DCH: Od roku 2018 študuješ na Fakulte Umení Technickej Univerzity v Košiciach (TUKE) v Ateliéri slobodnej kreativity 3D (ASK3D), ktorý viedol Radovan Čerevka, aktuálne je vedením poverený Peter Rónai. Tento rok ukončíš svoje magisterské štúdium diplomovou prácou, pod vedením Gabriely Garlatyovej. Čím ťa oslovil tento ateliér a čo ti za tých päť rokov dalo štúdium na TUKE?
EMM: Do ASK3D som sa dostala zhodou okolností. V poslednom ročníku na gymnáziu som sa po rozhovore s mojím pánom učiteľom zo ZUŠ-ky rozhodla podať si prihlášku na FUTU. Hlásila som sa na maľbu, keďže to bolo primárne médium, ktorému sme sa na ZUŠ venovali. Keď sme pri zápise na prijímačky odovzdávali portfóliá, bolo mi odporučené hlásiť sa ešte do jedného ateliéru a tým bola socha (označenie ateliéru ASK3D na FUTU, pozn. aut.). Po prvom dni som už bola v skupine s ďalšími, ktorí sa hlásili na sochu.
Keď sa na to pozerám spätne, som veľmi šťastná, že som sa dostala práve do ASK3D. Pod vedením Radovana Čerevku a Dávida Demjanoviča som objavila smer, ktorý ma baví a napĺňa. Keďže som skutočne tvoriť začala až na vysokej škole, všetky dlhé konzultácie a rozhovory mi pomohli dostať sa na dráhu, na ktorej so svojou tvorbou momentálne som. Myslím si, že moje doterajšie štúdium mi dodalo odvahu hovoriť o veciach a skúmať svet okolo seba.
DCH: Máš nejaký preferovaný materiál alebo médium, s ktorým najradšej pracuješ?
EMM: Častokrát postupujem od konceptu k materiálu, čiže myšlienka si nájde svoj materiál sama. Mám preferované materiály, ku ktorým sa vraciam. Baví ma pracovať so sklom, s textilom, s textom, s videom… Veľmi ma však baví aj interaktivita, a tú by som chcela v budúcnosti objavovať. Jedným z mojich najobľúbenejších diel je Every Human Is, ktoré je závislé na diváckej interakcii. Podobne pracujem aj vo svojom poslednom diele Looking For The Perfect Sportswom*n. Už spomínaný textil je mi tiež veľmi blízky, v diele You’ll Never Walk Alone som spájala športové šály do jedného veľkého, desaťmetrového šálu, ktorý som dotvorila písmom. Mám rada prácu so športovým vybavením.
DCH: Tvoja výtvarná tvorba je špecifická tým, že okrem toho, že si umelkyňou, si zároveň aj aktívnou športovkyňou (hokejistkou aj rozhodkyňou) a oblasti, ktorým sa vo svojich prácach venuješ, otvárajú predovšetkým feministické témy a problematiku nerovnoprávnosti žien v športe. Vychádzaš najmä z osobnej skúsenosti alebo príbehy žien športovkýň úmyselne zbieraš?
EMM: Vychádzam ako z osobnej skúsenosti, tak zo skúseností žien okolo seba, ale aj zo skúseností žien vo svete. Vďaka cestovateľským príležitostiam, ktoré mi hokej ako rozhodkyni dal, mám možnosť spoznávať ženy z rôznych častí sveta. Čerpám z osobných rozhovorov, možno z toho, čo pozorujem v médiách, z reakcií na sociálnych sieťach. Tie si v hlave prepájam a čerpám skôr z tejto kolektívnej spleti jednotlivých skúseností. Nejde mi o poukazovanie na konkrétne prípady, ale skôr o poukazovanie na systematické problémy.
DCH: Zaujalo ma tvoje dielo s názvom Female First, Athlete Second, v ktorom hovoríš o nedostatočnej mediálnej pozornosti upriamenej na ženský šport a športovkyne. Tie sú často prehliadané a v popredí záujmu sú najmä mužskí športovci. Ženy by mali byť predovšetkým ženami, až potom športovkyňami, a tak sa ich úspechy stávajú neviditeľnými a potlačenými. O čom ešte tvoje dielo hovorí? A rieši sa vôbec tento problém na nejakej globálnej či regionálnej spoločenskej úrovni? A ako túto tému vnímaš ty ako žena-športovkyňa?
