DCH: Simi, ty už si etablovaná a myslím, že aj celkom populárna ilustrátorka na slovenskej, predovšetkým knižnej scéne. Poďme sa však trochu vrátiť v čase k tvojim úplným začiatkom. V roku 2010 si študovala Reklamný dizajn na University of Bedfordshire vo Veľkej Británii a v roku 2011 zase Medzinárodný marketing na Napier University v škótskom Edinburghu. Porozprávaj mi, prosím, viac o týchto skúsenostiach. Aká bola tvoja cesta tam, ako dlho si tam pobudla a ako vôbec vyzeralo tvoje štúdium?
SS: To, že som vyštudovala vo Veľkej Británii je do veľkej miery náhoda. Vôbec som to neplánovala. Vlastne som v tej dobe, v maturitnom ročníku, ešte nevedela, čo chcem študovať a ďalej v živote robiť. Mala som len hmlistú predstavu, že by som ešte chcela skúsiť žiť a s trochou šťastia aj študovať v nejakej európskej krajine. Namiesto tretieho ročníka na gymnáziu som bola rok na strednej škole v USA, a to mi otvorilo nové obzory a pohľad na život. Vtedy sa dalo ísť študovať do Dánska zadarmo – neviem, ako je to dnes –, tak som si zistila podmienky prijatia a zrazu sa to nezdalo ako niečo nerealizovateľné. A keď prišlo na výber zamerania, išla som vylučovacou metódou a vyšiel mi z toho marketing a vedenie podniku. Čiže nie, žiadne umelecké zameranie. Vždy som bola výtvarne nadaná, bavilo ma kresliť, ale nevideli vo mne žiadny veľký talent a ja som vraj ani nejavila záujem o nejaké rozvíjanie sa. Celkovo som bola hanblivé dieťa a na žiadne krúžky som chodiť nechcela. No a tak som si podala prihlášku do Dánska, podmienečne ma prijali, no dva mesiace pred začiatkom semestra mi oznámili, že môj odbor neotvárajú. A začala panika (úsmev). V Anglicku mali však otvorené ešte nejaké študijné programy, a tak som skončila tam – na reklamnom dizajne. V Anglicku som strávila tri roky a v Škótsku jeden.
Bakalárske štúdium malo dosť široký záber a aj odbor bol koncipovaný tak, že polovica predmetov bola na fakulte biznisu, kde sme mali predmety ako PR, strategický manažment či spotrebiteľské správanie. Druhá polovica bola na fakulte médií a umenia, kde som okrem iného mala aj ilustráciu a grafický dizajn. Všetko bolo medzi sebou prepletené, no napriek tomu som medzi tými dvoma svetmi cítila veľkú priepasť. Na biznise nás vnímali ako bohémov, čo si stále čarbú do skicárov a na umení nechápali, ako môžeme klesnúť tak hlboko a zaoberať sa takými prízemnosťami, ako je marketing. Myslím, že mať možnosť zažiť to z oboch strán mi dala veľa.
DCH: Aké boli tvoje začiatky? Vždy si sa chcela venovať ilustrácii a dizajnu alebo sa to nejak spontánne udialo vplyvom rôznych udalostí, stretnutí a podobne?
SS: Moje začiatky v ilustrácii tiež neboli úplne plánované. Boli skôr výsledkom postupného objavovania toho, čo ma skutočne baví. Už od detstva som mala blízko k výtvarnému umeniu a kreatívnym činnostiam. Rada som kreslila a tvorila, ale nikdy som nemala jasnú predstavu o tom, že by som sa tým mohla živiť. Vlastne som ani nevedela, že sa tým živiť dá. Ako som spomínala, k výberu odboru som sa dostala vylučovacou metódou a k ilustrácii ako takej som prenikla až na vysokej škole. Pri každom projekte som skĺzla do kreslenia a môj profesor mi to toleroval. Vedel vycítiť, v čom je študent dobrý, a aj napriek tomu, že môj odbor bol reklamný marketing, bola moja bakalárska práca vo forme animovaného videoklipu. Snažil sa ma prehovoriť, aby som prešla na ilustráciu, no ja som vedela, že sa chcem vrátiť na Slovensko a nemala som pocit, že s niečím takým, ako je kreslenie, sa budem doma vedieť uplatniť. Takže ilustrácia nebola niečo, čo som si vedome naplánovala od začiatku, ale bola skôr výsledok cesty.
DCH: Dovolím si do tvojej tvorby trochu zamiešať aj seba a spomenúť, že môj prvý kontakt s tebou sa udial v roku 2016. V tomto roku sme spolu robili moju prvú kurátorsku výstavu v niekdajšom kníhkupectve Artforum v Trnave. Vystavovala si ilustrácie zo svojej čerstvej knihy pre deti s názvom Tri mačiatka tety Mily. Spomínaš si ešte na toto dávne obdobie a na, už žiaľ, zaniknuté kníhkupectvo?
