DCH: Máš za sebou pre mňa zaujímavú cestu, ktorá začala pri ručnom výtvarnom spracovaní textílií ešte na strednej škole ŠÚV Jozefa Vydru v Bratislave. Neskôr si pokračovala na VŠVU, kde si v roku 2019 absolvovala štúdium v Ateliéri textilného dizajnu pod vedením doc. M. A. Márie Fulkovej. Čím si ťa získal práve textil? A spomínaš si na nejaký výrazný moment, zážitok alebo osobu, vďaka ktorej si sa tak rozhodla?
ZM: O textile som vôbec neuvažovala ako o alternatíve, pre mňa bol grafický dizajn jasná a jediná voľba odboru strednej školy hneď od začiatku grafický dizajn. Až do momentu dňa otvorených dverí na Šupke, vtedajšej ŠÚV Jozefa Vydru, kde mi textil a všetky jeho možnosti spracovania učarovali, a svoju voľbu som prehodnotila.
Vtedy som prvý krát pochopila, že textil nie je len o navrhovaní a šití odevu, čo ma podobne ako väčšinu prihlásených nikdy nelákalo. Takže si spomínam celkom presne na moment, kedy som sa skoro na poslednú chvíľu rozhodla pre textil, a myslím, že som sa nemohla rozhodnúť lepšie, aj keď neviem, či som si to vtedy uvedomovala.
Dnes je o textil na ŠUP oveľa väčší záujem ako bol kedysi. V čase, keď som sa naň hlásila ja, bol jedným z najpopulárnejších odborov práve grafický dizajn, takže moje rozhodnutie nakoniec sa naň neprihlásiť sa naň, bolo z čisto pragmatických dôvodov a strachu, že sa na grafiku nedostanem.
DCH: Keď sa bavíme o ručnom výtvarnom spracovaní textílií, ide predovšetkým o nejaké klasické formy farbenia látok a vyšívania? Ocenila si neskôr počas štúdia na VŠVU, že si mala odborný technický základ ešte zo strednej školy, alebo ste sa podobným veciam venovali aj na VŠVU?
ZM: Aj dnes oceňujem, že určitý technický základ mám, ale vtedy som to nevnímala ako výhodu alebo niečo, čo som si priniesla na VŠVU a využívala to. Alebo to bolo pre mňa tak samozrejmé a takou súčasťou mňa, že som si to ani nevšimla, neuvedomila si to.
Teraz, ako sa nad tým zamýšľam, musím priznať, že sme to mali v niektorých disciplínach jednoduchšie. Dostali sme základy mnohých textilných techník ako vyšívanie, paličkovanie, pletenie, tkanie na ráme, tkanie na krosnách, šitie na stroji, plstenie, farbenie a mohla by som pokračovať.
Na VŠVU sme sa textilným technikám venovali tiež, ale inak. Na začiatku sme si aj tam prechádzali nejakým základom a oboznamovali sa s technológiami, ktoré Katedra textilu ponúkala, od tradičných foriem k digitálnym technikám. Takou bolo napríklad pletenie na digitálnom pletacom stroji alebo tkanie na digitálnych tkáčskych krosnách. Neskôr mal každý viac-menej voľnosť rozvíjať to, čo mu bolo bližšie.
DCH: O textile toho veľa neviem, ale fascinuje ma umenie tvorby odevu. Na čo konkrétne si sa zameriavala počas svojho štúdia na vysokej škole ty? Na webe vašej školy som našla jednu tvoju vtipnú animáciu doplnenú aj o zvukové efekty (úsmev). Mala si nejaký jasný zámer alebo to bolo skôr hravé tvorenie a experiment?
ZM: Umenie tvorby odevu, ako si to pekne nazvala, fascinuje aj mňa, ale ja som nikdy nemala ambície a trpezlivosť vydať sa touto cestou. Na VŠVU som študovala v Ateliéri textilného dizajnu, ktorý si ľudia niekedy spájajú s Ateliérom odevného dizajnu. My sme sa špecializovali skôr na bytový dizajn, textilný produktový dizajn, dezén alebo experiment.
Jednou experimentálnou úlohou a povinným cvičením bolo spracovať do krátkej stop-motion animácie (technika, pri ktorej je animovaný objekt medzi jednotlivými zábermi ručne upravovaný a posúvaný, pozn. red.) tému História textilu mojej rodiny. Ja som vychádzala z výšiviek po mojej babke, ktoré som u nej objavila a obdivovala ešte ako dieťa. Babka nebola výtvarne nadaná, ale vyšívala rada. Vo videu som animovala jej konkrétne výšivky a spojila ich so svojimi do jednej tak trochu naivnej koláže.
