Usadenie v Paríži bolo spojené s vyššími nákladmi na život, ktoré nedokázal jej manžel subvencovať, následne Tamara začala chodiť na hodiny maľby k francúzskemu kubistickému maliarovi André Lhotovi (1885 – 1962), na súkromnú Academie de la Grande Chaumière v štvrti Montparnasse, ako aj k Maurice Denisovi (1890 – 1943) na Académie Ranson, s cieľom uživiť sa a začať predávať svoju tvorbu. Od roku 1923 začala Tamara de Lempicka prezentovať svoje diela na viacerých výstavách v Paríži, osvojila si maliarsku formu, ktorá súznela s glamourom vyšších spoločenských vrstiev. Štýl art deco – spojený s maľbou, ako aj dekórom nábytku či architektúrou, ktorým maľovala najskôr portréty svojho manžela a dcéry Kizette, preniesla na zákazkovú tvorbu vyššej spoločnosti prežívajúcej a užívajúcej si európskej aristokracie a vzrastajúcej obchodníckej vrstvy. Maľovala portréty manželiek, mileniek, aristokratov, ich detí. V 20. rokoch 20. storočia sa pohybovala najmä v Paríži, kde si vycizelovala svoj výtvarný prejav, ktorým sa stala veľmi známa. Svoju prvú samostatnú výstavu dvadsiatich ôsmich plátien mala v Miláne v roku 1925. O tri roky neskôr sa rozviedla so svojím prvým manželom a o rok nato odchádza do USA realizovať výstavu do Pennsylvánie do Carnegieho inštitútu a maľovať portrét na zákazku rodiny Bushovej. Tu by sme mohli napísať, že všetko ostatné je úspešná história. Je to síce pravda, Tamara de Lempicka sa presadila v európskom, americkom aj juhoamerickom kultúrnom dedičstve. Jej diela posmrtne na aukciách pravidelne dosahujú závratné sumy. Jej kultúrnym odkazom sa hrdí niekoľko národov, vrátane poľského. Jej osobné prepojenie a pobyt na území dnešného Slovenska je známy najmä slovenským a nemeckým kunsthistorikom, avšak trošku menej známy v širšom kontexte jej života, keďže väčšinu života strávila v Paríži, po roku 1939 v USA v Los Angeles, najdlhšie v New Yorku, potom v Houstone v Texase. Na staré kolená sa v roku 1978 presťahovala do exotického Mexika, do mesta Cuernavaca, ležiaceho v blízkosti sopky Popocatepetl, kde v roku 1980 vo veku osemdesiatdva rokov skonala.
Lempickej spojenie s územím dnešného Slovenska
Tamara de Lempicka sa v medzivojnovom období zoznámila s barónom Raoulom Kuffnerom de Diószégh (1886 – 1962), ktorého rodičia vlastnili cukrovar v dnešnom Sládkovičove (v tom čase známom práve pod názvom Diószégh). Raoul Kuffner podporoval Tamaru žiadosťou o niekoľko svojich portrétov či portrét jeho milenky Nany de Herrera. Tamara sa zoznámila s Raoulom de Kuffner v Paríži, priatelili sa a boli aj milencami. Manželmi sa stali v roku 1933 vo Švajčiarsku, po smrti prvej manželky Raola Kuffnera. Vtedy sa Tamara de Lempicka stáva Tamarou Kuffner.
