V rámci nášho pomyselného cyklu návštev mimobratislavských a vzdialených výstavných priestorov sme sa obrátili aj na jednu z najstarších galérií na Slovensku. Šarišská galéria v Prešove je štátnou inštitúciou, ktorá sa netají tým, že chce vystavovať nie len lokálnych význačných umelcov, či plniť si nepísanú úlohu všeobecného vizuálneho mentora, ale taktiež poukázať na súčasných mladých tvorcov z prešovského regiónu, čo v čase mojej návštevy mala byť asi výstava „Party v 21.storočí.“ Prešovská galéria je výnimočná svojim značne rozľahlým gotickým priestorom s renesančnými a barokovými prestavbami, ktorý jej ponúka predispozíciu pre simultánny priebeh viacerých výstavných projektov. Novšie priestory boli pristavané v predchádzajúcich rokoch, avšak majú už pováženiahodnú dobu pozastavenú kolaudáciu, takže neboli sprístupnené.
Do galérie ma prilákala práve putovná výstava „Party v 21.storočí“, pri ktorej ma, akonáhle som ju spozoroval na sociálnych sieťach, negatívne upútala vizuálna stránka poňatia tematiky dievčenských čepcov. V nábytkovo vynovenom foajé galérie bol dostatočný počet prospektov týkajúcich sa aktuálnych výstav, tak som nechcel nič podceniť a nakúpil som si ich, aby som sa vedel do tematiky dostať čo najobjektívnejšie a nejako potlačil prvý dojem. Tohto výstavného dňa som bol o jedenástej predpoludním prvým návštevníkom a pani, čo mi predala lístok, ma predbehla a rozsvietila pre mňa všetky lampy a žiarovky po celej budove. Počas predbiehacieho manévru mi ozrejmila, na ktorom poschodí nájdem kde akú výstavu so zlatým klincom na vyššie spomenutej „party“. (moja osobná neznalosť ma dostala do dojmu, že je to naozaj večierok a nie názov pre čepce, ospravedlňujem sa).
Na moje skutočné prekvapenie som v prízemí našiel drevorezy Paula Gaugina (zo zbierky Šarišskej galérie), ale aj krajinárske maľby autora, ktorý ma nijako nezaujal. Jeden autor druhého podlažia ma naozaj dostal, jeden zo slovenských top grafikov minulého storočia, Orest Dubay, ktorého tematika a kurátorský výber grafík pre mňa jediný symbolizoval zrkadlo dnešnej dobe a pôsobil nadčasovo napriek šesťdesiatročným dielam. Bohužiaľ, aj tento autor mal v galérii len prierez jeho tvorbou, čiže galymatyáš od krajín a aktov, až po politicky aktivistické linoryty. Čo nie je chyba, keď sa chytíme inštitúcie, v ktorej sa nachádzame, ale mohlo sa to celé posunúť niekde ďalej dopredu.
Na záver, to najlepšie a najnovšie s veľkým billboardom na historickej budove galérie smerom do hlavného námestia – party v 21.storočí. Výstavu tvoria v drvivej väčšine pomaľované fotografie na plátnach, ktoré majú zachytávať party – čepce z rôznych regiónov, výstava, ktorá sa podľa prospektov dávala dokopy niečo vyše dvoch rokov. Zoskupila niekoľko autorov, od fotografky s cool menom až po etnológa maľujúceho na tvár. Výstava bola etnologicky zastrešená a pritom, ako som obchádzal tieto zjavy, som uvažoval, prečo nebola zastrešená aj výtvarne, pretože práve výtvarno a nejaká supervízia tu rozhodne bola nutná. Bez čítania sprievodného textu som nevedel, na čo sa mám reálne pozerať. Na obrazoch je obrovská spleť vzorov, podľa dnešných make-up trendov zmaľovaných dievčat s dodatočnými vzormi od etnológa a čepce (ktoré majú hrať prím) sa niekde strácajú a ja neviem, či sa pozerám na Pocahontas alebo na dievča z Vajnor. Podľa mňa chce výstava byť silou-mocou umením alebo sa na umenie hrať a výrazne prekročila svoje vlastné kompetencie. Ak by ostala vo forme dokumentárnej fotografie regionálnych čepcov, mala by celkovo omnoho vyššiu hodnotu a všetko by bolo v poriadku. Tento výsledok je akýsi in situ (odvážim sa povedať až gýčový) nedovarok, ktorý musí byť prekopaný a podľa môjho názoru rozhodne nepatrí do galérie (skôr do chodieb nákupného centra, ak vôbec), kde skôr škodí a dehonestuje ostatných vystavených autorov.
