Manifestačná hlina Simony Janišovej a Lindy Vikovej

Manifestačná hlina Simony Janišovej a Lindy Vikovej

Ukotviť sa v esenciálnych a univerzálnych kvalitách keramiky, alebo sa otvoriť jej tvorbe a percepcii mimo bezpečného komunitného rámca? Linda Viková a Simona Janišová, ktoré sa v umeleckej a dizajnérskej práci s pálenou hlinou pohybujú viac ako 15 rokov, si tieto otázky permanentne kladú v domácom prostredí. Svoju autorskú stopu zároveň konfrontujú na medzinárodnej scéne a aktívne vstupujú aj do slovenského keramického diskurzu – či už prostredníctvom publicistickej a kurátorskej činnosti (Simona Janišová), alebo vzdelávacích aktivít (Linda Viková).1

Prezentáciou v charizmatickej historickej architektúre Pistoryho paláca v Bratislave si Linda Viková a Simona Janišová, ako poznamenali na vernisáži výstavy začiatkom augusta 2026, splnili svoj dávnejší sen. Byť spolu (skoro) permanentne mohli donedávna v zdieľanom ateliéri v Bratislave, kde od roku 2012 pracovali na individuálnych projektoch a tiež na spoločnej, rešpektovanej značke autorského keramického dizajnu si.li. Dnes má Simona Janišová svoj ateliér mimo Bratislavy; v Pistoryho paláci tak paradoxne svoje zdieľané ateliérové fungovanie (mimo si.li) verejnosti predstavujú po prvýkrát.

V roku 2015 Štefan Oriško, jedna z mála autorít v slovenskom keramickom dejepisectve a kritike, na margo statusu slovenskej ateliérovej keramiky konštatoval: „Keramika má (aj mala) dosť premenlivú pozíciu v hierarchii umenia. Dodnes je obklopená rôznymi predsudkami, najmä zo strany tzv. vysokého umenia, a súčasne ju poznačili vlastné komplexy o svojej menejcennosti a malosti.“2 V roku 2026 azda môžeme vysloviť aktualizáciu tohto poznania, opierajúcu sa o praktiky nastupujúcej generácie umelectva a dizajnérstva pracujúceho s médiom (alebo v médiu) hliny, ako aj o tvorbu viacerých keramikov a keramičiek, ktorí od 90. rokov 20. storočia absolvovali špecializované keramické štúdium na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (absolventkami Ateliéru keramiky VŠVU v Bratislave sú aj Simona Janišová a Linda Viková).3 Paradigmatické zmeny vnímania keramiky v súčasnej kultúre, ktoré, ako to pomenoval Garth Clark, sú radikálnejšie ako čokoľvek, čo toto odvetvie zažilo za posledných 150 rokov,4 sú v slovenskom kontexte exponované viacerými spôsobmi. Môžeme ich sledovať ako živý prenos globálnych, otvorených keramických kódov do autorských kreatívnych výbav; hlina je v nich manifestačnou stratégiou slobodného, ale nie výlučne keramického experimentu, odohrávajúceho sa v materiálnom či v digitálnom rozhraní a v transmediálnej perspektíve. Koncentrovaný fókus na keramické médiá – nie apoteózu pálenej hliny v zmysle vitalistických alebo regresívnych podôb domácej tradície, ako to doteraz praktizuje nemalá časť slovenskej keramickej scény, ale jej kritický, analytický výskum demaskujúci stereotypy a absencie slovenských keramických dejín – si osvojili najmä Simona Janišová a Linda Viková.5 Ako deklarujú v titule výstavy, veria v hlinu. Pre Simonu Janišovú je motivujúce najmä skúmanie hraníc – mediálnych aj autorských; unikátna v domácom prostredí je jej dlhodobá pozícia na osi keramická plastika/objekt – keramický dizajn – dejiny a teória keramiky. Linda Viková od svojich začiatkov rozmýšľa o hline cez imperatív udržateľnosti, svoju keramickú stopu zvažuje maximalisticky dôkladne a zodpovedne. Jej odpoveďou je programová sústredenosť na problematiku nádoby a v ostatnom čase tiež na materiálový výskum ekologických glazúr.

