbolikou, napätím medzi sakrálnosťou a profánnosťou.

Obaja autori mali v Bratislave nedávno samostatné výstavy. Marcel Mališ pripravil projekt GLITCH, ktorý kurátor Roman Gajdoš predstavil v Station Contemporary Art Gallery, Richard Marco zas realizoval projekt Ako na zemi, tak i v nebi, ktorý viedol kurátor Peter Megyeši v DOT. Contemporary Art Gallery. Jeden z autorov je primárne politický rebel, druhému sa politikum vynára len miestami a skôr nepriamo, v čiastočne kódovanej podobe. A tak som bol zvedavý na ich spoločný projekt Alles in Ordnung pod palcom kurátora Jana Kudrnu. Tým viac vzhľadom na to, na akom mieste sa realizoval. Pisztoryho palác sa po rokoch veľmi nevyváženého programu etabloval ako jedno z najzaujímavejších miest na galerijnej mape mesta. No je to i miesto so zaujímavou a pohnutou históriou – pôvodne sídlo lekárnika vybudované koncom predminulého storočia v eklektickom štýle (dnes by sme také niečo nazvali podnikateľský barok). Sídlilo v ňom Gestapo, Leninovo múzeum i Dom zahraničných Slovákov, čo samo osebe ponúka osobitú kulisu. No toto, rovnako ako samotná koncepcia projektu, ostalo za svojím potenciálom.

Richard Marco vystavuje zo svojho programu jednu líniu – veľkoformátové, temer hyperrealistické monochromatické maľby, mŕtvolne pôsobiace nadčasové portréty či fragmenty končatín doplnené akousi časovou kotvou v podobe ľahko datovateľných historických mincí, umiestnených v ústach, na očiach či údoch. Tie vo všeobecnosti nesú premenlivú symboliku – od antiky, cez kresťanstvo, až po súčasnosť.  Na líci mincí vidíme československého leva, hákový kríž, slovenský dvojkríž a podobne. Pre porovnanie,  ak majú rovnako monochromatické portréty svätcov maliarky Doroty Sadovskej extatické výrazy bez atribútov, tu sú presný opakom v podobe neživotného a sekulárneho. 

Marcel Mališ je zastúpený tematicky aj formou rôznorodejších prác. Dve veľké tohtoročné šedivo monochromatické maľby (We’re here to clean house a We’re here to clean house II.) sú prvou ukážkou jeho vlastného plánovaného cyklu, no reaguje aj priamo na Marcove práce. Predlohou je technický obraz, zrejme amatérske fotografie z rodinného albumu – zachytávajúce detstvo autora. Názov si prepožičal z guvernérskej predvolebnej kampane Arnolda Schwarzeneggera, svalnatého rakúskeho rodáka a protagonistu akčných filmov. Fotografie sú zábermi spred Nežnej revolúcie a po nej, aj keď súčasné dianie v kultúre im dáva ďalší aktuálny význam. Mališ dôsledne reprodukuje ešte aj prach, ktorý sa z negatívu preniesol v tmavej komore na výsledné pozitívy, čím dosiahol efekt dvojnásobnej autenticity. Na jednom z nich je skupina detí, pričom každé dieťa drží v ruke mincu, ktorú ukazuje na objektív. Na druhom zábere autor v chlapčenských rokoch zametá pred domom.  V poslednej, tretej miestnosti – jedinej, kde sa diela oboch autorov i fyzicky stretávajú –, nájdeme popri Marcovej maľbe z línie vystavenej v prvej miestnosti Mališove staršie či dávnejšie začaté práce. V prípade inštalácie z pneumatík a kompletného kolesa, ktorého disk pripomína hákový kríž, nemusí byť slovná hračka založená na anglickom výraze race (označuje nielen rasu, ale aj preteky) každému hneď zrozumiteľná.

Ak cyklus z predchádzajúcej miestnosti je len na svojom začiatku, tu nájdeme aj ukážku z dlhodobého „igelitkového“ cyklu autora – farbenú „matriškovú“ maľbu Lebensraum (Ruský suvenír).

Fotorealistická maľba aj v čase technického obrazu, fotošopu či generatívnej umelej inteligencie stále tvorí živú líniu maliarskej tvorby svetových aj domácich autorov. Čo je na nej také príťažlivé? Aura technického majstrovstva, ale aj vedomie času a námahy, ktorú do nej tvorca investoval. Nadrozmernosť i vizuálna atraktivita to umocňujú. Divák pred maľbou stojí a rozmýšľa: prečo? To ju vlastne posúva, paradoxne, za hranice „sietnicového“ umenia a dostáva sa do polohy konceptuálneho maliarskeho uvažovania. Historické referencie a politické vyhlásenia tým nadobúdajú na naliehavosti, v ďalšom z možných čítaní sú to obrazy za obrazmi, o to rafinovanejšie, že ich prvý plán je tak ľahko zrozumiteľný a čitateľný. Škoda, že sa kurátorovi nepodarilo diela viac integrovať nielen navzájom, ale aj s geniom loci paláca. Získali by tak ďalšiu rovinu. Akoby to boli len tie mince a hákový kríž, čo ich spája. Teším sa, až sa Mališov cyklus trochu rozvinie a Marcove posunú, môže z toho vzniknúť veľmi zaujímavá kombinácia. No zatiaľ je to len teaser.