Ide o ďalšie pokračovanie zo série letného obohatenia muzeálnej expozície o súčasné umenie v našom najznámejšom múzeu v prírode. Výstava je odborne zastrešená Liptovskou galériou Petra Michala Bohúňa a jej kurátorkou je Jana Babušiaková. Vystavujúcimi autormi a autorkami sú Anton Čierny, Martin Derner, Ľudmila Hubová Machová, Peter Ilčík, Marek Kvetan, Denisa Slavkovská, Lucia Veselá a Gabriela Zigová.
Stolička v muzeálnej expozícii hradov a zámkov predstavuje dva aspekty. V prvom plní funkciu doplnku expozície. Scenár miestnosti je postavený na iných ústredných predmetoch ako napríklad stôl, za ktorým sedával a pracoval majiteľ panstva, pričom stolička je k stolu len štýlovo priložená. Stáva sa tak doplnkom iného, vzácnejšieho nábytku v expozícii. Sety stoličiek sa tiež používajú na dotvorenie atmosféry zámockých miestností, vytvárajúc dojem, že šľachtic, obyvateľ zámku, si len pred malou chvíľou odskočil. Na druhej strane môže stolička na seba prevziať funkciu nosného predmetu muzeálnej inštalácie. V tomto prípade ide skutočne o stoličku, ktorá môže byť spojená s rôznymi legendami: najstaršia stolička na hrade, v regióne, štáte či na svete... Niekedy jej zaujímavosť vyplýva z dôležitej osobnosti, ktorá na nej sedávala alebo ju vlastnila. Môže to viesť až k istej fetišizácii ako napríklad v prípade stoličiek Márie Antoinetty v Múzeu Svätý Anton, ktoré nechala vyrobiť Mária Terézia ako svadobný dar pre svoju najmladšiu dcéru. Výnimočne sa stane, že stoličky sú námetom celej výstavy. V roku 2014 sa v Slovenskom národnom múzeu uskutočnila výstava Na čom sedela Európa, kde bolo vystavených 109 historických stoličiek.
V samotnej muzeálnej expozícii parížovského kaštieľa sa nachádza veľký počet rôznych stoličiek, prevažne z prelomu 19. a 20. storočia. V kaštieli, od zjednodušeného biedermeieru, cez krásny ružový set neorokokového nábytku, až po poškodenú koženú sedačku, ktorá sa do historickej expozície tohto typu nehodí. Do priestoru, ktorý je doslova „prepchatý“ stoličkami, zasahujú súčasné umelecké diela so svojou vlastnou poetikou.
Kurátorsky zostavená výstava, ktorá vstupuje do výzdoby kaštieľa, môže na prvý pohľad pôsobiť trochu zmätočne. Ide o veľkú výzvu, ktorá prináša mnohé úskalia. Súčasné umenie so svojou filozofiou zasahuje do priestoru, ktorý je pre nepoučeného diváka naratívny a bezpečný. Výstava predstavuje čerstvý príliv na niečo trvalo zadefinované. V malom priestore kaštieľa dochádza k stretu dvoch inštitúcií s úplne odlišným poslaním – galérie, ktorá je z povahy veci otvorená k súčasnému umeniu, inovatívna a výstredná, a múzea, ktoré je veľké, trvalé, klasické a uchovávajúce kultúrnu pamäť. Podľa môjho názoru je stolička ideálnou témou pre takúto konfrontáciu. Galérie čelia iným výzvam ako múzeá. Poslaním galérií je organizovať výstavy vysokého umenia, no aj múzeá majú vo svojich zbierkach často kvalitné výtvarné či úžitkové umenie. Ak v múzeu nemajú odborníka na danú oblasť, pomohlo by otvoriť sa externým expertom. (Prirodzene, na Slovensku sa na nábytkovú kultúru špecializuje len niekoľko expertov.)
