V prvom rade ide o akúsi zvláštnu až znepokojivú neúčasť, nezainteresovanosť ženských postáv na okolitej situácii. Ich štylizácia evokuje pokoj, uvoľnenosť, ktorá zámerne destabilizuje stereotypnú polohu námetu žena-korisť. Antropomorfné alebo skôr teriantropické zobrazenie koristi funguje ako určité rozhranie či styčná plocha medzi povrchom a hĺbkou obrazu. Zatiaľ čo mužské postavy ostávajú na povrchu a slúžia na utvorenie situácie (pitvorné výrazy poľovníkov nad ulovenou korisťou), figúra žena-korisť konštituuje akúsi medzeru či trhlinu v situácii. Avšak – podobne ako na maľbách s jedinou dominantnou ženskou postavou – odev nepredstavuje animálny prvok, zahalenie ženského tela. Skôr by sme mohli povedať, že funguje ako vlastná desexualizácia tela, ktoré, naopak, funguje ako deanimalizácia uloveného zvieraťa. Práve tak, ako nie je ani jeden z týchto elementov maskou toho druhého, nie je ani jeden z nich pravdivý. Ich kombinácia ustanovuje druhý povrch vo vnútri prvého; je vizuálnym rozhraním, pretože súčasne patrí i nepatrí k situácii a predstavuje jej zastavenie. Je však tiež trhlinou, ktorá ako čierna diera vťahuje situáciu do hlbších interpretačných rovín naratívu. Význam sa môže meniť n-krát, a táto neuzavretosť možných rovín čítania vytvára v divákovi konštantný pocit neistoty.
Ďalšou technikou, ktorá funguje na podobnej báze a objavuje sa v tvorbe Anny Márie Beňovej pomerne často, je textový vklad (na jednej z malieb, kde sa kovboj s cigaretou v ústach zohýba k žriebäťu, čítame: Cowboy, cowboy never die/Feels no pain, never cries). Podobne ako v prípade štylizácie figúry žena-korisť tu text funguje ako nástroj prehĺbenia situácie. Ak sa v nápisoch objavujú gramatické chyby, nejde o náhodu, no nedá sa ani povedať, že by boli zámerné. Text totiž stojí na strane inšpirácie a podobne ako ženské postavy vychádza z hĺbky obrazu bez toho, aby bol vizuálne dominantný. V oboch prípadoch ide napokon o určité vrstvenie kontrastov, ktoré je na prvý pohľad bizarné. Ak je humor neodmysliteľnou súčasťou Anniných diel, bizarnosť je jeho povrchovou formou či prejavom a predstavuje prvotné odľahčenie pôvodnej ťaživosti tematiky. Postup hlbšími rovinami príbehu však mení kvalitu humoru a dáva vyobrazenej situácii temnejší, čoraz stiesnenejší, skľučujúcejší a ťaživejší podtón. V určitom momente situácia akoby mizne, stáva sa nepodstatnou, pretože humornosť už neprislúcha jej, ale téme či problému, ktorý sa sám stáva bizarným a smiešnym.