EMM: Koncept tohto diela začal ako trofeje pre športovkyňu, ktorá by mohla byť. Mohla by byť, ale nemohla sa ňou stať, pretože nemala príležitosť. Pretože si neverila. Pretože ju život zaviedol na inú dráhu. Počas práce na koncepte som sa však zamyslela nad tým, že úspešné športovkyne predsa máme, no nie každý ich pozná. Väčšia časť spoločnosti vymenuje aspoň troch hokejistov, menej ľudí však zvládne vymenovať tri hokejistky. Je to tým, že aj keď sú úspešné, o ich úspechoch sa hovorí menej. Sú neviditeľné. Toto dielo teda hovorí aj o tých, ktoré šancu ukázať, čo v nich je, nemali alebo sa jej vzdali, ale zároveň aj o tých, ktoré ju mali, a aj napriek tomu sú v spoločenskom povedomí neviditeľné. Názov vychádza z toho, ako sa o športovkyniach reportuje. Rokmi sa to zlepšuje, stále však existuje naratív, ktorý hodnotí športovkyne najskôr ako kategóriu „žena“ – ako vyzerá, čia je žena a podobne – až potom ako kategóriu „športovkyňa“ – aký výkon podala, ako trénuje a podobne.
DCH: Vytvorila si tiež fiktívnu príručku pravidiel hry, v ktorej napodobňuješ text a štruktúru príručky pre športovkyne, no preklápaš ju do ironickej roviny. V príručke sú ženy v športe sexualizované a ich výkony zľahčované. Prostredníctvom nej viac-menej poukazuješ na všetko to, čo je vo svete športu a pohľade verejnosti naň zle. Nejde o príjemné čítanie, no to napokon zažívajú ženy v každodennom živote. S akými ohlasmi na túto „príručku“ si sa doteraz stretla? Ktorú časť z nej považuješ za najextrémnejšiu?
EMM: Táto príručka vznikla za veľmi krátky čas a určite by som sa k nej ešte chcela vrátiť. Celý text vznikol za pár hodín a vyletel zo mňa sám. Keď si ho teraz spätne čítam, nad niektorými sekciami sa sama pozastavujem a čudujem sa, odkiaľ vyšli. Potrebovala som však dať na papier to, ako sa cítim ohľadom situácie žien v športe. Celkovo však vo svojej tvorbe nechcem hovoriť iba o športe, šport by som chcela skôr používať ako príkladovú štúdiu toho, čo sa deje v našej spoločnosti, a ako sa k ženám stále stavia. Nie vždy férovo. Príručka v tlačenej forme zatiaľ existuje iba v jednej kópii, vznikla pri prijímačkách na magisterské štúdium, takže si nemyslím, že ju niekto do hĺbky študoval. Celú ju asi vnímam ako extrémny počin, pretože je dosť priama, a to je niečo, čoho som sa dovtedy asi snažila vyvarovať.
DCH: Považuješ sa za aktivistku v oblasti ženského športu, resp. máš záujem poukazovať na tieto problémy a ideálne ich v budúcnosti aj riešiť?
EMM: Určite chcem o týchto témach hovoriť a dostávať ich do povedomia. Keďže som v športe sama aktívna, vnímam, že jednou z najlepších vecí, ktorú môžeme urobiť, je neustály nábor dievčat a žien do športov, ktoré sú vnímané ako mužské. Hovoriť o histórii ženského športu a poukazovať na to, ako ďaleko sa ženy v športe dostali za taký krátky čas.
DCH: Čo bolo skôr – šport alebo umenie? A ako to všetko na seba v tvojom prípade nadväzuje? Aký je tvoj príbeh?
EMM: Umenie mi bolo odmalička blízke. Vždy som si niečo kreslila, od prvého ročníka som chodila na ZUŠ-ku a kreslila som celé dni, každý deň. Šport prišiel trochu neskôr. K hokeju som sa dostala až v roku 2012, keď moja mama založila hokejový klub a ja som sa doň zapojila. Určite som vďačná za to, že moji rodičia podporovali obe vášne, ktoré by sa niekomu mohli zdať odlišné. Často sa stretávam s reakciou, že šport a umenie nejdú dokopy. Avšak ja si myslím, že sa dopĺňajú. A dokonca sú si v mnohých aspektoch veľmi podobné.
