Diela a projekty Mareka Štullera často komunikujú s diváctvom vo verejnom priestore. Autor je tiež zakladateľom a galeristom projektu The Monolith, exteriérovej galérie na Tyršovom nábreží v Bratislave. Štullera charakterizuje práca s druhotným, recyklovaným materiálom previazaným s urbánnym okolím, so stavebnými hmotami a doskami (polystyrén, styrodur), vytváranie premyslených konštrukcií, niekedy kinetických a interaktívnych. Štuller sa venuje témam politického diskurzu, globálneho a domáceho, súčasných svetových kríz a hrozieb, a najmä ekológie, dystópie či špekulatívnej utópie. Prítomný je humor, vzhľadom na uvedený obsah čierny, prvky absurdna, hybridizácie, popkultúry. To všetko svedčí o angažovanom až aktivistickom charaktere Štullerovej tvorby. Intenzitu a výpovedné schopnosti jeho projektov kooperatívne potvrdzuje práve toto prirodzené prostredie, teda verejný exteriér, kde sú často situované.
Na výstave sme videli staršie, novšie aj najnovšie Štullerove diela. Výstavu Time Overripe – Prezretý čas viedla koncepcia pojednávajúca o potenciáli zmeny, ktorá sa nikdy neudiala, ktorá síce existuje ako skutočnosť, pretože bola vypovedaná (predpovedaná), ale je bez „empirických následkov“, ide tu o „vlastný typ existencie“, ako v texte píše kurátor výstavy Adam Svatík. Popisuje nevyužitú zmenu, premeškanú šancu. V tejto myšlienke otvára pohľad do výstavy umne konštruovaný (tzn. fakt pekný) objekt Priehradoborec, ktorého symbolický potenciál (šanca pre vyliečenie riek) vyplýva zo samotného názvu. V roku 2019, keď ho Štuller vytvoril, umiestnil toto plavidlo so vzhľadom malého ľadoborca na Rázusovo nábrežie pri Moste SNP, a sediac v diele sa s ľuďmi zhováral o problematike vodných zábran. Výstava však rozoberá širšie spektrum problematík.
V obojsmernom koridore galérie, prechádzame okolo „varovných hybridov“ – cicavca delfína s ľudskými pažami, ktorý sa zo znečistených morí prinavrátil na súš, rozpadajúcej sa konskej hlavy v sladko-ružovej farebnosti či veľkej chiméry s telom zo spletitej drevenej konštrukcie s trojicou rozpadajúcich sa hláv na čele, portrétov Grety Thunberg, Juliana Assangea a Edwarda Snowdena. Štuller v problematickom objekte spracúva ideu, že ,,z hľadiska globálnej etiky sa javí ako najmorálnejší čin zrada národného štátu“. Trochu polemické mi však príde aj umiestnenie týchto troch osôb do jedného trojlístka...
Niekoľko objektov diváka uvádza do domáceho kontextu (motív policajtovej hlavy v strčenej v zadku postavy typu „white collar criminal“), ktorý je tu aj skrz národné symboly ironizovaný. Opäť oblek, relikt po performancii, sa spolu fistingovou päsťou rozpohybovanou pomocou starcionárneho bicykla, nachádza v diele Inkubátor/Trenažér dozrievania času. V závere inštalácie sa nachádza aj Enemies of All Mankind, trochu napchatý a uväznený, veľkolepý drevený objekt odkazujúci na prvky demokracie a rovnostárstva v ústavách pirátskych bratstiev v 18. storočí. Mnohé z prvkov nefungujú ani dnes, zmena sa neudiala.
Vo všeobecnosti galerijné priestory ako také, poskytnú dielam neutrálne čisté prostredie, optimálne osvetlenie, pokoj a priestor na uvažovanie aj zastrešujúci inštitucionálny kontext. Na začiatku som mala pocit, že v prípade výstavy Prezretý čas toto priaznivé prostredie trochu izoluje komunikačný potenciál niektorých vybraných diel. Nazvem ich živočíšne objektové entity, konštruované zo spektra nájdených materiálov, s pôvodne performatívnymi a interaktívnymi vlastnosťami (niektoré). Inštalovať dielo, ktorého sila vyznie najmä v exteriérovej či negalerijnej prezentácii, je určite výzva a experiment. Nakoniec je to však presne to, čo robíme, keď tvoríme výstavu – diela ako živočíchy či entity (nazývam ich tak z lásky a preto, že to nie sú pasívne neutrálne predmety, ale životaschopné skutočnosti) – berieme, presúvame a neustále preskupujeme v nových priestorových a konceptuálnych kontextoch. Je to veľmi dobrodružné.
Krásne presvetlené hranaté účko – pôdorys výstavného priestoru „Nocky“ – umožnilo Štullerovu tvorbu systematicky uchopiť. Diela sa na nič nehrajú, neštylizujú sa do nijakých polôh, vyhýbajú sa bezúčelnej estetizácii, témy nie sú fiktívne, ale horúce, pretože my všetci každou premrhanou minútou prispievame k prezretiu až úplnému vyhnitiu krátkeho času na zmenu či nápravu toho, čo sa deje.