.jpg?v=1698914889)
Už druhýkrát sa uskutočnil v Prüger-Wallnerovej záhrade na Nekrasovej ulici v Bratislave. Že sa diela 16 autorov a autoriek zo Slovenska a zahraničia ocitli v prostredí záhrady neznamenalo len to, že tam boli nainštalované, ale priamo realizované, teda nepoukazovali na svoje obsahy z neutrálneho prostredia, ale princípy a procesy, ktoré proklamovali, sa priamo diali. Mohli by sme povedať, že v súlade so zámerom a očakávaním kurátoriek Marianny Brinzovej a Martiny Ivičič, charakterizovali výstavu Záhrada² pojmy ako „zdieľanie“, opustenie konvencií stále spájaných so slovom “dielo”, komunita a príbehovosť, ale aj náhoda a zánik. Ak z dôvodu ekológie prítomnej v rámcových témach výstavy bolo zámerom oslovovať širšie publikum ako pravidelné diváctvo súčasného umenia, bol kontext komunitnej verejnej záhrady s divou mokraďou ako šitý na mieru, aby mu mohli byť na mieru ušité diela komunikujúce veľmi nenásilným spôsobom, zbavené pátosu štandardnej umeleckej prezentácie. A to až natoľko, že si mnohé z nich nenárokovali na viditeľné umiestnenie, či na dlhšiu životnosť. Práve naopak, keďže pozostávali z prírody samotnej, boli nenápadne situované alebo pomaly zanikajúce ako site-specific jačmenný text Maud Kotasovej, ktorý narástol a pomaly degradoval, či pšeničné objekty Eriky Mészárosovej, do ktorých intervenovali diviaky.
Takéto diela môžeme uviesť do pozitívneho kontrastu voči mnohým odporným exteriérovým realizáciám stále obľúbeným v našej krajine, klasifikovaným ako estetické až umelecké. Ak by sa vo verejnom priestore realizovalo viac takých diel, aké divák dobrodružne objavoval v zákutiach Prüger-Wallnerovej záhrady, mohol by to byť spôsob, ako prezentovať princípy vnímavosti, inteligencie a anti-egocentrizmu, ako verejnosť oboznámiť s tým, že v dobe ekologickej krízy je bronz, umelý kameň či prapodivná figúra obklopená záhonom vysušených letničiek úplne „out“. Aj keď to vyznie asi príliš optimisticky. V ostatných rokoch sa ukazujú určité prístupy, línie autorských programov, ktoré sú hybridnejšie a opúšťajú, alebo „prerábajú“ kategórie vizuálneho umenia. Možno sú slobodnejšie a hravé, no závažné, pretože ich autori*ky načrtávajú nové princípy ako východiská pre čoraz abstraktnejšiu a ťažšie uchopiteľnú realitu ostatných rokov.
.jpg)
Záhrada² bola osviežujúca aj preto, že na nej participovali viacerí*é autori*ky, ktorí*é v slovenskom prostredí nie sú až tak často viditeľní*é. Všetky diela mali viac či menej kritický apel, najmä personifikovaný umierajúci (Perma)frost mladého českého autora Jakuba Honsa, výstupy Eriky Mészárosovej, ktorá využíva estetiku a materiál folklóru a hospodárskej mágie na kritiku násilných genderových stereotypov, objekt Andreja Šoku symbolizujúci odlesňovanie, diela Andrey Pézman a Bianky Törökovej poukazujúce na vysychanie a toxické látky prítomné v rieke Dunaj či fotografie a video Marcela Koreca pohrávajúce sa s konšpiračným konštruktom, že opraty vyššej moci a byrokracie držia v rukách „inštitucionálne“ izbové rastliny. Viaceré diela vychádzali z priestorového a koncepčného zázemia, ktoré záhrada poskytla – časozberná fotografická séria Dominiky Bolgáčovej, „mural komiks“ o Henrym Prügerovi na fasáde bývalých skleníkov od Gábora Gyenesa, environment Simony Vojtečkovej odkazujúci na skleníky a kvetinárstvo Flóra, ktoré začiatkom 20. st. prevádzkovali pôvodní majitelia záhrady a terénne nahrávky zo záhrady Daniela Kordíka (zvukové a hudobné performance).
Čo vznikne, keď sa pri reflexii súčasnej krajiny a prírody obráti optika a prostriedkom sa namiesto hrôzy a melanchólie stanú radosť a krása, hodnoty v umení a jeho teórii vytlačenými na okraj záujmu? Predstaví sa „nové žitie“, očarenie po boku trúchlenia za vecami, ktoré odchádzajú, za vymierajúcimi druhmi živočíchov a rastlín, zmenšujúcimi sa ľadovcami, vysychajúcim riekami a pod. Estetika novotvarov prírodného i arteficiálneho charakteru bola prítomná v objektoch Lucie Veselej, maľbe Kristíny Kandríkovej, zvukovo-objektovej inštalácii Richarda Aradského, kovovom objekte Juraja Gramantíka vyrobenom z druhotného materiálu a výrazne aj v ostatných spomínaných dielach. Starostlivosť o vlastné vnútro nie je rezignáciou a odvrátením sa od globálneho, liečivá pozornosť sa stala umeleckou stratégiou. A pravdepodobne aj potrebou či snahou udržiavať neustále otriasané hodnoty a odolávať omnoho hrubším a povrchnejším praktikám pochádzajúcim z dominantných politicko-ekonomických štruktúr.
Aktívna (alebo aktivistická) sila tkvie v inom pohľade a pocite extrahujúcom princípy ekológie, demokracie, komunity, v opustení rodových stereotypov, vo voľnej až imaginatívnej interdisciplinarite, v prepojení umenia, vedy a technológií (audiostopa, hudba a performance Erika Pánčiho), ale aj v subjektívnom vzťahu k prežívanej prírode.
Tieto princípy potvrdzuje tiež koncepcia projektu ako festivalu zahŕňajúceho série workshopov, hudobných vystúpení a performancií.
Fotoreport výstavy nájdete tu:
