Pavol Megyesi: Post-analog Surface

Koncepcia a podoba výstavy bola formulovaná v diskusii autora Pavla Megyesiho s dvomi kurátormi Krajskej galérie v Prešove: Martinom Kudlom a Adamom Mackom, ktorí v sprievodnom texte vyzdvihli aspekt priestorovosti a problém maliarskej ilúzie – typicky zaznievajúci v autorom diele. Výsledkom je divácky príťažlivá, takmer hedonisticky pojatá výstava – „pocta“ maliarskemu médiu. 

Výstava má dva dominantné myšlienkové body. Jedným z nich je kruhové plátno, ktoré je v priestore umiestňované premyslene, rešpektujúc historické, klenbové zastropenie galerijných miestností. Kruh tu vystupuje ako nositeľ delikátnej skladby záhybov a rozohráva sémantický pohyb smerom k dejinám umenia, k starým majstrom. Dráždivo taktilná drapéria odkazuje k sebavedomiu renesančnej a barokovej maľby, ktorá spája ikonografiu svätých s multisenzorickým zážitkom. Van Eyckove, El Grecove a Velásquezove reprezentácie svätých „šuštia saténom“, majú takmer hmatovú a zvukovú povahu. Lesk delikátnej látky približuje božské a navždy oslobodzuje farbu. V dialógu s históriou média sa v rámci výstavy autor približuje k analytickej maľbe a vzdialene evokuje staršie práce s pokrčenými štruktúrami Milana Bočkaya (napr. Olej na plátne, 1986). 

Druhou výraznou udalosťou výstavy je maľba ako transpozícia sochy. Výsostne pre túto výstavu autor pracoval so sakrálnymi rezbami zo zbierok Krajskej galérie, obaľoval ich do plátna a miesta pokrčenia dotváral farebnými vrstvami v registri odtieňov sochárskej predlohy. Vznikla tak ďalšia alúzia na drapériu, no tentokrát prostredníctvom priameho dotyku tak, ako vzniká relikvia. Abstrakcia nazvaná ako jej baroková predloha, Resurrexit – Zmŕtvychvstalý Kristus (2024) reprezentuje vo svojich pokrčeniach a odleskoch akúsi náboženskú a estetickú extázu. V prípade maliarskej transpozície sochy Mojžiša zo 17. storočia je dokonca na niektorých miestach plátna cítiť telo proroka pod simulovaným povrchom. Niekde sa vydúva koleno, niekde tušíme ruku. Látka je len povrch, pod ňou žije a pohybuje sa telo, ktoré nesmieme vidieť: telo imaginatívne, telo duchovné, telo myslené. Tieto dve abstrakcie pripomínajú Sudarium, Veronikinu šatku, ktorá sa však aktuálne nedotýka svätca, ale umeleckého diela. Zdanlivý, pôžitkársky charakter výstavy sa týmito obrazmi mení na sviežu myšlienkovú hru o vzťahu maliarskeho plátna a drapérie ako nositeľke informácie. A tak sa oblúkom dostávame k názvu výstavy a cez prizmu teórie informácie  nám ďalšie Megyesiho abstrakcie môžu evokovať topografie a diagramy – zjednodušené mapy alebo schémy území, kde sú zložité prvky krajiny alebo priestoru redukované na základné tvary a symboly. Napokon, akýsi kľúč k čítaniu poskytuje video v black roome, ktoré vlastne otvára „mapu“ výstavy (a ktoré netreba vynechať, aj keď sa môže zdať vo vzťahu k priestoru výstavy izolované). Video posúva kontext vystavených diel k simulovanému povrchu, k digitálnym topografiám.

Pavol Megyesi sa narodil a žije v Košiciach, tvorí v Družstevnej pri Hornáde. Jeho maľby figurujú v zahraničných i domácich zbierkach, ako aj v zbierkach Slovenskej národnej galérie, Východoslovenskej galérie, Stredoslovenskej galérie a Oravskej galérie. Je absolventom Kállayovho ateliéru voľnej grafiky a knižnej ilustrácie (VŠVU), vyučoval na Fakulte umení (TU) v Košiciach. Aj napriek grafickému školeniu ho možno zaradiť ku generácii výrazných maliarov etablujúcich sa v druhej polovici 90. rokov, ktorých spoločnou črtou je zdieľaný neo-konceptuálny mentálny setting. V textoch o Megyesiho tvorbe nájdeme predovšetkým dôraz na prácu s digitálnym obrazom a bravúrny spôsob maľby. Absolútnu maliarsku istotu dokladuje aj prešovská výstava, ktorá naozaj ponúka defilé textúr, faktúr, vibrácií, gradientov a kontrastov. Výstava je akýsi opak primitivistického nastavenia a skôr oslavuje renesančný projekt maľby ako intelektuálnej práce v precizovanom médiu. Expozíciu je však pokojne možné chápať ako číru estetickú udalosť a priznať sa k hedonizmu bez toho, aby sme sa obvinili z banálnosti.