SS: Áno, na to obdobie si veľmi dobre spomínam! Výstava v Artfore v Trnave bola pre mňa významným momentom, keďže to bola jedna z prvých verejných prezentácií mojej práce. Knižka Tri mačiatka tety Mily bola vtedy čerstvo vydaná a veľmi ma tešilo, že som mohla svoje ilustrácie ukázať práve tam. Bola to taktiež prvá kniha, ktorú som ilustrovala. To kníhkupectvo bolo pre mňa jedno z najmilších zákutí v Trnave, aj keď som ho navštevovala len občas, pretože som vtedy bývala v Bratislave. Malo svoju špecifickú atmosféru, dole bolo kníhkupectvo, hore na „balkóniku“ antikvariát a za pultom vždy milý Pero Le Kvet (úsmev). Zánik tohto kníhkupectva ma úprimne mrzí, pretože takéto priestory sú dôležitým zdrojom kultúry a inšpirácie. Malé lokálne kníhkupectvo tu teraz veľmi chýba.
DCH: Spomenula som, že si ilustrovala knihu pre deti. Od tohto obdobia si si samozrejme prešla množstvom zaujímavých spoluprác, ku ktorým sa ešte dostaneme, ale rada by som ostala pri knihách. Pre tvoju tvorbu je najtypickejšia práca s farebnou ceruzou. Vždy, keď zbadám nejakú ilustráciu, hneď viem povedať, toto je vizuál od Simi (úsmev). Čo ťa na takom jednoduchom nástroji, ako je farebná ceruzka, tak baví, keď existuje kopec digitálnych ciest, a čím to je, že si tvorbe ilustrácie pre deti zostala verná dodnes?
SS: Farebná ceruzka má pre mňa zvláštne čaro a vždy ma priťahovala svojou jednoduchosťou a priamou interakciou s papierom. Je mi najbližšia už len preto, že som s ňou začínala kresliť ako dieťa – cítim sa s ňou najistejšie a na detské knižné projekty sa mi hodí najviac. Pravdou však je, že sa nerada škatuľkujem a limitujem, rada skúšam nové postupy a techniky. Bežne kreslím aj digitálne a často tieto prístupy kombinujem, ako napríklad pri mojej poslednej knihe Kým dopadne šálka, kde som využívala techniku koláže.
DCH: Ilustrovala si tiež niekoľko obálok kníh, no aj celé príbehy. Spomeňme napríklad knihy Bratislava čarovná metropola (2018), Maliar a chlapec (2019) alebo Dunaj – magická rieka (2021). Autorom textov je vo všetkých troch prípadoch spisovateľ Michal Hvorecký. Ako prebiehala vaša spolupráca v rámci všetkých týchto projektov? Zasahovali ste si vzájomne do svojej tvorby? Prípadne, čím ťa oslovili jeho texty a opačne, jeho tvoj výtvarný rukopis? Chodievali ste aj na spoločné knižné turné?
SS: Na knihách sa pracovalo, myslím, bežným postupom – Michal napísal text, Martina Rozinajová spravila zrkadlo a ja som bola posledný kresliaci článok. Ale samozrejme v procese kreslenia sa texty ešte mierne menili, čo však nijak významne nezasahovalo do mojej už hotovej práce. Tá spolupráca prebiehala vždy podozrivo hladko a harmonicky (úsmev). Michalove texty som poznala už predtým. Avšak Bratislava čarovná metropola bola jeho prvá kniha pre detského čitateľa. Michal ma oslovuje svojou poetikou a ráznosťou, odkazmi na dôležité spoločenské témy, čo si zachoval aj pri našich troch knihách. Myslím, že aj môj výtvarný rukopis zapadol do jeho vízie, pretože sme dokázali vytvoriť harmonickú symbiózu textu a obrazu. Teda aspoň myslím a dúfam, že sa to podarilo (úsmev).
Ja nie som typ ilustrátorky, ktorá si užíva prezentácie a besedy pred verejnosťou, čiže ak sa dá, vyhýbam sa tomu. No absolvovali sme spolu pár krstov a rozhovorov napríklad aj vo Viedni, kde v nemeckom jazyku vyšiel Dunaj – magická rieka. Michal je v tomto oveľa „žhavejší“, je to rodený rozprávač a vie veľmi dobre komunikovať s publikom, na knižné turné chodí pravidelne.
