Na diváka výstavy Čas na ženský svet môžu v prvom momente jemne vyzerajúce figurálne olejomaľby žien v slnečnom prostredí pôsobiť upokojujúco – ako moment, ktorý je spätý s dovolenkou. Pastelová farebnosť obrazov, mäkké svetlo, zobrazené prostredie (more, pláž, či olivový háj) hovoria o momentoch prežitých v stredomorskom prostredí. Keďže Jana Farmanová vychádza z osobnej skúsenosti, zážitku, je ľahko možné predpovedať, že jej minuloročné olejomaľby boli spojené s pobytom v Taliansku, kde mala spolu so svojou dcérou Ester Sabik i výstavu Hladiny vrstiev – vrstvy hladím v Slovenskom inštitúte v Ríme.
Pre Janu Farmanovú je charakteristická figurálna maľba, v ktorej zobrazuje mladú ženu. Mladosť – ten prchký okamih života, ktorý prežije každý z nás –, tvoria momenty, keď sa snažíme postaviť na vlastné nohy. Sme sebavedomí, moderní, na jednej strane sa snažíme zapadnúť, no na druhej strane si hľadáme vlastnú cestu, ako byť výnimočným. Tieto okamihy dospievajúcej ženy zobrazuje i Farmanová. Mladosť ako prchavý okamih umocňuje zobrazenými rýchlo pominuteľnými momentami, ale snaží sa ju aj spomaliť vo chvíľach zamyslenia. Hĺbavá žena opretá o stĺp hľadiaca do neznáma. Čo sa jej preháňa mysľou? Alebo dievčina pozerajúca do mobilu. Na čo sa díva? To sú otázky, ktoré nútia diváka zamyslieť sa hlbšie nad tým, čo môže mladá žena prežívať. Vo viacerých dielach umelkyňa zachytáva dnešný častý fenomén sledovania obrazovky telefónu. V koncepte diel to môže dotvárať dojem zobrazenia súčasnej mladej ženy. Sú to predsa denné okamihy, ktoré k jej životu patria. A aj práve takéto bežné momenty zachytáva Farmanová vo svojej tvorbe. Avšak mobil v dnešnej dobe môže človeka často izolovať. Je akoby uzatvorený vo virtuálnej bubline a nežije reálny svet. Izolované dievčiny s mobilom v ruke beztak pôsobia osamelo, pohrúžené do svojho sveta, no v diele Čas melanchólie v skupine dievčat zaujme najviac práve tá, ktorá ako jediná drží smartfón v ruke. Tu sa naskytá otázka, či mladé ženy v dnešnej spoločnosti nie sú tiež istým spôsobom izolované. Odpoveď je áno, sú. Boj za rovnoprávnosť žien stále trvá. Spoločnosť z väčšej miery ešte stále nepovažuje ženu za rovnocennú bytosť a nechápe jej potreby. Mnoho umelkýň na tento fakt poukazuje jednoznačne a kriticky, kým tvorba Jany Farmanovej je v tomto smere umiernená. V symboloch a skrytých významoch odkazuje na toto posolstvo tak, aby diváka neprovokovalo, ale naopak ukázalo – toto sú ženy: jemné, hĺbavé, citlivé, no i sebavedomé, inteligentné, moderné, avšak bohužiaľ často osamotené, izolované v spoločnosti.
Okrem relaxujúcich žien v krajine, ktoré rozjímajú, konverzujú, pozerajú sa do telefónu či si len užívajú okamih pod stromom, sú tu i obrazy zachytávajúce ich pri spánku či pri toalete. Skrátka výstava Čas na ženský svet vykresľuje celý denný cyklus ženy. Rituály ako pedikúra alebo úprava vlasov, ktorej je venovaných hneď niekoľko malieb. Vlasy sú ďalším dôležitým symbolom viažucim sa najmä k ženám. Farmanová spája takisto vlastné spomienky, keď oživuje obrazy na večernú toaletu starej mamy rozpletajúcej si vrkoč zmotaný na hlave, z ktorého sa stali vlasy dlhé až po pás. Ukrývanie dlhých vlasov má však hlbšiu históriu v tradičnej kultúre Slovenska. Vydaté ženy si museli ukrývať svoje krásne, dlhé vlasy pred cudzími pohľadmi pod čepcami. Každý región mal svoj inak dekorovaný čepiec. Hoci príprava účesu pod čepiec nebola najjednoduchšia a ani pohodlná, ženy si napriek tomu nechávali rásť dlhé vlasy, ktoré boli zároveň pýchou muža. Dôraz na dlhé ženské vlasy siaha ďaleko do západnej mytológie. Jeden z najznámejších príbehov je o germánskej Rapunzel s dlhým vrkočom, uväznenej vo vysokej veži uprostred lesa, ktorí spracovali bratia Grimmovci a dnes je známy hlavne ako animovaný film od Disney. Avšak vlasy – ich dĺžka či ich skrývanie, nie sú dominantou iba západnej kultúry. Okrem kresťanského náboženstva (kde je zahaľovanie vlasov žien spomínané v Prvom liste Korinťanom) sa zahaľovanie vlasov viaže taktiež so židovským, hinduistickým a v súčasnosti najmä s moslimským náboženstvom.
Jana Farmanová sa v dielach znázorňujúcich dlhé vlasy či zaplietanie vrkoča inšpirovala nielen vlastnými spomienkami, ale ako sa sama vyjadruje, bola ovplyvnená aj japonskou kultúrou spojenou s úctou k predkom. V tvorbe sa zaoberá často medziľudskými či rodinnými vzťahmi, väzbami matka-dcéra a podobne. Zároveň v spomínanej symbolike vidieť, že umelkyňa skrz jej vlastné témy načrtáva témy všeobecné a aktuálne. Svojim maľbám dáva voľnosť, otvorený scenár, kde nekriticky pomenováva i globálne udalosti.
Na výstave Čas na ženský svet však harmóniu väčšiny malieb evokujúcich relax, uvoľnenie či hĺbavosť pri bežných činnostiach narúša nielen farebnosťou, ale aj motívom maľba Koncentrovaný moment, znázorňujúca ženu v zármutku. To vytvára otázku, prečo je tu táto maľba vystavená a narúša tak celkový dojem z na prvý pohľad pozitívnych diel. Je zámer poukázať na hlbší význam malieb, ktoré nemusia mať len kladné vysvetlenie?
Hoci sa Farmanová aktuálne venuje najmä olejomaľbe, kde sa snaží hutnosťou nanesenej farebnej vrstvy umocniť mäkkosť zobrazených výjavov, na výstave sú prezentované aj jej tradičné akvarely. Tie sa svojimi hĺbavými, prevažne čierno-bielymi portrétmi viac vizuálne identifikujú s pochmúrnou olejomaľbou Koncentrovaný moment.
Diela Jany Farmanovej vychádzajú z reálneho sveta, z prežitého okamihu, a štylizáciou a farebnosťou ich komponuje tak, aby ovplyvnili diváka prežitým citom z daného výjavu. Na prvý pohľad jednoduché diela s pozitívnym nádychom však po dlhšom zamyslení a v kontexte vedomosti (nielen autorkinej) o rôznych kultúrach, spoločnosti a súčasnom svete, prekvapivo prinášajú divákovi široké spektrum možností, čo možno na výstave Čas na ženský svet objaviť. Hoci sú výjavy zobrazujúce bežné činnosti priam prosté, hovoria o ženách. Snažia sa nevtieravo ukázať, aké ženy sú, priblížiť ich radosti a starosti, ale hlavne sa snažia poukázať na rovnocenné miesto žien v spoločnosti.