Rodičia Raoula Kuffnera, barón Karl Kuffner a grófka Maria Francizska von und zu Firmian nechali postaviť v Sládkovičove svoje sídlo, historizujúci kaštieľ, ktorý je dodnes súčasťou rázu mesta, hoci v chátrajúcej podobe. Karl Kuffner patril k novému druhu šľachty pochádzajúcej z podnikateľských kruhov židovskej komunity z územia dnešnej Moravy. Rodina podnikala v Břeclavi v oblasti cukrovarníctva a v liehovarníctva, vo Viedni s pivovarom v štvrti Ottakringer a vo sfére cukrovarníctva nakoniec aj v Sládkovičove. Oproti tomu manželka Karla Kuffnera, grófka Maria Francziska, pochádzala z katolíckej, starej šľachtickej tirolskej rodiny a do manželstva priniesla hodnotný základ umeleckej zbierky ako svoje dedičstvo po salzburských biskupoch, grófoch Leopoldovi a Sigmundovi von und zu Firmian, známych podporou umenia, okrem iného aj Wolfganga Amadea Mozarta. Karl Kuffner ako predstaviteľ novej šľachty zo záujmu, ale aj zo snahy prispôsobiť sa šľachtickému spôsobu života začal na svojich európskych cestách po Taliansku, do Paríža či Londýna zbierať umelecké predmety od obrazov, cez sochy, až po užité predmety a vyzdobovať nimi svoj kaštieľ v Sládkovičove. Na začiatku 20. storočia nechal vyhotoviť súpis predmetov umeleckej hodnoty, tzv. inventár, za účelom poistenia. Z tohto zoznamu vo forme opisu a pripísania autorstva zhruba vieme, aké diela sa v zbierke nachádzali. Z potreby ďalšieho uskladnenia zbierky v roku 1907 nechali Kuffnerovci postaviť pri kaštieli samostatnú obrazáreň od architekta M. M. Harminca, zrejme po vzore iných zberateľských rodín v Hornom Uhorsku. Samostatnému spôsobu vystavovania diel boli venované jednotlivé miestnosti kaštieľa, ktoré boli po provenienciách diel aj pomenované. Žiaľ, doteraz sa z interiéru kaštieľa nenašli fotografie, ktoré by stav a zbierku dokumentovali. Umenovedci sa spoliehajú na opisný Inventár diel, ako aj neskoršie korešpondencie medzi majiteľom a inštitúciami či zachované americké aukčné katalógy, ktoré slúžia ako spôsob rekonštruovania zbierky. Zbierka podľa niekoľkých opisov obsahovala 600 diel, podľa iných prepočtov ich bolo 300, plus mobiliár sládkovičovského kaštieľa. Pri zbieraní mali na Karla Kuffnera vplyv rôzni uhorskí šľachtici, zrejme gróf Jozef Zichy, ktorý predtým vlastnil pozemky a kaštieľ v Sládkovičove, následne vo Voderadoch, kde mal zbierku originálov napríklad od Tintoretta či drevoryty od Albrechta Dürera.
Karl Kuffner okrem umeleckej zbierky vybudoval a zveľaďoval cukrovar, priľahlé pozemky na sadenie a zber cukrovej repy, založil laboratórium na ich šľachtenie a výskum na skvalitňovanie pôdy. Svoje výdobytky prezentoval aj na medzinárodnej svetovej výstave v Paríži v roku 1900, odkiaľ si za to odniesol medailu Grand Prix. V obci Sládkovičovo podporoval vzdelanie, ako aj osobitné vzdelanie niektorých nadaných jedincov vo forme štipendia. Do histórie Diószegu, čiže Sládkovičova sa nezmazateľne zapísal. Už spomínaný jediný potomok a syn baróna Karla Kuffnera de Diószegh a grófky Márie Franzisky von und zu Firmian sa narodil 25. júla 1886. Po vzore svojho otca študoval Raoul Kuffner na Súkromnom hospodárskom inštitúte v Mosonmagyaróvári (v rokoch 1904 – 1906) s úlohou pokračovať vo zveľaďovaní rodového majetku. Následne sa oženil s manželkou Carou Carolinou von Haebler, s ktorou mal syna Petra a dcéru Lilly Lousiane. Raoul Kuffner sa už počas štúdia, ale aj po jeho skončení zaujímal o umenie a rád cestoval po Európe. Keď jeho manželka Cara Carolina v roku 1932 zomrela na otravu krvi, v roku 1933 sa oženil s maliarkou Tamarou de Lempicka, ktorá do manželstva priviedla dcéru Kizette. Pár spolu ďalšie deti nemal. Raoul obdivoval Lempickej výtvarné nadanie a už pred sobášom ju finančne podporil zadaním štyroch diel na objednávku. Manželia gróf Raoul a Tamara Kuffner sa mohli v Sládkovičove zdržiavať približne štyri roky, určite však nie kontinuálne.
