Návštevu troch miest prieskumu bratislavskej Vysokej školy výtvarných umení je možné začať prakticky odkiaľkoľvek. Ja veľmi rada začínam najmenším z nich, priestorom ateliérov na Koceľovej, v ktorom sídli ateliér Mal+by Klaudie Kosziby a, takpovediac „cvičné“ ateliéry - prípravy prvákov, kresby a neateliéru, v ktorom prebiehajú rôzne technické cvičenia. Kompaktnosť tohto priestoru a jeho relatívna „divácka nenáročnosť“ vzhľadom na množstvo diel, ktoré je potrebné absorbovať je dobrým štartovacím bodom do ostatných, oveľa rozsiahlejších priestorov VŠVU.

Prípravný ateliér prvákov je miestom prvých prezentácií študentov na ich umeleckej dráhe. Pod vedením Erika Šilleho absolvovali cvičenie s prácou so zátiším a farbou ako aj spracovanie témy verejné / súkromné. Už tu divák mohol porovnať rozdielne prístupy nielen v maľbe, ale i uvažovaniu a uchopovaniu témy, ktoré variovali od osobných záujmov, zaujatia sociálnou skupinou extrémistov či otázky verejného a súkromného v maľbe formou súkromných autorských prípravných skíc a poznámok oproti finálnemu dielu, ktoré sa následne prezentuje verejnosti. Prvé práce, s ktorými  išli s „kožou na trh“ sú však hlavne prvými krokmi formovania vlastného umeleckého jazyka a bude určite zaujímavé sledovať ďalšie cesty tohtoročných prvákov počas ďalších rokov štúdia.

Neateliér zase ponúkol vhľad do práce druhákov s pomocou olejovej monotypie a viacvrstevnej maľby, spoločne s postupom, ktorý bol použitý. Tieto praktické cvičenia techník sú divácky zaujímavé nielen pre laikov, ale možno i pre odborníkov vychádzajúcich z neumeleckej praxe, nakoľko sú pohľadom do maliarskej „kuchyne,“ pomocou ktorého je možné budovať obraz a jeho atmosféru.

Práce druhákov a tretiakov ateliéru maľby by sa na základe celkového dojmu trochu generalizujúco dali označiť za obrátené do seba. Problematika introspekcie, emocionality a reflexie sveta z vnútornej prerspektívy sa skloňovali vo viacerých dielach. Zaujímavým príkladom sú práce Pavla Gogola, v ktorých sa objavujú otázky genderovej identity. Expresívne vybudované obrazy odrážajú nielen vnútornú rozorvanosť, ale dávali zaznieť i medikálnej minulosti a lacnému popkultúrne humornému uchopeniu tejto témy v masmédiách.

Podobne Patrik Hujo vo svojej maliarskej a objektovej inštalácii pracoval s akýmsi vnútorným svetom, ktorý je ale na rozdiel od Gogola oveľa ťažšie uchopiteľný. Vysoko individuálna symbolika kúpeľne, v ktorej sa odráža úzkosť a (ne) možnosť očisty narába s telesnosťou na pocitovej báze kontrastu ružovej „hmoty“ a detailov chladného kúpeľňového interiéru. Autobiografickosť jeho práce tak oplýva autenticitou, je však vo svojej komplexnosti divákovi oveľa ťažšie prístupná.

Akýmsi chytákom a vítaným osviežením pre mňa boli práce študentky na semestrálnej stáži z Nemecka, Marie Abramowicz. Jej takmer až gýčovité florálne motívy, rozmiestnené po celom priestore, sú vnútorne prepojené s kresťanskými smrteľnými hriechmi, nadväzujú na tradíciu stredovekej ikonografie a prepájajú ju so symbolistickým zaujatím príťažlivosťou pokleskov, ktoré je hádam i preto ťažké vykoreniť z nášho života.

