Po úvodnej prezentácii v Turčianskej galérii výstava putovala do partnerských inštitúcií v Olomouci, Lodži a na záver sa predstavila v maďarskom Miškolci. Kurátorky Jarmila Kováčová a Gina Renotière koncipovali výstavu ako otvorený priestor pre autorov, ktorí knihu chápu nie ako nositeľa textu, ale ako autonómny výtvarný objekt – médium vizuálneho, materiálového a konceptuálneho výskumu.
Základná myšlienka trienále spočíva v prekročení tradičného chápania knihy ako lineárneho textového média. Kniha sa tu stáva priestorom skúsenosti – objektom, ktorým možno prechádzať, dotýkať sa ho, čítať ho zrakom i hmatom. Takto chápaná autorská kniha je rozhraním medzi vizuálnym umením, literárnym gestom a konceptuálnym uvažovaním o médiu samotnom. Divák sa z pozície pasívneho čitateľa mení na spoluautora interpretácie, ktorý vstupuje do priestoru vrstiev, materiálov a významov. Výstava demonštruje mimoriadnu variabilitu prístupov – od klasických viazaných kníh, cez voľné listové kompozície, až po trojrozmerné objekty a site-specific inštalácie. Materiálová pestrosť – papier, textil, kov, sklo či plast – posúva knihu do priestoru taktilného vnímania a rozširuje jej estetický aj senzorický register.
Kurátorský koncept možno čítať aj ako mapu intermediálnych stratégií, ktoré sa v rámci autorskej knihy uplatňujú. Jednu pomyselnú kategóriu tvoria konceptuálne prístupy, ktoré skúmajú vzťah medzi textom a obrazom. Diela Roberta Makara či Pavla Trubena reflektujú hranice medzi informáciou a jej vizuálnou reprezentáciou – či už prostredníctvom apropriácie, deštrukcie alebo paródie mediálnych formátov. Iní autori, ako Matej Krén alebo Rudolf Sikora, využívajú knihu ako metaforu pamäti, poznania a záznamu – ako laboratórium ideí, v ktorom sa vrstvia textové fragmenty a vizuálne znaky.
Druhú kategóriu možno vnímať ako poeticko-objektové experimenty, kde kniha vystupuje v role sochárskeho objektu či priestorového artefaktu. Zbigniew Sałaj s dielom Drewutnia–Woodshed alebo Peter Šulavík s objektom Už nechcem zakrývať slovami využívajú kontrast materiálu a formy na vyjadrenie nových významových napätí. Diela Zuzany Šebelovej a Kláry Štefanovičovej zas tematizujú krehkosť a lyrickú rovinu vizuálnej poézie, kde kniha prestáva byť len nosičom slova a stáva sa médiom intimity.
Tretí okruh predstavujú práce s interaktívnym alebo performatívnym rozmerom, v ktorých sa kniha mení na médium komunikácie. Andrea Pézman v projekte Výkyvy inscenuje vzťah dvoch stoličiek ako dialóg medzi objektmi; Kateřina Makar Václavková v diele Father využíva materiál gázy ako metaforu starostlivosti a premeny osobného rozhovoru na performatívny záznam. Takéto práce predstavjú knihu ako priestor telesnosti a gestickej prítomnosti, kde sa slovo stáva činom.
Dôležitou súčasťou výstavy je aj jej architektonické riešenie. Expozícia pracuje s vyváženou rytmikou, ktorá dáva priestor individuálnym dielam, no zároveň ich vkladá do širšieho vizuálneho a interpretačného kontextu. Napriek profesionálnemu prevedeniu sa však miestami objavuje napätie medzi experimentálnymi a tradičnejšími prístupmi. V niektorých sekciách pôsobí množstvo rôznorodých estetik dojmom preplnenia, čo oslabuje vyznenie diel, najmä tých, ktoré fungujú na subtílnejšej, konceptuálnej rovine. Kritickým aspektom podujatia je teda aj otázka selekcie, či by odvážnejší výber alebo radikálnejšie dramaturgické gesto neposilnili celkovú výrazovú čistotu trienále.
Výstava ako celok poukazuje na to, že kniha v súčasnom vizuálnom umení už neplní úlohu nosiča textu, ale autonómneho artefaktu. Stáva sa nástrojom reflexie – predmetom, ktorý možno čítať aj kontemplovať, rozkladať aj modelovať. V tomto zmysle nadväzuje trienále na fenomén, ktorý od 60. rokov minulého storočia rozvíjali konceptualisti a vizuálni básnici, no rozširuje ho o aktuálny intermediálny rozmer a stredoeurópsky kultúrny kontext. Z filozofického hľadiska výstava ponúka fenomenologický pohľad na knihu ako telo – fyzickú prítomnosť, ktorá nesie význam nezávisle od textu. Na symbolickej úrovni sa kniha stáva metaforou poznania, ale aj jeho krízy: od renesancie po modernu bola emblémom ducha, dnes však vstupuje do priestoru pochybnosti a reinterpretácie. Autori sa neboja pristupovať ku knihe deštruktívne – rezať ju, vrstviť, prepisovať, a tým ju znovu tvoriť v otvorenom systéme významov.
Zásadným prínosom trienále je jeho stredoeurópsky charakter. Účasť viac než osemdesiatich autorov zo Slovenska, Česka, Poľska a Maďarska vytvára sieť paralelných poetík a ukazuje, že autorská kniha je stále živé médium, ktoré spája regionálne umelecké tradície s globálnym diskurzom. Projekt tak presahuje rámec výstavy a funguje ako platforma výmeny – miesto, kde sa stretáva jazyk výtvarného myslenia s vizuálnou poéziou, konceptom a materiálom.
Trienále umenia knihy Martin je dôkazom, že aj v čase digitálnej dominancie zostáva kniha relevantným priestorom tvorivosti a filozofickej reflexie. Ukazuje, že listovanie možno chápať ako akt interpretácie, dotyk ako čítanie a materiál ako jazyk. Výstava nie je len prehliadkou objektov, ale laboratóriom vizuálneho myslenia, v ktorom sa formujú nové definície slova, obrazu a poznania.
