Výstava v kurátorskej koncepcii Martiny Ivičič sa nesnaží pokoj definovať ako stabilný dosiahnutý stav, ale skôr ako niečo podmienené a ťažko dostupné, čo je v súčasnosti potrebné neustále vytvárať, udržiavať a chrániť. Jednotlivé práce vystavujúceho umelectva vychádzajú z rôznych podôb úzkosti či neistoty - sociálna úzkosť, tlak na sebazdokonaľovanie, enviromentálna úzkosť - ale hľadajú aj formy, ktorými sa dnes v týchto neistotách stabilizujeme, upokojujeme. Opakovaný návrat k téme tlaku a následného hľadania pokoja v súčasnom umení svedčí o tom, že problémy, z ktorých vyrastá stále pretrvávajú. Výstava však zároveň otvára paradoxnú otázku, či sa samotná snaha o pokoj nestáva ďalšou formou kontrolovaného výkonu. V ére wellness maxxing-u v dôsledku neustáleho tlaku k sebazdokonaľovaniu sa totiž aj to, čo pre mnohých symbolizuje oddych, môže meniť na ďalšiu formu produktivity. Výstavu POKOJ preto možno čítať nielen ako výzvu k reflexii týchto foriem “spomalenia”, ale aj ako otázku, prečo je pokoj v súčasnosti tak ťažko dostupný a či je vôbec skutočne možný.
Výstavný priestor pri vstupe spoluvytvárajú transparentné kresby a autorské ilustrácie Paulíny Halásovej, ktoré zasahujú priamo do architektúry Novej tržnice. Dve z nich sú umiestnené na vstupných dverách, ďalšia vznikla priamo na okne, čím sa stávajú súčasťou prechodu medzi vonkajším a vnútorným priestorom. Autorka prostredníctvom ilustrácie pracuje s osobnou skúsenosťou, zachytáva vnútorný hlas, pochybnosti a myšlienky, ktoré sa vracajú k minulým rozhodnutiam a spätne ich prehodnocujú. Pomocou jemnej irónie pritom poukazuje aj na spoločenské vzorce a mýty, ktoré si osvojujeme ako samozrejmé. Práve ich spochybňovanie môže narušiť pocit istoty, ktorý nám mali pôvodne poskytovať.
Téma bezpečného prostredia sa u Halásovej objavuje aj v olejomaľbe, ktorá nie je umiestnená priamo vo výstavnom priestore. Divák ju môže, ale nemusí objaviť, a tak je samotné hľadanie diela súčasťou jeho čítania. Maľba zobrazuje kontaminované a narušené životné prostredie, v ktorom sa predstava sveta ako bezpečného útočiska postupne rozpadá. Pocit pokoja a bezpečia sa tak u autorky nevzťahuje len k vnútornému prežívaniu jednotlivca, ale aj k prostrediu, v ktorom sa pohybuje a ktoré na jeho prežívanie spätne pôsobí.
Od individuálnej skúsenosti neistoty sa výstava presúva k téme kolektívnej pamäti v monumentálnom textilnom objekte Eriky Meszárosovej. Je dominantným prvkom výstavného priestoru. Dielo vytvorené ako pocta priamej účastníčke Slovenského národného povstania Božene Palackovej prepája historickú udalosť s osobným príbehom konkrétnej ženy. Autorka zbavuje padák jeho pôvodnej funkcie a premieňa ho na efemérnu sochu. Textília, ktorá môže evokovať mäkkosť, ochranu či záchranu, tu zároveň pripomína neistotu samotného letu - stav medzi pádom a bezpečným pristátím. Dielo tiež približuje proces, v ktorom sa osobná skúsenosť vojnového ohrozenia postupne stáva súčasťou kolektívnej historickej pamäti. Narúša tradičný obraz vojnových dejín založený predovšetkým na príbehoch mužských hrdinov a do centra pozornosti vracia osobné skúsenosti žien, ktoré boli rovnako ich priamymi účastníčkami.