Medzi štvrtáckymi prácami vládla väčšia diverzita. Jedným z tých, ktoré ma zaujali, boli diela Patrície Bačenkovej, ktoré (neprekvapivo k predchádzajúcemu) stavila na sebareflexiu svojej tvorby a vlastného miesta umelca v súčasnosti v kontexte večného nostalgického ohliadania sa za (lepšou, slávnejšou?) minulosťou. Čiernobiele obrazy, v ktorých bolo možné vybadať záujem o historickú filmografiu, boli pokusom o zachytenie príbehovosti v akejsi obrátenej „matrici“ či obrátením optiky súše do vodnej krajiny pomocou inštalácie na pohári.

Podobne historickým sa javila aj práca Michaely Moravčíkovej. Jej zaujatie (mimochodom historicky významovo silno obťažkaným) motívom leva v kontexte animálnosti a dravosti pôsobilo na prvý pohľad trochu nedomyslene, v rámci  prevedenia, stojaceho na abstrahovanej forme stisku, prelínania a miznutia v takmer freskovej starovekej maľbe bolo nakoniec zaujímavým zamyslením nad energiou pohybu per se.

Študenti štvrtého ročníka prezentovali jednak svoje samostatné ročníkové práce, okrem nich však i spoločnú veľkoformátovú maľbu torza jeleňa v lesnej krajine. Jej námet i prezentácia v zatemnenej miestnosti spojenej s premietaným citátom z Nietzscheho kľúčového diela Tak vravel Zaratusthra, diváka na chvíľu ponorila do reflexie konečnosti fyzického, ktoré však, v súčinnosti s použitým citátom, možno čítať ako otázku rozporu či súzvuku telesného a duševného, pričom práve konečná telesná podstata je platformou (dnes by sme možno povedali hardvérom) pre našu myseľ. Stretnutie s tak komplexnými otázkami ontologického charakteru na prieskume by jeden skutočne nečakal.

Priestory VŠVU v historickej budove na Hviezdoslavovom námestí už tradične ponúkajú najmä výber prác ateliérov maľby a architektúry. Začnúc od najvyššieho poschodia sa ocitáme v ateliéri a3 KAT. Tohtosemestrovým zadaním bola rieka Dunaj, ktorá poskytuje mimoriadne široké možnosti uchopenia a reflexie. Je slovenským i európskym fenoménom so širokými významami v spoločenskej i biologickej rovine, čo dalo vzniknúť zaujímavým modelom pavilónov či pontónov, reagujúcich priamo na konkrétnu situáciu v tomto prostredí. Výsledkom bola skutočne široká prehliadka modelov, reagujúca na paradigmu vĺn, rybárstva či špecifického lesného porastu v povodí Dunaja.

Jedným z pre mňa zaujímavých uvažovaní o tejto téme bola reakcia na rieku ako vodný zdroj študentky štvrtého ročníka, Sáry Chrobákovej, pričom sa objemy a farebnosť jednotlivých miestností odvíjali od ich spotreby vody. Táto idea, nie prvoplánovo ekologická, v sebe nesie skrytú  našu, až do počiatku osídlenia sa tiahnucu závislosť od tejto rieky. Reakcia na vodu v jej základnej molekulárnej štruktúre zas dala vzniknúť vizuálne zaujímavému štrukturálnemu modelu Šimona Trančika z rovnakého ročníka.

Podobne zaujímavá téma, poskytujúca široké možnosti úvah, bolo zadanie Virtuálneho ateliéru, ktoré pracovalo s úsmevne fantastickou predstavou návrhu základne Slovenskej asociácie pre vesmírne aktivity (SOSA). Návrhy študentov sa neprekvapivo v mnohom inšpirovali aktuálnymi trendami vo vesmírnom výskume a teóriami usporiadania vesmíru, z ktorých však podľa mňa nie všetky uspeli v konečnom prevedení do návrhu. Jedným z pre mňa zaujímavých riešení bol návrh Sone Polčovej a Anny Přibylovej, ktoré v návrhu Tangram pracovali nielen so známou logickou hrou, ale i tézou entopie, tj. neusporiadanosti systému. Jednotlivé navzájom prepojiteľné bloky okrem priestorového členenia vytvárali i výškovo zaujímavú štruktúru a zdali sa mi kreatívnym prepojením teoretickej témy s prakticky atraktívnym - i keď žiaľ z mojej pozície ťažko posúdiť, nakoľko realizovateľným - prevedením.