Kurátorský koncept Ivany Moncoľovej vo výstavnom texte uvádzal výber diel ako prierez tvorbou od študentských prác po súčasnosť. Uhol pohľadu na ich prax, fluentne migrujúcu medzi umením, dizajnom a remeslom, sa v tejto koncepcii sústredil do determinujúcej kategórie, charakterizovanej ako samostatná umelecká tvorba. Bral tak pravdepodobne do úvahy viaceré predchádzajúce výstavné projekty, ktorými Simona a Linda komunikovali svoju spoločnú dizajnérsku značku si.li, a zároveň zohľadňoval priestorové možnosti a vyváženosť pomeru oboch autorských prezentácií. Dispozičné propozície, ktoré v systéme palácovej enfilády ponúkali atraktivitu tzv. nekonečnej perspektívy, ale zároveň celkom presne vymedzovali návštevnícky pohyb aj umiestnenie diel, sa do dizajnu výstavy premietli v presvedčivo fabulovanej zostave inštalačných prvkov mixujúcej soklový, stolový a vitrínový princíp. Dielam poskytovala autonómiu, prospešne riešila dynamiku filiácií objektov. Principiálne navigovala k vnímaniu diela ako samostatne stojacej plastiky/objektu. Je možno užitočné uvedomiť si, že nemalá časť vystavených prác svoju identitu odvodzuje z nádoby a bez ohľadu na to, či je ich funkčnosť symbolická alebo reálna, vzťah vnútorného a vonkajšieho priestoru je v nich kľúčový. Pozrieť si ich zvonku aj zvnútra znamená možnosť vidieť nádobu celostne, ako hybnú membránu medzi nami a svetom, čo je na výstave komunikované v stolových inštaláciách pulzujúcich Lindiných nádob. Napriek počiatočným neistotám oboch autoriek sa vstupná miestnosť s výberom školských a raných prác ukázala byť pôsobivým dramaturgickým gestom. Poukázala na Lindinu experimentálnu fázu zameranú na voľný porcelánový objekt, o niekoľko rokov neskôr uzavretú, a naznačila Simonin počiatok záujmu o figúru, vtedy sýtený historickou porcelánovou tradíciou bývalého Československa. Ich frivolné aj feministické juvenílie, zľahka muzealizované vo vitrínach, aktivizovali divácku pozornosť. Otáznym sa z návštevníckeho hľadiska javilo situovanie drobných objektov na stene vysoko nad úrovňou očí. V nasledujúcich dvoch sálach sa výstava rytmizovala v konfrontáciách a interakciách oboch autoriek; jej záver patril miestnosti venovanej Linde.