V tvorbe Viery Zubalovej sa hľadanie pokoja spája s predstavou starostlivosti o seba, ktorá je dostávaná do kontextu súčasnej wellness kultúry a jej prísľubov fyzickej a psychickej pohody. Jej veľkorozmerný haptický objekt Koralovec (2026), vytvorený z recyklovanej textílie technikou monumentálneho háčkovania, pôsobí svojou organickou formou a mäkkosťou takmer ako fyzické útočisko. Názov odkazuje na koralovec ježovitý, medicínsky známu hubu spájanú s podporou kognitívnych funkcií a redukciou stresu. Záujem o látky, ktoré majú zlepšovať fungovanie tela a mysle, však v diele získava ambivalentnú podobu. Zubalová reaguje na biohacking a wellness kultúru, v ktorej sa starostlivosť o seba čoraz ľahšie premieňa na ďalšiu formu výkonu. Pokoj tu už nie je iba stavom, ktorý hľadáme, ale aj produktom, ktorý si máme osvojiť, optimalizovať a udržiavať. 
Hranica medzi túžbou po bezpečí a neustálou konfrontáciou s neistotou sa objavuje v aj v tvorbe Paulíny Bačovej. Autorka prepája tradičné textilné techniky so syntetickými materiálmi a grafickými médiami a vytvára objekty, v ktorých sa organická mäkkosť stretáva s chladom technologickej matérie. V diele Uncanny Valley (2025) sa vlna spája s elektrickými káblami a drôtmi, čím vzniká hybridný útvar pohybujúci sa na hranici organického a umelého. Znepokojenie, ktoré tento objekt vyvoláva, vychádza práve z nemožnosti jednoznačne zaradiť to, čo vidíme. V monumentálnom priestore Novej tržnice navyše pôsobí ako cudzorodý orgán vložený do existujúceho systému. Kým Uncanny Valley pracuje s neistotou vo vzťahu k hraniciam ľudského a technologického, Romantický démonizmus (2025) obracia pozornosť ku konečnosti samotného človeka. Motív memento mori tu nie je iba pripomienkou smrti ako zdroja úzkosti, Bačová ho skôr chápe ako súčasť reality, ktorej sa nemožno vyhnúť. V tomto zmysle môže byť vedomie vlastnej konečnosti paradoxne aj spôsobom, ako sa vyrovnať s neistotou – nie jej odstránením, ale prijatím toho, že nie všetko je možné kontrolovať.
V diele Michala Goláka sa pozornosť obracia k prostrediu, v ktorom sa aj narušené a potenciálne nebezpečné podmienky stávajú súčasťou každodenného života. Domov 2.0 (2025) vychádza zo skúsenosti mestskej periférie, v ktorej sa predstava prírodného útočiska stretáva s priemyslom, odpadom a chemickým znečistením. Pomocou kovu a plastovej drviny autor vytvára krajinu, v ktorej sa prelínajú prírodné a priemyselné prvky. Zobrazuje takzvaný “vágny terén” - okrajové mestské priestory, ktoré zostávajú mimo hlavného záujmu mesta, no zároveň poskytujú určitú mieru slobody od jeho neustáleho rastu. Golák zároveň upozorňuje na zvláštny spôsob adaptácie, pri ktorom sa aj život v blízkosti rafinérie a chemických výparov môže stať súčasťou každodenného „normálu“. Pokoj sa tak opäť ukazuje ako relatívny pojem - nezávisí len od prostredia, v ktorom žijeme, ale aj od toho, ako toto prostredie vnímame a čo považujeme za bežné.
Na konci výstavy sa hľadanie pokoja vracia späť k telu a k samotnému návštevníkovi. Roman Malackanič a Inštitút zvedavosti vytvárajú participatívnu a environmentálnu časť výstavy, ktorá jej ponúka praktickú podobu spomalenia. Akustické, haptické a telesné mikro-rituály vedú návštevníkov k sústredeniu sa na vlastné vnímanie. Práve tu sa máme možnosť naplno pristaviť pri otázke, ktorú výstava postupne implicitne nastoľuje: Je cesta k pokoju ďalšou činnosťou, ktorú musíme vykonávať správne? Ak sa aj spomalenie, starostlivosť o seba a svoj wellbeing stávajú súčasťou režimu sebakontroly, potom sa hranica medzi odpočinkom a prácou opäť rozostruje. Výstava POKOJ tak napokon neponúka jednoduchý návod, ako pokoj dosiahnuť, práve naopak. Ukazuje rôzne podoby sveta, v ktorom je potreba pokoja stále naliehavejšia, no jeho dosiahnutie zostáva podmienené osobnými, spoločenskými aj environmentálnymi okolnosťami, ktoré sa nezdajú byť najlepšími.