DCH: Okrem feministických tém sa u teba objavuje aj problematika nedostatku umeleckých realizácii v rámci športovísk (v exteriéri), resp. ich vnímanie ako súčasti prírody. Túto tému si rozobrala v diele Priazeň lastovíčat. Ako vznikalo a o čom konkrétne hovorí?Odkiaľ sa v tebe objavil záujem o túto tému?
EMM: Koncept k dielu Priazeň lastovíčat vznikol v spolupráci so Samuelom Velebným ako prihláška do druhého ročníka súťaže Umenie na mieste X. Oslovil ma na spoluprácu, pretože ako jedného z víťazov (jeho dielo ZA ČASOM NA OBLOHE: univerzálne zariadenie na konfrontáciu s časopriestorom bolo realizované v rámci prvého ročníka, pozn. aut.) ho zaujala voľná parcela v obci Borša, ktorá susedila s futbalovým štadiónom. Spojil nás záujem o šport a záujem o architektúru štadiónov a športovísk. Dielo malo mnoho fáz a podôb, ale tá finálna pracuje s jeho zakomponovaním do prírody. Napriek úspechu v súťaži však nebolo realizované.
DCH: Ktoré zo svojich diel považuješ za najvydarenejšie alebo najpopulárnejšie v očiach verejnosti a čo od diváka pri strete s tvojimi dielami očakávaš?
EMM: To, čo považujem za najvydarenejšie, sa neustále mení. Momentálne je to asi Female First, Athlete Second alebo Looking For The Perfect Sportswom*n. Prvé spomínané z dvojice je určite populárnejšie, ide o moju bakalársku prácu, ktorú som už spomínala vyššie. Druhé je mojím posledným realizovaným dielom, v ktorom odkazujem na už spomínanú príručku. Bavia ma diela, ktoré sú interaktívne a toto dielo si interakciu diváctva vyžaduje, aby fungovalo. Posúvaním sliderov si ľudia môžu navoliť svoju dokonalú športovkyňu, avšak tým, ako menia jednu stranu tabule sa mení aj tá opačná a tak sa ich celá koncepcia dokonalosti rozpadá. Od diváctva očakávam asi len jeho pozornosť. Chcela by som, aby vnímalo koncept za dielom, neočakávam však, že každý bude mať vôľu sa pri diele zastaviť, zamyslieť a prečítať si text k nemu. 
DCH: Tvoja tvorba bola za krátky čas prezentovaná na viacerých domácich umeleckých festivaloch a všimli si ťa aj v galériách. Plánuješ v najbližšej dobe nejakú výstavu? Kde sa môžu diváci s tvojou tvorbou stretnúť?
EMM: Keďže momentálne končím svoje magisterské štúdium na FUTU, plánujem aj prezentáciu svojej diplomovej práce. Tú bude možné vidieť prvý júnový týždeň v Mīna Art Space v Košiciach. Ak všetko vyjde tak, ako by sme chceli, v spolupráci so Samuelom Velebným budeme na jeseň otvárať spoločnú výstavu v Bratislave. Nič ďalšie zatiaľ naplánované nemám.
DCH: Ktorú tému by sme chcela rozvíjať ešte viac? Kam smeruješ?
EMM: Postupne si uvedomujem, že možno som vo svojej tvorbe nemala šancu spoznať seba a svoje vnútro. Cez tieto športové témy som sa vrhla do jednej z tém, ktoré ma ťažia. Chcela by som preskúmať aj ďalšie časti svojho vnútra, ktorým som sa vo svojej tvorbe doteraz možno vyhýbala. Momentálne pracujem na svojej diplomovej práci a hoci jej témou sú prirodzene feministické otázky, smerujem v nej preč od športových tém. Chcela by som, aby bolo jasné, že šport je pre mňa jazykom, spôsobom, akým chcem poukázať aj na iné časti života, v ktorých ženy trápia rovnaké problémy. Samozrejme, že som zapálená pre boj o rovnosť žien v športe, ale nielen tam. Chcela by som objavovať nové médiá a možnosť interakcie diváctva s dielom, ktorá ma fascinuje.
