Expozičný koncept upriamuje pozornosť na ešte stále masívne tolerované, aj keď nevhodné správanie voči ženám v našej spoločnosti. Pokrikovanie, sexuálne návrhy, nežiaduce dotyky a napokon vyjadrenia, ktoré sú snáď už smutnými klišé: „nemala provokovať“, veď „môže si za to sama“. Násilie (na ženách) nemusí mať nutne explicitnú, fyzickú formu. Týranie sa prejavuje v rôznych, skrytejších a rafinovanejších podobách a niekedy na seba berie „prevlek pomoci“. Agresia sa najčastejšie deje „bez dotyku“, podobne ako napríklad hra na hudobný inštrument teremin. Áno, zvuk tohto nástroja sa „odkiaľsi“ rozliehal po galerijných priestoroch a návštevníci výstavy mohli / museli nasledovať zvukovú stopu a nájsť miesto, odkiaľ vychádza. Výstava mala mozog, srdce, a najmä polyfonický charakter, išlo o súbor rozličných výpovedí v rámci tej istej generácie žien.
Klenovo kurátorské zastrešenie má svoj rukopis: takmer geometricky nastavený počet autoriek a práca s priestorom. Keďže je sám výtvarníkom, s priestorom pracuje nevýstavne, komunikačne. Klena obratne narába s poetikou surovosti, obrazy necháva položené, vypĺňa aj priestor schodov, narúša očakávané hranice expozície. Priestor je nehostinný, s odkazom, že sa tu nevstupuje do útulných miestností poznačených ženskou rukou. Tradičné percepcie ženského priestoru sú zreteľne odmietnuté už úvodnými „creepy“ mikulášskymi motívmi – Mojšovej provokáciami.
Výstava dominantne komunikuje prostredníctvom maľby, tá však neostáva transparentná a samotné médium ako tradičný nositeľ ženskej figúry je tu podrobené sebakritike. K maliarskemu plátnu sa tu pristúpilo objektovo, maľba je priznaná, položená a opretá. Je to objekt, vyzlečené médium. Samotné usporiadanie a inštalácia diel má teda dve roviny, tú znepokojujúcu (keďže maľba úhľadne nevisí na stene) a tú komunikačnú.
Výstava má svoj neuralgický bod – video a priestorovo-svetelnú inštaláciu Martiny Chudej – fungujúcu v tandeme s nahrávkou hry na teremin Marianny Bachledovej. Najmä tu sa realizuje zamýšľaná estetika nepokoja. Ceruzové nápisy na stene sú vysvetľujúcou zložkou, prívetivo pozývajú návštevníka k pochopeniu inštalácie, aj keď hovoria o tom, o čom všetci tušíme a mlčíme – že byť „doma“, niekedy znamená zažiť bitku, ponižovanie, či nechcený sex. Zvýšené „volume“ Bachledovej nahrávky tereminu silno prispieva k stresovej a stresujúcej atmosfére z priestoru, no prispieva aj odkazom k impaktu, k násiliu, ktoré vzniká bez dotyku. Podarilo sa tu zmysluplné navádzanie diváka, ktoré by sa dalo schovať pod heslo „od povrchu – k podstate“.
Video Martiny Chudej bolo zrejme vizuálne najprepracovanejšou zložkou, pracujúcou v prospech story-line výstavy. Predvádza sa tu „telo“, ktoré na akejsi montážnej linke narába s ostatkami podobného tela, v rámci repetitívnej slučky veľmi silno pôsobí svojou neľudskosťou. Chudej ďalšia, už veľká priestorová, in-situ inštalácia je už takým hlučným dopovedaním tušeného násilia. (Toto sa veľmi podarilo.)
Maľby Martiny Rotlingovej priniesli kontrapunkt v podobe sexi-poetiky. Trojica interpretácií Venuší a Olympie sú namierené proti „objektovému“ zobrazeniu ženského tela, ktoré dominuje dejinám umenia. Trochu sa tu ozýva staršia kritika z dielne Guerilla Girls. Maľba tu vystupuje ako zbraň, alebo lepšie – nástroj k sebaobrane (?) Farebná štylizovanosť a precíznosť týchto plátien odkazuje k svetu filtrov a digitálnych médií. Aj Rotlingová, podobne ako jej vystavujúce kolegyne, prináša bravúrnu maľbu, je presvedčivá v prezentovaní „verejného tela“, ktoré podlieha normativite médií, gastronomicky sa odhaľuje a budí dojem, že je „verejnosti“ k dispozícii. Otvára sa tu celkom kľúčová otázka, či trhové narábanie so ženským telom nepodporuje akúsi vnútornú, či latentnú spoločenskú myzogýniu.
Výstava nás vpúšťa do priestoru traktovaného maľbami Ivany Mojšovej. Vernisáž sa odohrala tesne pred Vianocami, divákovo oko bolo teda akomodované na blikajúce mesto plné vianočného gýča a séria Mikulášov by teda mohla pôsobiť ako radostné očakávanie sviatku. Autorke sa však nimi podarilo generovať atmosféru nebezpečenstva a oživiť archetyp červenej čiapočky. „Santa“ je tu lovec v prevleku a počúva tajomstvá dievčatiek. Mojšovej maľba je živočíšna a podobne ako Rotlingová, chytá nás na primárnej úrovni.
Paula Gogola je vo svojej maľbe zameraná introspektívne a pracuje s torzovitými, deformovanými, náznakovými figúrami, ktoré, ako sama deklaruje, súvisia s jej vlastnou skúsenosťou s tranzíciou a transrodovosťou. Jej rozmerná maľba sa ocitá mierne mimo vyčleneného priestoru, na schodoch, divák sa na ňu díva z diaľky a nadhľadu. Akýsi pocit periférnosti je tu zrejme správny. Autorka v expresívnom maliarskom geste traktuje figúru v bolestnom kŕči.
Pavlína Halasová prispela veľkou, plnokrvnou maľbou ženy / žien, ktoré sú ponúknuté v „balíčku s luxusným interiérom“. Plátno v prázdnej izbe opreté o zem pôsobí rokokovo – svojim ľahkovážnym štetcopisom, ako aj vyobrazeným interiérom. Plátno evokuje fenomén „sugarbabies“, ktorý v súčasnosti prechádza v našej spoločnosti akousi legitimizačnou fázou. Čoraz viac mladých žien otvorene hovorí o životnom štýle, v ktorom sa intimita a náklonnosť bartrovo vymieňa za peniaze či luxusné dovolenky. Halasovej „vášnivo namaľované“ plátno a Chudej hlučná inštalácia vytvárajú priestorový rámec výstavy, nachádzajú sa na „opačných koncoch“. Voľba zvukového podkladu, ktorý výdatne prispieval k vnútornej nervozite celej výstavy, bola kľúčová, bez nej by to nebolo ono. (Nahrávku pripravila Marianna Bachledová, ktorá sa profiluje ako výskumníčka v oblasti literatúry prekladu.)
Dovolím si oblúkom sa vrátiť naspäť ku širšiemu kultúrnemu kontextu výstavy, v ktorom sa odohrala. Z pohľadu ženy a frustrovanej občianky mesta Prešov, ktorá čaká na coming out miestnej galérie z tieňa konzervatívne pojatých výstav, sa tento event vydaril a rozjatril rany. Spomínam si na ostatnú výstavu, ktorá jemne rozčerila konzervatívnu pôdu prešovskej galérie, boli to Relikviáre z dielne Kopták – Boďa, v kurátorskej koncepcii Jozefa Ridillu. Písal sa rok 2018 (!). Pre domáceho, prešovského návštevníka galérie má umiestnenie výstavy špecifický podtón, nachádza sa totiž v bývalých kancelárskych priestoroch vedenia a personálu galérie, ktoré ostali po rozsiahlej rekonštrukcii prázdne. Ide o štandardne galerijne nevhodné priestory s renesančnými lunetami, ktoré však v konečnom dôsledku vytvorili vhodné podhubie pre surové pôsobenie svetla a zvuku – hluku. Za ostatných 8 rokov si galéria preskákala všelijaké inštitucionálne problémy a súčasné umenie v nej len veľmi ťažko nachádzalo pochopenie. Výstava „+alebo...“ priniesla mnoho vecí, ktoré v meste bolo (a stále je) vidieť len zriedka – mladé umenie, vedomá prezentácia ženských autoriek, angažované výpovede, sociálny kriticizmus, médium inštalácie, a napokon narúšanie pokojných, bezpečných vôd na pôde verejnej inštitúcie (ktoré by malo byť súčasnej galerijnej činnosti vlastné).