DCH: V roku 2019 vyšiel tvoj knižný debut Včelár Jožko, v ktorom si okrem ilustrácií aj autorkou textov. Tento komplexný knižný kúsok ťa pravdepodobne veľmi bavil pretože si odvtedy samostatne vizuálne aj textovo spracovala ďalšie tri publikácie pre deti: František z kompostu (2020), Eliška nie je strašidlo (2021) a Hovnivál Hugo (2022). Vyzerá to tak, že si si dala každoročnú knižnú výzvu (úsmev).
SS: Primárne som sa venovala komerčnej ilustrácii na zákazku pre rôzne projekty a firmy. No vždy som veľmi chcela ilustrovať aj detské knihy, no žiadny vydavateľ ma na žiadnu neoslovil a už ma nebavilo čakať. A tak vznikol Včelár Jožko, ktorého som si aj napísala a časom sa vydavateľ našiel sám. Jožko mal veľký úspech, aspoň ja som to tak vnímala. V priebehu veľmi krátkej doby sa robili ďalšie dve dotlače a prvá sa vypredala za tri mesiace. Bola som nadšená. Na sociálne siete mi chodilo množstvo správ a fotiek detí s mojou knihou a to mi dodávalo akúsi odvahu spraviť ďalšiu. Nikdy nebol cieľ spraviť štyri. Išlo to postupne a prirodzene. Doposiaľ vyšli v 14 krajinách sveta vrátane Južnej Kórei či Francúzska. Za minulý rok som bola najprekladanejšou slovenskou autorkou, čo ma milo prekvapilo. Nateraz som túto knižnú sériu uzavrela, no nevylučujem, že sa k nej raz vrátim.
DCH: Všetky tvoje autorské knihy vyšli vo vydavateľstve MONOKEL a disponujú veľmi podobným vizuálom. Opíš mi tvoje prvé skúsenosti a pocity z toho, keď si sa stala autorkou kompletného knižného diela. Nakoľko je táto práca časovo náročná a odkiaľ prichádzali tvoje nápady a námety na príbehy?
SS: Podarilo sa mi spraviť jednu knihu v priebehu jedného roka. Neviem, či je to dlho alebo nie, no je to môj osobný strop. Viac autorských kníh naraz alebo v kratšom čase spraviť neviem. Najdlhšie mi trvá úvodná časť, kde sa príbeh ešte len črtá – a je to zároveň najvzrušujúcejšie obdobie tvorby knihy. Som počas neho vždy nervózna a nedočkavá, často sa ocitnem v slepej uličke, potom mi chvíľu trvá, kým nájdem cestu von a vyšliapem druhú, a tak dokola. Tie príbehy sú v zásade jednoduché, no moje zistenie je, že vymyslieť jednoduchý príbeh, ktorý funguje, nie je také ľahké, ako sa môže zdať. Námety som čerpala z vlastných skúseností a pocitov. Napríklad František z kompostu je o dážďovke, ktorá má pocit, že je bezvýznamná a nič poriadne nevie robiť. Podobne som sa cítila aj ja, keď som riešila otázku, čomu sa chcem v živote venovať.
DCH: V roku 2023 si si získala ocenenie Najkrajšia kniha Slovenska. Ktorá publikácia ti ho priniesla?
SS: Ocenenie za Najkrajšiu knihu Slovenska som dostala za Hovnivála Huga.
DCH: Nedávno ti vyšla novučičká kniha s názvom Kým dopadne šálka, ktorá je podľa tvojich slov o krátkych filmoch v tvojej hlave. Prezraď o nej viac.
SS: Od detstva mám jednu obľúbenú kratochvíľu – predstavujem si, čo sa práve deje na miestach, ktoré som navštívila, alebo na miestach, kde som nikdy nebola. Čo robia ľudia, ktorých som tam stretla? Ako žijú tí, ktorých som nikdy nevidela? Tieto krátke filmy mi bežia v hlave, keď čakám v rade pri pokladni alebo keď sa beznádejne snažím uspať naše bábo. Stala sa z toho takmer forma meditácie. A napadlo mi, že by to mohla byť aj pekná knižka. Kniha je o tom, čo sa deje po celom svete počas jedného okamihu – kým padá a dopadne šálka. Sú to mikropríbehy odohrávajúce sa naraz v jednej sekunde. Nie je to štandardný formát alebo žáner a nedá sa asi úplne zaškatuľkovať do nejakej kategórie, no teším sa, že sa mi podarilo vytvoriť niečo iné, čo sa možno odo mňa po štyroch zvieratkovských tituloch neočakávalo. Táto kniha vznikala v období, keď som bola tehotná a keď sa narodil náš syn. Čiže v nie úplne ideálnych podmienkach. Čas na ňu som si hľadala ťažko a samozrejme málokedy som na ňu mala aj chuť. Zároveň mi však práca na novej knihe dodávala energiu byť mamou. Bolo osviežujúce „utiecť“ občas ku kresleniu.