Túto inštitucionálnu fúziu reprezentuje výber diel, pričom najnaratívnejším prípadom je performance zaznamenaná na videu od Antona Čierneho. So škaredou plastovou stoličkou v rukách zvádza boj s historickou kaplnkou. Ide o tú stoličku, ktorá ešte pred nejakým časom „zdobila“ kaviarne na námestiach historických miest a bola všadeprítomná. Kaplnka je testovaná storočiami bez zmeny účelu, zatiaľ čo plastová stolička sa bude bezúčelne rozpadávať v prírode celé stáročia. To, čo sa dnes môže zdať ako najjednoduchšia vec na inštaláciu v galérii typu biela kocka, predstavuje neprekonateľný problém pri inštalácii v historických objektoch, národných kultúrnych pamiatkach. Kurátorka sa šikovne vynašla a na stenu nainštalovala len jednotlivé sekvencie z pohyblivého obrazu.
V kurátorskom texte k výstave Ide o stoličky sa rozvíja semiotická rovina stoličky ako symbolu sociálno-spoločenských a kultúrnych aspektov, ktoré sa vzťahujú k bežnej súčasti interiérov. Niektoré diela odkazujú na sociálne situácie. Inštalácie Martina Dernera referujú na komplikované domáce situácie. V samotnej expozícii na mňa zapôsobila stolička rozložená na podlahe, ktorá sa pohráva s naším vizuálnym vnímaním priestoru. Niektoré miestnosti v kaštieli sú pre návštevníkov neprístupné, môžeme do nich nahliadnuť len cez dverný otvor. Tým je k dispozícii iba jeden pozorovací uhol, z ktorého môžeme hľadieť na predmety v priestore. Túto limitáciu šikovne využíva aj táto inštalácia.
Dielo Mareka Kvetana odhaľuje sociálne vzťahy medzi ľuďmi, ktoré často určuje práve stolička, na ktorej sedia: riaditeľská, študentská, pracovná. V kontexte šľachtického sídla umiestneného v skanzene ľudovej architektúry si tieto vzťahy môžeme ľahko ukotviť v našej histórii, prezentovanej navôkol. V jednotlivých dreveniciach a domoch nachádzame stoličky obyčajných ľudí, učiteľov aj zemanov. Stolička zohráva zásadnú rolu v určovaní postavenia ľudí, je to však efemérny konštrukt. Túto situáciu komentuje aj fotografia Gabriely Zigovej, na ktorej autorka zachytáva zlomenú nohu „riaditeľskej“ stoličky. Riaditeľská stolička je v kultúrnych organizáciách na Slovensku veľmi vrtošivá. Podobne labilná je aj úroveň vzdelávania v umení, čo potvrdzuje postupne sa znižujúci počet hodín výtvarnej výchovy na základných školách. Vo výstave je zaradené aj dielo Petra Ilčíka – školské stoličky zo socialistického obdobia, ktoré sa do expozície nehodia a pôsobia, akoby tam boli navyše, bez historického či estetického kontextu.
Na začiatku textu sme načrtli problém stoličky v historickej expozícii. Stolička v muzeálnej expozícii je zbavená svojej pôvodnej funkcie – miesta na sedenie – a zostáva len muzeálnym objektom mapujúcim históriu, dizajn či umenie. V aktuálnej výstave v Pribyline je možné sledovať stret medzi muzeálnym a galerijným svetom odohrávajúci sa na stoličkách. Môžeme tiež sledovať, do akej miery sa súčasné umenie stalo vhodným doplnkom stálej expozície. Niektoré prístupy nás možno budú iritovať, no ide predsa len o stoličky! Mám srdce múzejníčky, a preto je mi táto fúzia sympatická a teším sa na jej ďalšie pokračovanie. Týmto spôsobom by sa to malo robiť. Takto by sa mali spájať inštitúcie a ľudia v nich, takto by sa mali rozširovať obzory množstvu návštevníkov a návštevníčok múzea.