Akú správu teda výstava o hline vysiela? Ak je pre Simonu a Lindu manifestačným postojom, statementom autoriek mysliacich a snívajúcich keramikou, čo z neho je vo výstave evidentné? Lindinu prítomnosť na výstave vyznačuje emblematické prepojenie s nádobou; neoblomne ňou referuje o pohybe organizovanom hlboko dovnútra média. Nádoba je pre Lindu materská loď, priestor jej integrity, teritórium bezpečia aj záväzku. Je jednou z tých, o ktorých Gaston Bachelard v Poetike priestoru hovorí, že „... pre hrnčiara musí byť schránka predmetom nekonečných meditácií“6 (For a potter..., a shell must indeed be a subject for infinite meditation). Vázy, misy, nádoby z ručne vytláčanej kameniny (na výstave napr. Nox, Máni, Sól, Aether) zrkadlia formatívnu hrnčiarsku a sochársku skúsenosť v dielni Margaretenhöhe v Essene, vedenej kórejsko-nemeckou keramičkou Young-Jae Lee. V tejto manufaktúre s prepletenými východoázijskými a modernistickými koreňmi Linda pochopila, že ju nemusí definovať objavovanie nových foriem, ale nesmie stratiť fyzické a emocionálne prepojenie hliny s telom, svoju senzorickú kompatibilitu. Jej úlohou sa na niekoľko rokov stalo koncentrované skúmanie adaptability a podstaty konkrétneho tvaru. Etika Lindiných nádob, kotvených v utilitárnom rámci, je vo svojej nekompromisnosti, ekologickej stope, udržateľnosti a dizajnérskej zodpovednosti blízka pozícii Františka Buriana, dizajnéra a zakladateľa Ateliéru produktového (neskôr art) dizajnu na VŠVU v Bratislave. Voči konzumnej spoločnosti – masovej spotrebe a nadprodukcii – sa kriticky vymedzoval od 90. rokov 20. storočia; ultraskeptický a vizionársky osobný postoj premietol do subverzívnej dematerializácie dizajnérskeho predmetu.7 U Lindy sa v ostatných dvoch rokoch tento naliehavý tón prelieva do inej, v jej autorskom programe novej cesty – do procesuálneho, maliarsky a štrukturálne cíteného laborovania s autorsky vyvíjanými udržateľnými glazúrami –, jeho výsledky Linda uviedla samostatnou prezentáciou v Bratislave koncom roka 2025.8 V Pistoryho paláci bol predstavený výberom z kolekcií Copper Age, Peculiar Discoveries a From Ashes; azda by ich výpovednosť podporila aj vizuálna esej Afterfire, ktorú Linda pripravila s režisérkou Vladimírou Hradeckou, alebo náhľad do materiálovej knižnice textúr/koloratúr a drobných objektových náčrtov, ktoré vznikali ako imanentná zložka výskumného procesu.

V Afterfire objavuje Linda Viková plameň ako formu tvarujúcu naše sebazničenie naprieč časom. Simona Janišová oheň vníma ako jednu zo svojich metatém, na výstave naznačenú vázovými objektmi Playing with Fire, Burning Charcoal, Fortune Teller. Sú snivou introspekciou aj pozorným teritoriálnym bádaním keramičky, lebo ako to vysvetľuje Gaston Bachelard v Psychoanalýze ohňa: „Fenomén ohňa je ako prostriedok najcitlivejší zo všetkých; práve ten treba strážiť najlepšie; musí sa rozdúchavať alebo tlmiť; treba vystihnúť ten pravý bod, kedy sa ním dá predznačiť tvar určitej hmoty, tak, ako okamih lásky predznačuje určitý život.“ (The phenomenon caused by fire is the most perceptible of all; it is the one that must be most closely watched; it must be speeded up or slowed down; we must grasp the point (or exact degree) of fire which leaves a mark on a substance as we do the instant of love which leaves a mark on an existence).9 Autorský profil Simony Janišovej vyznačuje dlhodobý extenzívny výskum hliny; bola napr. jednou z prvých, ktorí na Slovensku otvorili problematiku digitálnych keramických technológií. Komplexne ju zhodnotila vo svojom dizertačnom projekte Anachronik (2018). Vo výstave rezonuje iná príznačná vrstva jej práce, fokusovaná na figurálnu plastiku, hybridný objekt budovaný intuitívnym remeselným spôsobom a iniciovaný jej znovurozvinutým záujmom o haptické, imaginatívne a performatívne vlastnosti hliny. Vrstvenie ich objemov ako geologickej stratifikácie sedimentov odkazuje na časový rozmer hliny. Simona je človekom pohybu, vyzýva samu seba aktivizovať ho v heterogénnych entitách obývajúcich priestor medzi jeho plnosťou a prázdnotou a sýtených výživnou dávkou naratívneho potenciálu (Good Wind, A Tail Tale, Free Pony, Alive and Standing). Simonine podnety sú nezriedka naviazané na intenzívne skúsenosti nadobúdané v rámci umeleckých pobytov v domácich a zahraničných keramických uzloch – Da Wang Culture Highland v Shenzhene, Čína (2014), The Shigaraki Ceramic Cultural Park v Shigaraki, Japonsko (2025), Medzinárodné keramické sympózium v Kalinove, Slovensko (2022). Do výstavy sa odtlačila tiež jej rezidencia v Dome Vanek v Bratislave (2025), empaticky zrekonštruovanom slovenskom keramickom gesamtkunstwerku – dome a ateliéri keramika a sochára Imricha Vaneka (Resting Headvase). Ako podnetná stopa nevyhnutnej dynamiky keramického procesu účinkujú Simonine drobné kresby; spolu so staršími aj novšími vázovými objektmi zároveň predstavujú afinitu k figúre a jej vzťahu s nádobou, ako ich v 70. rokoch 20. storočia v unikátnom porcelánovom experimente rozvinula slovenská sochárka a keramička Eugénia Lugsová.