Tamara sa napríklad v rokoch 1934 – 1935 zdržiavala vo Švajčiarsku, kde sa liečila z depresie. Dvojica milovala umenie, cestovanie, nákladný spoločenský život, ako aj spoločenské udržiavanie sociálneho kapitálu. Kuffnerovská rodina mala nehnuteľnosti vo Švajčiarsku,Viedni a Budapešti. Manželia sa často zdržiavali v Paríži či v Budapešti. Uhorská šľachta prijala vznik novej Československej republiky v roku 1918 s nevôľou, stratila svoje dovtedajšie postavenie aj vplyv na politiku územných častí. A samozrejme mala plné nehnuteľnosti umenia, ktoré sa snažila v čase po vzniku Československa vyviezť. Existujú indície, že otec Raoula Kuffnera Karl Kuffner o tom uvažoval. Realitou sa to stalo až v spojitosti s hrozbou nastupujúceho fašizmu, kde k zmene pôsobiska Raola a Tamary prispela presvedčením najmä Tamara. Raoul Kuffner sa rozhodol cukrovar aj priľahlé majetky predať v prvej polovici roka 1938. Umeleckú zbierku a väčšinu inventára kaštieľa v Sládkovičove sa rozhodol vyviesť za hranice, do novej plánovanej vlasti USA. Cez Zürich, Paríž a Londýn sa vo februári 1939 doplavili s Tamarou na Manhattan a ubytovali sa v hoteli Waldorf – Astoria. V tomto období pobývali Kuffnerovci tiež v Havane na Kube, kam Raoula zaviedla pracovná povinnosť. Ako medzinárodne uznávaný odborník v oblasti pestovania cukrovej repy bol pozvaný majiteľmi plantáží, aby im sprostredkoval svoje vedomosti a schopnosti v oblasti zabezpečenia humánnejšieho prostredia pre zamestnancov. 11. septembra toho roku prileteli z Havany do Miami, kde zažiadali o azyl a vypísali imigračné papiere, kde ako cieľ svojej cesty so zámerom trvalo sa usadiť uviedli štát Kalifornia. Najprv sa s Tamarou v roku 1939 usadili v Los Angeles, od roku 1943 v dvojposchodovom apartmáne v New Yorku, odtiaľ pochádzajú niektoré fotografie interiéru, ktoré zachytávajú mobiliár z pôvodného kaštieľa zo Sládkovičova v newyorskom byte.
Zbierku Raoula Kuffnera spísali historici umenia z Pražskej národnej galérie okolo rokov 1930 – 1933 v zozname známom ako inventár, kde nechýbalo nacenenie diel zrejme pre potreby poistenia. Druhýkrát barón Kuffner komunikoval v roku 1938 so Štátnym referátom na ochranu pamiatok na Slovensku. V období prvej československej republiky si vlastník, ktorý si prial svoju umeleckú zbierku vyviesť do zahraničia, musel najprv zabezpečiť potvrdenie o tom, že tieto umelecké diela nie sú národnými pamiatkami a zaistiť si pre ne vývozné povolenie, ktoré sa viazalo na Ministerstvo školstva a národnej osvety. Za toto povolenie sa vyberal správny poplatok, ktorý mohol mať podobu darovania hodnotného diela do verejnej zbierky alebo sa zaplatil v peňažnej forme v prospech fondu na nákup nových galerijných diel. Hodnota daru alebo peňažného obnosu sa vypočítala ako približne 10 až 20 percent z celkovej odhadovanej ceny zbierky, ktorá mala byť vyvezená. Platil sa finančný obnos alebo sa vyvezenie dalo potvrdiť darom niekoľkých diel v tejto sume. V Československu vtedy ostalo zrejme 12 umeleckých diel z Kuffnerovskej zbierky, dnes sú diela v Slovenskej národnej galérii či Galérii mesta Bratislavy.