DCH: Okrem ilustrátorky a dizajnérky si aj včelárka. Máš vlastné včely, úle a vyrábaš aj vlastný remeselný med. Veľmi ma bavia takéto kombinácie profesií, ktoré by človek možno ani nečakal. Ako si sa dostala k včelárstvu? Bola to rodinná tradícia alebo si tomu pričuchla celkom prirodzene, pretože ti príroda a ani zvieratá nie sú ľahostajné? A máš na túto aktivitu popri iných ešte vôbec čas?
SS: V našej rodine sú včelári veľmi dlho. Čo si pamätníci spomenú, tak je to snáď už aj päť generácii dozadu. Čiže učím sa od svojho otca a keď ešte žil dedko, tak som sa učila aj od neho. Vyrastala som v tom, väčšinu víkendov sme ako deti trávili na chate, kde máme včely doteraz. Momentálne na ne bohužiaľ z rodičovských dôvodov absolútne nemám čas, a tak sa mi o ne stará otec. Ale určite sa k nim vrátim, len čo to bude trochu možné.
DCH: Okrem spomínaných knižných srdcoviek máš za sebou aj niekoľko komerčných spoluprác. Vytvárala si napríklad bulletiny pre divadelnú hru (Divadlo Jána Palárika v Trnave), vizuál pre knižný festival BRAK, ale tiež vizuál na bannery pre Trnavské rádio alebo ilustrácie pre časopis Forbes, vizuálnu identitu pre Vaša Lekáreň a podobne. Čím je pre teba takáto tvorba odlišná od tej komornej? Sú na ňu kladené vyššie nároky a stretávaš sa často s limitáciou zo strany klienta alebo si mala šťastie na takých, ktorí boli tvojim nápadom otvorení?
SS: Je to, samozrejme, úplne iný typ práce než ilustrovanie knihy. Tieto spolupráce vnímam ako remeslo. Snažím sa do toho vložiť seba a svoj rukopis, čo sa aj očakáva, no zároveň sa musím prispôsobiť zadaniu a zákazníkovi či značke. Veľmi ma to baví, pretože je to neustále hľadanie toho správneho výtvarného výrazu. Ak by som mala kresliť stále rovnako, asi by som sa kreslením živiť nechcela. Pravdepodobne by ma to unudilo.
DCH: Niekoľko rokov si žila a tvorila v zdieľanom ateliéri v Bratislave, kde ste sa stretávali viacerí výtvarníci. Vzišli z tohto obdobia aj nejaké špecifické projekty, prípadne si sa od kolegov niečo naučila?
SS: Projekty nie, no vznikli silné priateľstvá, ktoré trvajú dodnes aj napriek tomu, že v Bratislave už nežijem. Bolo to hádam najkrajšie obdobie za tých deväť rokov, čo som v Bratislave žila. Bol to v prvom rade nádherný priestor v starej vile pod Slavínom. Na dvore rástli figy, chodili tam mačky, ktoré sa dali hladkať… Čo viac človek potreboval?! (smiech)
DCH: V roku 2020 si sa vrátila späť do rodnej Trnavy, kde ste spoločne s manželom, režisérom a výtvarníkom Martinom Smatanom o rok neskôr založili štúdio BURIZON. Znamená to, že tu pracujete na spoločných projektoch alebo sa každý z vás venuje vlastným?
SS: Štúdio sme síce založili a začali sme pracovať aj na spoločnom animovanom filme (ktorý je vo fáze vývoja, pozn. aut.), no trošku nás pribrzdilo založenie rodiny (úsmev). Takže Martin zatiaľ pracuje sám, prípadne s externými ľuďmi a uvidíme, ako sa to vyvinie. Každopádne máme štúdio v Kreatívnom centre v Trnave (KCT), kde sa nachádza super komunita ľudí a my sme veľmi radi, že sme jej súčasťou.
DCH: No a na záver by som rada vedela, čím práve žiješ a čo ťa napĺňa? Aké sú tvoje želania a ciele – osobné i profesijné – do nasledujúceho roka?
SS: Mám veľmi veľa nápadov na nové knihy. Ale to ja mám vždy, keď práve nemám ideálne podmienky na prácu (úsmev). Momentálne som na materskej, takže väčšinu času len premýšľam o tom, čo by som mohla ešte vytvoriť. Donedávna ma štvalo, že som takto brzdená, ale teraz vnímam, že je to dobré obdobie na zber nápadov a ich prekvasenie. Uvidíme, či niektorý z nich bude stáť za to, aby sa z neho zrodila aj kniha. Moje ciele sú momentálne jednoduché – byť dobrou matkou. Ak sa popri tom podarí spraviť ešte nejakú knihu, budem spokojná. Veľké ciele si teraz naozaj nedávam, nechávam veci plynúť.
Február 2025, Trnava