Ateliér maľby III. pod vedením Rastislava Podhorského a Martina Špirca, prezenoval práce, ktorých spoločným menovateľom sa stala téma umeleckého manifestu. V dejinách umenia známy akt radikálneho vymedzenia sa voči umeleckej praxi a svetu všeobecne sa tak dnes mohol stať generačnou výpoveďou nastupujúcej generácie o maľbe a jej postavení v súčasnom svete. Úvahy o tomto prepojení narážali na známe, ale stále pálčivé fakty. Informačnú presýtenosť vo svojej tvorbe zaujímavo uchopila Pavlína Gajerová, ktorá do nej pretavila princípy istého minimalizmu, ktorý je spoločenskou reakciou na presýtenosť najmä v oblasti life stylu. Gajerová tak redukuje informácie, vložené do obrazu a experimentuje s tým, koľko z nich divákovi stačí na porozumenie.

Podobnú túžbu po vymedzení sa voči povrchnej dobe a experimente s primárnymi prvkami cítiť v práci Adama Priecela, ktorý ako reakciu na rýchlu dobu a preestetizovanosť sveta i sociálnych médií predkladá divákovi zámerne nedokonalé, priam odfláknuté práce, v zmysle bad painting rezignujúcej na pravidlá a estetičnosť.

Silnou aktivistickou vsuvkou v tomto priestore bola intervencia Straťme istotu Gréty Márie Srnovej a Nikoly Šušovicovej, ktoré promptne mimo semestrálnej práce zareagovali na aktuálnu politickú situáciu s novým politickým marketingom vládnej strany Smer, ktorého logo sa v ich kulisách stalo hromom, ktorý nad Slovenskom „divo bije,“ v staronovom prevedení a týmto aktivistickým aktom vymedzenia sa v zmysle politického manifestu sa priblížili téme s humorom a provokatívnosťou.

4. ateliér Ivana Csudaia je charakteristický širokým diapazónom prístupov a prác. Nič o tom nevypovedá viac ako miestnosť, v ktorej sa stretáva tvorba Richarda Kašického a Lucie Dunajovej. Kašický, ktorý od svojej bakalárskej práce rozvíja košatý systém symbolov a techník, variujúcich od gestickej maľby po fotorealizmus, sa tu so svojou nekonečne komplexnou „veľkou“ témou konečnosti stretáva s minimalistickými plátnami Lucie Dunajovej, ktoré vtipnou metaforou tematizujú ľudskú malosť v kontexte mikrobiálnych výjavov.

S pomedzi prác v hlavom priestore VŠVU na Hviezdoslavovom námestí ma zaujali i plátna Diany Elischerovej, študentky 4. ročníka doplnkového ateliéru, ktoré vďaka svojej (zdanlivej) absencii veľkých tém pôsobili ako žánrové výjavy. Koktejlový pohár a ovocie, či stĺpiky oddeľujúce priestor v drahých podnikoch evokujú exkluzivitu. Ich expresívny spôsob prevedenia a výber spodobených zátiší však evokoval zaujatie luxusom a jeho tematizáciu, i keď je nutné priznať, že možno v tomto prípade ide o moju nadinterpetáciu.

Rozhodne sa oplatilo nevynechať pri odchode priestor vo dvore, kde v suteréne prezentovala rozpracovanosť svojej diplomovej práce Denisa Slavkovská. Slavkovská, ktorá sa dlhodobo zaoberá otázkou symbolov. Od antropomorfného prevedenia vo svojich posledných prácach prechádzala smerom k univerzalistickejším a minimalistickejším prevedeniam, pričom však vo svojich plátnach naďalej zachováva archetypálne znaky rúk a ľudských postáv. Bude zaujímavé sledovať, ako túto tému uchopí v konečnej verzii svojej magisterskej práce v lete.