Výstava v priestoroch Národní technické knihovny, ktorej súčasťou je aj Galerie NTK, združuje dve odlišné – a pritom výrazne komunikujúce oblasti. Veda, fyzikálne experimenty a ich historické záznamy, spolu s technickými prístrojmi a mechanickými inštrumentmi by mohli byť predstavené formou klasickej expozície muzeálnych artefaktov. V prípade kurátorskej koncepcie Milana Mikuláštíka a skupiny umelcov a umelkýň (Jaroslav Anděl, Radovan Čerevka, Epos 257, Jolana Havelková, Vladimír Havlík, Otis Laubert, Markéta Magidová, Lukáš Machalický, Michal Machciník, Jan Nálevka, Jirka Skála, Vladimír Turner, Aleš Zapletal, Martin Zetová a ďalší) však došlo k fúzii svetov umenia, zberateľstva a vedy. Projekt vznikol ako súčasť zámeru vystavenia náhodne nájdenej zbierky metrologickej techniky Jiřího Nováka a Roberta Pelanta, ktorá bola doplnená o dobové knižné ukážky zo zbierok NTK. Zoskupenie českých a slovenských umelcov a umelkýň viacerých generácií následne svojimi dielami ponúklo medziodborovú sondu do sledovanej problematiky, pričom zariadenia obsiahnuté v zbierke dostávajú priestor pre prezentáciu svojich nielen historických naratívov.
V prvej časti výstavy sa nachádza samotná rozsiahla zbierka, ktorá iniciovala projekt. Historické predmety, fyzikálne prístroje, malé aj väčšie zariadenia sa tu stávajú „vznešenými“ artefaktmi s umiestnením na podstavcoch a v individuálnych vitrínach, no zároveň účastníkmi zostavených kolážovitých konštelácií masívnejšieho charakteru, ktoré by bolo možné prirovnať ku kabinetom kuriozít – kunstkamerám. Prítomnosť knižných vedeckých a geometrických historických vyobrazení, z ktorých niektoré pochádzajú zo 17. či 18. storočia, potom expozícii pridáva vizuálnu vrstvu krajne edukatívneho charakteru, komunikuje však s naratívom zberateľstva a historických kabinetov. Vedecko-historická časť výstavy by napriek volnejšiemu usporiadaniu a kategorizácii exponátov, ktoré odkazujú skôr k výtvarne až hravo kurátorsky poňatej expozícii, mohla obsahovo a aj rozsahovo konkurovať muzeálnej výstave, zameranej primárne na diváctvo s vyššou odbornou znalosťou odboru metrológie.
Vstup do diferentného sveta následne predstavuje druhá, umelecky orientovaná vrstva projektu. Niektoré diela tu takmer splývajú s ostatnými artefaktmi, ich readymade charakter je však funkčným aspektom, ktorý podnecuje k vnímaniu nových interpretácií v kontraste s predmetmi čisto vedeckého charakteru, ktorých pôvodná funkcionalita ostala napriek preneseniu do galerijného prostredia nezmenená. Vo vitrínach a ďalších konšteláciách potom stretávame napríklad pravítka a metre, ako aj intervenciie Jiřího Skálu, Vladimíra Havlíka či Otisa Lauberta, ktorého záujem o zberateľstvo v spojení s rôznorodými mernými zariadeniami možno vidieť aj v ďalších prácach ako Od tepla rukou po chlad nohou (1997) alebo Stopäťdesiatkrátstopäťdesiat (1975 až 2025).
Ďalším autorom, ktorého umelecký prístup často pracuje s náhodne nájdenými predmetmi či vyradenými vedeckými a školskými materiálmi, je Michal Machciník. Vo výstave bolo možné vidieť jeho asamblážové obrazy, ale aj zoskupenia artefaktov, ktoré transformuje na umelecké, krajne absurdné a serióznosť vedy dekonštruktujúce inštalácie a subjektívne kabinety. Viac kriticky orientované boli príspevky Radovana Čerevku (Iranian Complex, 2008) alebo umelca Epos 257, ktorého akcia Nejvyšší bod Prahy (2023) komentovala realitu kapitalizácie verejného priestoru a mestskej krajiny. Dielo tiež odkazovalo k závislosti na posudzovaní a meraní hodnôt, pričom sa opodstatnenie tejto činnosti môže vytratiť.
Obsahovo rôznorodé prístupy k meraniu či fyzikálnym veličinám predstavili aj ďalšie diela ako napríklad animácia Jana Nálevku (16 stupňů, 2012), ktorá v číselných súvislostiach odvodených od celziovej stupnice vizuálne zjednocovala priestor alebo početné, primárne objektové inštalácie. Popri konceptuálne orientovaných prácach potom sledovanú problematiku v ďalších médiách rozšírila séria malieb Aleša Zapletala (Rozum objevuje sám sebe, 2015), intervencia odkazujúca okrem iného aj k fenoménu merania seba samého od Vladimíra Turnera (Kilometry za hodinu, 2023) či séria fotografií, pochádzajúcich z dlhodobého projektu sledovania procesov deštrukcií prostredia (Situace – Měření CO, prach, 2024) fotografky Jolany Havelkovej. Markéta Magidová ako druhá ženská umelkyňa na výstave pracovala s problematikou zachytenia a plynutia času. Jej interaktívna inštalácia (Měření) vyzývala diváctvo k zapojeniu sa a rozvinutiu metra jednoducho uchyteného na stene. Napriek tomu, že dielo vizuálne pripomínalo readymade, svojím obsahom do konceptu prinieslo filozofické a literárne odkazy s citlivejšou poetikou.
Autori a autorky vytvorili asambláž foriem, prístupov a tém problematizujúcich meranie, ktoré by za iných okolností nemuseli byť nikdy spojené v jednom celku. Na rozdiel od výstavy Úchylka měření. 1392 hodin výstavy. Z toho 237 hodin otevřeno vo Fotograf Gallery z roku 2022, ktorá sa zaoberala témou merania v súvislosti s fotografiou a bola koncipovaná viac kriticky vzhľadom na súčasné negatívne vplyvy zberu dát a riadiacich princípov v systémoch spoločnosti, tu sa do popredia dostala samotná technika, meracie prístroje a krajne obsesívna potreba zbierania hodnôt a dát s využitím v umeleckom procese. Inštaláciu niektorých diel by si vzhľadom na ich rôznorodý formálny charakter bolo možné predstaviť aj v odlišnom priestorovom rozložení, no ako celok pôsobili prehľadne, čo je adekvátne k charakteru samotnej výstavy, odkazujúcemu k exaktným vedám. Tento aspekt môže byť podnetný aj pre odborne zameraných návštevníkov, primárne vzdialenejších umeleckému okruhu.
Výstavný projekt ARS/QUANTA – Umění měření predstavil rozsiahlu interpretáciu témy metrológie a fyzikálnych vied v dialógu so súčasným umením, podporujúcu schopnosti uvažovať v širších estetických, historických, ale aj technologických či spoločenských kontextoch. Účasť viacerých súčasných autorov a autoriek, ktorých tvorba je so sledovanými témami úzko prepojená alebo sa jej rámcovo približuje, taktiež necháva otvorený diskurz o neprestajnej fascinácii a akejsi potrebe zoraďovania, merania či zostavovania presných tvarov a foriem, ktorá sveta umenia. Ostáva však otázkou a v súčasnosti stále aktuálnejšou témou, akým smerom sa tieto tendencie budú posúvať či transformovať a degradovať pod vplyvom súdobej technologizácie, systémového dohľadu a potreby sebakontroly.