Tretíkrát v roku 1939 komunikoval Raoul Kuffner s terajším Szépmüvészeti Múzeum v Budapešti, kde žiadal o vývoz viac ako stovky diel (územia dnešného južného Slovenska, vrátane Sládkovičova, sa po Viedenskej arbitráži stali súčasťou Maďarska, preto sa zameral na maďarské hlavné mesto). Maľbu Pietra Breughela ml. pracovníci múzea veľmi ospevovali a vyviezli ju do Budapešti. Toto dielo napokon Raoul Kuffner prenechal múzeu ako „dar“, čiže ako neoficiálny poplatok za vybavenie žiadosti, ktorý sa zvyčajne pohyboval približne v hodnote 10 percent z celkovej predpokladanej hodnoty umeleckej zbierky určenej na vývoz, hoci Brueghelov obraz mal hodnotu približne jednej tretiny. Na oplátku bolo povolenie na vývoz zbierky v rozsahu 102 obrazov a sôch z Budapešti do švajčiarskeho mesta Bazilej vydané urýchlene a bez ďalších komplikácii.
Doteraz nie je jasný celkový rozsah vyvezenej zbierky – a či sa manželom podarilo vyviesť všetko alebo iba najcennejšie kusy. Každopádne, keď sa barón Kuffner s Tamarou de Lempickou natrvalo presťahovali do New Yorku, luxusný život si vyžadoval svoju daň v ďalšom finančnom zabezpečení. Na americkom umeleckom trhu sa diela z ich zbierky začali objavovať pravidelne od roku 1948 najmä na veľkých dražbách aukčného domu Parke-Bernet Galleries v New Yorku. Počas ďalších troch rokov sa objavili na ďalších desiatich dražbách. Aj na základe zachovaných aukčných katalógov slovenskí umenovedci a bádateľky odkrývajú obsah Kuffnerovskej zbierky. Väčšina diel sa vydražila do nových amerických múzeí naprieč krajinou, kde sa dodnes nachádzajú. Diela boli podrobené výskumom a „reatribúcii autorstva“ – v mnohých prípadoch boli upresnené mená autorov, ktorí ich vytvorili. Zbierka totiž pozostávala najmä z autorov španielskej školy okolo roku 1500, z talianskych autorov od 15. storočia po 17. storočie, ako aj iných európskych teritórií. Samozrejme zbierka obsahovala aj verné kópie niektorých notoricky známych starších diel. Tak, ako to bolo módne u novšej šľachty 19. storočia, ktorá si už v čase zbierania nemohla dovoliť kľúčové diela autorov napríklad talianskej vrcholnej renesancie, tie navyše vlastnila stáročia cirkev, prípadne panovnícke rody či stará aristokracia. 
Tamara de Lempicka v New Yorku pokračovala vo svojej maliarskej kariére od roku 1942, údajne bola zahltená zariaďovaním bytu v USA, zo spisov je zrejmé, že Kuffnerovou zbierkou žila, opatrovala a starostlivo ju vo vlastnom obydlí aranžovala. Často s Raoulom Kuffnerom po druhej svetovej vojne jazdili do Európy, cestovali a udržiavali spoločenské styky. Pre časté cestovanie Tamara de Lempicka nemala čas venovať sa umeleckej tvorbe tak, ako v minulosti. Zmenila aj estetiku svojich diel, prešla ku konštruovanej abstrakcii, ktorá nemala v galerijných kruhoch odozvu. Do Európy zväčša lietali, no späť sa vracali loďou v záujme nižších nákladov. V roku 1962 sa takáto cesta stala osudnou pre Raoula Kuffnera, ktorý zomrel na zaoceánskej lodi dostal infarkt a zomrel späť na ceste do USA, Tamara bola v tom čase v New Yorku. Pochovaný bol v mori. Pozostalosť bola rozdelená medzi jeho dve deti z prvého manželstva a svoju druhú manželku Tamaru. Lempicka predala svoj apartmán v New Yorku a krátky čas žila vo svojom byte v Paríži. Do umeleckej pozornosti ju v roku 1967 chcel vrátiť galerista Alain Blodel, de Lempicka však nesúhlasila, pretože svoju tvorbu považovala