DCH: Pri popise tvojho študijného odboru som našla túto vetu: „Počas štúdia riešia zadania od malých foriem užitkového textilného dizajnu cez špecifiká bytového a odevného dezénu, až po riešenie textilu v architektonickom priestore.“ Na akých projektoch si teda pracovala, a podarilo sa ti naplniť spomínané ciele? Mala tvoja tvorba rozsah od malých foriem až po tie veľké architektonické?
ZM: Túto otázku som si nikdy nepoložila. Po veľké architektonické, žiaľ, nie (úsmev). Myslím si, že textilom v architektúre bola v tomto kontexte myslená najmä tapiséria. Ja som bola skôr typ študentky, ktorá o textilnom dizajne premýšľala najviac cez dezén, teda pattern a ilustráciu. Myslím, že tam sa prejavovalo a spájalo s textilom to niečo grafické vo mne. Prirodzene som začala textil s grafikou prepájať, čo mi zostalo doteraz.
Niekedy je mi ľúto, že som zostala taká priamočiara a viac-menej na povrchu, v prípade textilnej tlače doslova na povrchu (úsmev). Ale pri tom množstve možností asi nie je možné obsiahnuť všetko. Textilná tlač je tiež sama osebe rozsiahla disciplína, venovala som sa jej aj v písomnej časti svojej diplomovej práce „Cesty textilnej tlače“. Mapovala som jej historický vývoj od vzniku až po súčasnosť.
DCH: Je možné sa s tvojou textilnou tvorbou niekde osobne stretnúť, napríklad vo verejnom priestore? Prípadne existuje niečo, čo vzniklo v spolupráci s nejakou značkou, firmou a podobne?
ZM: V spolupráci so značkou, slovenskými a českými výrobcami, vznikla moja diplomová práca Gde putujete? Názov je inšpirovaný mojimi cestami v Čiernej hore, ktorý v preklade znamená Kam cestujete? Mojim cieľom bolo spojiť slovenských a českých výrobcov do jednej spolupráce, ktorá zahŕňala postupy od samotnej výroby materiálu, cez digitálnu tlač, až po šitie.
Vo výsledku vznikla outdoor kolekcia pozostávajúca z výbavy na kempovanie či odpočinok v prírode. Táto kolekcia obsahuje dva hamaky, dve celty chrániace a poskytujúce súkromie či útulnosť, a dva spacie vaky. Spolupracovala som so spoločnosťou SILK&PROGRESS, ktorá v Česku tká látky, so slovenskou firmou Esko, ktorá zabezpečila sublimačnú tlač, a nakoniec s Patizon 2.0, výrobcami spacích vakov, ktorí mi ich ušili.
Ako študentka textilného dizajnu som riešila kvalitu výroby, materiálu a samotného prevedenia. Chýbala mi možnosť výberu tohto typu produktu tunajšej výroby, ktorý by nezodpovedal len funkčnej kvalite, ale rovnako tak estetickej. Táto skutočnosť ma priviedla k myšlienke potešiť vášnivého cestovateľa a mladého turistu novým dizajnom a inšpirovať ho na cesty. S mojou tvorbou sa vo verejnom priestore bude možné stretnúť možno v Sade Janka Kráľa, keď zavesím medzi stromy hamak (úsmev).
.png)
DCH: Výrazne ťa evidujem najmä ako ilustrátorku. Počas VŠVU si dokonca absolvovala študijný pobyt grafického dizajnu a ilustrácie na University of Montenegro v meste Cetinje v Čiernej hore. Čo ti tento pobyt priniesol a prečo si sa vybrala práve tam?
ZM: Čierna Hora bola jedna neskutočne nádherná náhoda. Túžila som po zmene a išla by som kamkoľvek, no keď som sa dozvedela o prednáške programu Ceepus v kresliarni VŠVU,prihlásila som sa a podarilo sa. Škola v Cetinje bola jedna veľká sloboda, mohla som robiť čokoľvek aj nič, taký balkánsky prístup. Paradoxne som tam s týmto prístupom vytvorila množstvo ilustrácií, z ktorých mi potom usporiadali v galérii školy menšiu výstavu. Výrazne ma táto cesta ovplyvnila a inšpirovala, dostala som slušný grant a tak som si mohla dovoliť veľmi veľa cestovať po krajine, hlavne keď som nemusela chodiť vôbec do školy a mohla tvoriť v podstate kdekoľvek.