Výstava Veríme v hlinu uviedla Simonu Janišovú a Lindu Vikovú ako autorky bytostne prítomné v hline; môžeme v nej čítať viaceré témy, kde sa ich záujmy stretávajú – osobné/komunitné mytológie, oheň, „haptická vizualita“, nádoba, presah k domácim odborovým dejinám. Je nielen paralelou ich spoločnej cesty, v ich vzájomnej zrelej konfrontácii je tiež návodom na iný interpretačný rámec súčasnej slovenskej keramiky – sebareflexívny, otvorene komentujúci modely periférnosti a samozrejmostí hliny, ako aj mnohoznačnosť jej environmentálnej, sociálnej, historickej a kultúrnej stopy.

 

-----------------------------------

1 Simona Janišová sa viackrát prezentovala na European Ceramic Context v Bornholme alebo na International Biennale of Contemporary Ceramics vo Vallauris, Linda Viková najmä na Paris Design Week a Milano Design Week v rámci putovného výstavno-publikačného projektu 1000 Vases. Detailnejšie o aktivitách Simony Janišovej a Lindy Vikovej na ich autorských webových a instagramových profiloch: https://www.simonajanisova.sk/, https://lindavikova.com/.

2 ORIŠKO, Štefan. Anna Horváthová. Hlinené objekty, kresby, maľby. Bratislava : Petrus Publisher, 2015, s. 29.

3 Na Slovensku bolo akademické štúdium keramiky inštitucionalizované po roku 1989, v roku 1990 vznikol na VŠVU v Bratislave Ateliér keramiky. Dovtedy sa keramika študovala na slovenských a tiež českých umeleckopriemyselných školách, vysokoškolské štúdium bolo slovenskému študentstvu v istej miere dostupné (ako súčasti bývalého Československa) v Ateliéri keramiky a porcelánu Vysokej školy umeleckopriemyslovej v Prahe.

4 GARTH, Clark. Pen and Kiln: a brief overview of modern ceramics and critical writing. In: LIVINGSTONE, Andrew – PETRIE, Kevin. The Ceramics Reader. London & New York: Bloomsbury, 2017, s. 4.

5 Z generácie nastupujúcej na slovenskú keramickú scénu o niekoľko rokov neskôr, možno v tomto zmysle pripomenúť napr. práce Kataríny Bajkayovej a Zuzany Svatik.

6 BACHELARD, Gaston. The poetics of space. Boston : Beacon Press, 1994, s. 127.

7 Viac pozri: KOLESÁR, Zdeno – LAŠŠÁK, Marián. Design. Art Dizajn. – František Burian a študenti. Bratislava : Slovart/ VŠVU, 2017.

8 Viac o výstave pozri na: https://www.ceramicsnow.org/articles/linda-vikova-i-will-give-you-everything/

9 BACHELARD, Gaston. The Psychoanalysis of Fire. London, Routledge & Kegan Paul, 1964, s. 57.

 

Veríme v hlinu

Simona Janišová a Linda Viková

Kurátorka: Ivana Moncoľová

 

Pistoriho palác

5. 8. - 27. 9. 2026

 

Foto: Adam Šakový