za pomerne uzavretú a art deco estetiku za neaktuálnu. Nakoniec po troch rokoch presviedčania privolila, jej veľká retrospektíva sa odohrala v roku 1972 v Galerie du Luxembourg v Paríži. Zahŕňala jej portrétnu tvorbu z 30. rokov 20. storočia. Tamara Lempicka bola do vernisáže skeptická voči prezentovanému výberu, ktorý bol podľa nej mimo aktuálneho diania. Výstava však mala veľký úspech. Neskôr aj so svojimi dielami a zvyškom Kuffnerovej zbierky žila v Houstone v Texase pri svojej dcére. Následne sa v roku 1974 premiestnila do Mexika, kde kúpila veľkú vilu Trés Bambús v meste Cuernavaca, kde sa usadila v umeleckej kolónii. Tam v roku 1980 zomrela. Dedičia Tamary de Lempicka sa starajú o udržiavanie jej tvorby v povedomí, pričom dbajú aj na zachovanie samotného odkazu jej diel. Napriek tomu, že Lempickej tvorba sa stala najmä vizuálnym predmetom z magnetiek či šatiek, jej diela sa aj po roku 2000 objavujú na prestížnych aukciách. Niektoré diela z Kuffnerovskej starej zbierky tiež, predpokladá sa, že tretia generácia potomkov časť zbierky stále vlastní. Výskum diel, ktoré kedysi mali svoj domov v kaštieli v Sládkovičove, stále prebieha.
Diela z bývalej kuffnerovskej umeleckej zbierky sú zastúpené v: Galérii mesta Bratislavy (SK), Slovenskej národnej galérii v Bratislave (SK), Szépművészeti Múzeum (HU), Iparművészeti Múzeum (HU), Museo di arte moderna e contemporanea di Trento e Rovereto, Rovereto (IT), Temple Newsam House, Leeds Museums and Gallerie (GB), Art Institute of Chicago, Chicago (IL, US), Birmingham Museum of Art, Birmingham (AL, US), Denver Art Museum, Denver (CO, US), El Paso Museum of Art, El Paso (TX, US), Harvard Art Museums/Fogg Museum, Cambridge (MA, US), High Museum of Art, Atlanta (GA, US), Indianapolis Museum of Art, Indianapolis (IN, US), Lowe Art Museum, Miami (FL, US), Norton Museum of Art, West Palm Beach (FL, US), El Paso Museum of Art, El Paso (TX, US), Museum & Gallery at Bob Jones University, Greenville (SC, US), Museum of Fine Arts, Boston (MA, US), Princeton University Art Museum, Princeton (NJ, US), The Metropolitan Museum of Art, New York, (NY, US), Utah Museum of Fine Arts, Salt Lake City (UT, US), Williams College Museum of Art, Williamstown, (MA, US), Museo de Arte Español Enrique Larreta, Buenos Aires (AR). Línia informácií je v dátach reprodukovaných jej dedičkami málo zastúpená, je potrebné, aby bola línia jej prítomnosti na území Slovenska viac publikovaná a dostávala sa aj do všeobecného povedomia.
Text je napísaný na základe dôležitých životopisov Life of Deco and Decadence (1999) od Laury Claridge a Tamara De Lempicka (2020) od Marisy Lempickej, o Kuffnerovskej zbierke sa v medzinárodných publikáciách veľa nepíše, čiastkové texty priniesla v podobe článkov Ingrid Ciulisová, Alexander Kemény, najlepší záber k tejto téme poskytla Alexandra Ondová vo svojej magisterskej diplomovej práci z roku 2021, obhájenej na Masarykovej univerzite v Brne, z ktorej tento článok intenzívne čerpá. Zahraničné publikácie o Lempickej živote obsahujú veľa nejasností a kopia mýty: cukrovar zamieňajú za pivovar, poprípade jej prítomnosť v Sládkovičove prejdú jednou vetou či jej iné pôsobenie prifarbujú, v čase existencie Československa píšu o Rakúsko-Uhorsku, preto by sa v tomto smere popularizačný záber pre verejnosť zišiel častejšie opakovať, ako aj naďalej rozvíjať výskum Kuffnerovskej zbierky.