DCH: S tvojou tvorbou sa mohli mnohí stretnúť napríklad pri zápisníkoch slovenskej značky Remini, pre ktorú si vytvorila tri dizajny, alebo v detskom časopise Bublina. Je pre teba ilustrácia tou najpodstatnejšou časťou tvorby alebo ju vnímaš ako súčasť väčšieho celku, napríklad textilu?
ZM: Nikdy som sa za ilustrátorku neodvážila považovať. Ilustrácia alebo pattern je pre mňa a moju tvorbu základným, ak nie nosným prvkom hlavne textilného dizajnu. Inak to s textilom neviem, myslím, že si tam kompenzujem ten grafický dizajn, na ktorý som sa neodvážila prihlásiť (úsmev). No a keďže som vyštudovala textilný dizajn, je pre mňa úplne prirodzené tieto dve formy prepájať.
DCH: Po ukončení školy si sa ocitla na tri mesiace v Paríži na absolventskej praxi. Čomu si sa venovala? A bol pre teba Paríž „mestom snov“?
ZM: Paríž je pre mňa mesto snov navždy. Tam by som si absolventskú prax ešte zopakovala, trochu mi ju v roku 2020 skrátila pandémia. Veľakrát premýšľam o možnostiach, ako sa tam vrátiť a vyskúšať si ešte prácu v nejakom dizajnérskom štúdiu. Venovala som sa tam navrhovaniu patternov do ich kolekcií a naučila sa zopár užitočných technických trikov v programe Illustrator, ktoré som mohla aplikovať pri vytváraní vzorov. Často sme tam chodili na veľtrhy, kde som v priamom prenose mohla vidieť, ako funguje obchod medzi textilným štúdiom a firmami, ktoré mali záujem o ich patterny pre svoj produkt. Práca snov.
DCH: Počas vysokej školy si si zároveň robila aj doplnkové pedagogické minimum a tak sa s tebou mohli neskôr stretnúť žiaci súkromnej základnej umeleckej školy Pablo v Trnave, kde si pôsobila do minulého roka. Čo si svojich žiakov učila, čo ti táto učiteľská skúsenosť dala a ako si na celé toto obdobie spomínaš? Chcela by si sa k tomu ešte niekedy vrátiť?
ZM: Zaujímavé, že sa pýtaš, akoby si vedela, že by som chcela, ale uvidíme. Zo Základnej umeleckej školy Pablo v Trnave som bola nútená pre zdravotné dôvody odísť a to obdobie pre mňa nebolo jednoduché. Momentálne mám jednu študentku strednej školy, vlastne práve bývalú žiačku Pabla, ktorú som pripravovala na talentové skúšky. Teraz sa stretávame na pravidelnej báze súkromne, takže úplne som z toho učenia nevypadla a zatiaľ mi to takto vyhovuje. Aj keď je to o niečom inom, viesť skupinky žiakov a tancovať v tej dynamike. To mi niekedy chýba. SZUŠ Pablo v Trnave kladie veľký dôraz na kvalitu metodického a pedagogického programu.
Veľa som sa tam za ten krátky čas naučila z tohto smeru, ale tiež o niektorých technikách, veľa od žiakov, o žiakoch a tiež o sebe. Spoznala som sa v iných rovinách. Myslím, že som získala trochu viac sebavedomia a istoty. Tiež som si uvedomila, že ma odovzdávanie mojich vedomostí a skúseností ďalej žiakom baví a že ma baví tá rozmanitosť a individualita každého študenta. Zdedila som naozaj veľmi šikovných a talentovaných žiakov. Niektorých z nich som pripravovala na talentové skúšky a tešila sa potom spolu s nimi z úspešných výsledkov.
Aj keď som so žiakmi nestihla vytvoriť žiadne textilné práce, viackrát mi Miloš Čápka, umelecký riaditeľ SZUŠ Pablo, povedal, že z prác mojich študentov cítiť môj prístup textiláčky. Možno preto, že ma bavilo najviac pracovať hlavne so štruktúrami v koláži, grafike, ale aj maľbe. Blízke mi boli témy, ktoré zaujímajú aj mňa samu, podobne ako inšpirácie prírodou, plynutím času, transformáciou a tak ďalej. So staršími žiakmi som rada robila konceptuálnejšie veci, hľadala som hĺbku a chcela som, aby sa tiež zamýšľali a objavovali svoje vlastné významy. Ak sa nič nezmení a veci pôjdu podľa plánu, mala by som od februára 2025 začať viesť v Bratislave autorské textilné workshopy, na čo sa veľmi teším.
DCH: Postupom času sa tvoja tvorba ešte viac zjemnila a dokonca si prešla na celkom iné formy, ktoré však i naďalej odzrkadľujú tvoj rukopis. V poslednom období sa venuješ tvorbe šperku a rôznych doplnkov. Na nejaký čas si sa navyše ocitla v Portugalsku, kde opäť vznikli nové veci. Ako si sa tam dostala, čo si tvorila a čo bolo za týmto pobytom?
ZM: Do Portugalska som mala ísť pôvodne v prvom rade na stáž, čo sa z nejakých príčin nepodarilo. No keďže to bol jeden z mojich cestovateľských snov a všetko sa odohrávalo v čase, keď sa mi podarilo dostať sa zo zdravotných ťažkostí, rozhodla som sa napriek tomu – aalebo lepšie povedané práve preto – ísť a dovoliť si tento pobyt so zámerom nabrať novú životnú silu. Zopár nových vecí v Portugalsku vzniklo, podarilo sa mi tiež zúčastniť sa pár workshopov a navštevovala som tam ateliér keramiky.
Áno, s Alexandrou Opoldusovou, mojou veľmi dobrou kamarátkou a spolužiačkou z ateliéru, máme Princeznú umelkyňu z planéty Perla (úsmev). Vznikla na podnet našich spoločných tvorivých stretnutí. Vznikla vtedy ako naša spoločná hra, nazvem to tak, lebo tento projekt vnímam skôr ako slobodnú hru. Nezávisle od seba nás v rovnakom čase nadchlo vytvárať korálkové doplnky ako dôležitú formu relaxu. A keďže som sa dávala stále po zdravotnej stránke dokopy, táto aktivita spolu s ilustráciou bola mojim únikom, zamestnaním mysle, meditáciou a možno aj pocitom drobnej užitočnosti. Pre túto chvíľu je to niečo, čo nás s Alexandrou povznáša a teší.
Mám takú predstavu, že ešte skúsime nejaké nové formy a spôsoby tvorby šperku, že nájdeme a osvojíme si nejaké alternatívne postupy, ktoré budeme rozvíjať. Minimálne ja by som sa určite v rámci tejto hry chcela vrátiť k textilu a využiť ho v kombinácii so strojovou výšivkou.
DCH: Aké sú tvoje najbližšie plány a predstavy v rámci tvorby? Existuje niečo, čo ťa fascinuje a čo by si si rada vyskúšala, prípadne si osvojila?
ZM: Ako som dostala túto milú príležitosť trochu sa vrátiť v spomienkach, trochu sa pozamýšľať a odpovedať ti na tvoje otázky, uvedomila som si, koľko som si toho vysnívala a koľko sa mi splnilo. Takže ti ďakujem a do najbližších rokov si prajem zotrvať a dotiahnuť veci do konca, lebo to mi teraz trochu robí problém.
Tiež by som rada znova intenzívnejšie tvorila, aby to nebolo tak náročné a cieľ tak ďaleko. Takže áno, trochu sa teraz učím disciplíne a hľadám si systém.
Možno by len stačilo fokusovať sa na chvíľu na jednu vec, ale baví ma týchto viacero línií a preskakovanie od jednej k druhej. Jednou z nich je kolekcia ilustrácii, na ktorých spolupracujem s Klárou Jedinou, absolventkou Divadelnej fakulty VŠMU, ktorá píše texty. Je to taký náš spoločný osobný projekt. A či z toho vzíde knižka, čo by sme si veľmi priali, alebo zopár zinov, či výstava, uvidíme. Dúfame, netlačíme, túžime.
No a najnovšie sa pohrávam s myšlienkou vrátiť sa k tvorbe hamakov a vytvoriť novú kolekciu, tentoraz predajnú. Mala som zopár záujemcov, tak skromne verím, že by ich mohlo byť viac. Celkovo by ma tešilo vytvárať patterny, ktoré by ľudia používali a páčili by sa im. Možnože s niekým v spolupráci a nakoniec možno práve v spolupráci odevnej.
November 2024, Trnava
