Výstava Pod spoločnou krehkou strechou predstavuje tvorbu pedagogičiek a pedagógov, pôsobiacich na Katedre fotografie a nových médií na Vysokej škole výtvarných umení (VŠVU) v Bratislave. V ucelenej, no nie uzatvárajúcej sa koncepcii tak sprostredkúva prierez tvorbou viacerých generácii, spolu s príbehmi a témami, ktoré formujú život a prežívanie každodennosti týchto osobností. O okolnostiach spolupráce na skupinovej výstave, rozličných formách média fotografie, ale aj o širších kontextoch slovenského umenia v zahraničí som sa rozprávala s kurátorkou výstavy Miroslavou Urbanovou.
Viktória Pardovičová: Okrem svojej kurátorskej praxe a individuálnych projektov vedieš Galériu Medium, ktorá je súčasťou VŠVU v Bratislave. Bola výstava v spolupráci s univerzitou a Slovenským inštitútom, ktorá je situovaná za hranicami Slovenska, v niečom odlišná od domácich projektov v rámci tvojho prístupu?
Miroslava Urbanová: Aj Galéria Medium, ktorá patrí pod VŠVU, a nakoniec aj Slovenské inštitúty v zahraničí spadajú pod príslušné ministerstvá – konkrétne školstva a zahraničných vecí – a majú svoje výhody aj nevýhody. Spoločné pre takéto inštitúcie sú pomerne exkluzívne situované priestory – zvyčajne v centre mesta. Pre Medium zabezpečujem praktickú prevádzku, do obsahu výstav nezasahujem.
V prípade výstavy pre Slovenský inštitút v Prahe išlo o kurátorske pokrytie projektu – koncept, inštalácia, prezentácia. Vystavujúci a vystavujúce boli, na rozdiel od iných skupinových projektov, určení vopred, keďže ide o výstavu ľudí z radov pedagogického zboru a doktorandstva Katedry fotografie a nových médií VŠVU. Mojou úlohou bolo vymyslieť rámcovanie výstavy a preniesť ju do špecifického výstavného priestoru, ktorý zároveň slúži v rámci prevádzky SI v Prahe aj na iné kultúrne multižánrové akcie. Spoločne s dvojicou Peter Pozník a Monika Juríková sme sa snažili aj o to, aby výstava dostala vlastnú vizuálnu identitu.
.jpg)
VP: Ako došlo k výberu tohto vysokoškolského pedagogického okruhu a konceptu skupinovej výstavy, keďže výstava prezentuje tvorbu konkrétnej katedry fakulty VŠVU. Mala prezentácia katedry fotografie a intermediálnej tvorby súvislosť s Mesiacom fotografie, ktorý sa pravidelne koná počas novembra v Bratislave? Tiež by bolo možné spomenúť, že v Prahe sa nedávno skončil Fotograf festival – a fotografii je tam a aj v ďalších mestách v súčasnosti venovanej pomerne dosť pozornosti.
MU: Myšlienka odprezentovať bratislavskú Katedru fotografie a nových médií v tomto období v Prahe bola zamýšľaná aj ako kultúrna diplomacia a promo katedry v jednom a na jej mediácii sa podieľal aj prorektor VŠVU pre medzinárodnú spoluprácu Marcel Benčík. Veríme, že je, okrem kvalitnej skupinovej výstavy, aj prezentáciou pre potenciálnych uchádzačov a uchádzačky o štúdium na bratislavskej VŠVU – pretože veľa o katedre, študijnej ponuke a zameraní povie aj samotná prax pedagogického zboru.
To, že mesiac november, kedy sme otvárali výstavu v Prahe, býva u nás venovaný fotografii, je milá náhoda. Aj pri našej návšteve českej metropoly sme sa nakoniec tešili zo zaujímavých výstav pracujúcich s týmto médiom, napríklad dvoch samostatných výstav vynikajúcej Libuše Jarckovjákovej.
VP: Uvažovala som nad názvom a celkovou témou výstavy. Spojenie Pod spoločnou krehkou strechou by mohlo odkazovať na VŠVU, ktorá v roku 2024 oslavuje 75. výročie. V súčasnom kontexte by ho však taktiež bolo možné čítať ako metaforu situácie v slovenskej kultúre.
MU: Názov výstavy ostal vo všeobjímajúcej poetickej rovine, ktorá môže zviesť k rôznym interpretáciám. Pre mňa však v prvom rade upozorňuje na podmienky existencie v dobe rôznych kríz a nimi vyvolaných úzkostí, ktoré zdieľame ako ľudia naprieč názorovým spektrom.
Asi najadresnejšie to na výstave zaznamenáva videodokument Tomáša Rafu o tornáde na Morave v roku 2021, kde ľudia prišli o strechu nad hlavou doslovne. Samozrejme, názov a ideu spoločnej krehkej strechy môžeme vztiahnuť aj na katedru samotnú, ktorá je súčasťou rôznych štruktúr – či už VŠVU v rámci kultúrnej obce, ale aj samotnej kultúrnej obce, na ktorej slobodu útočí súčasné vedenie Ministerstva kultúry. Trochu mi to pripomenulo rozprávku o troch prasiatkach, ktoré si pri útoku vlka postupne nechtiac overujú, ako dobre si postavili domček – aké pevné má základy. Či už sú to fondy, inštitúcie, ale aj samotná demokracia na Slovensku.
VP: Mohla by si priblížiť samotnú prácu na výstave a komunikáciu s autorstvom, keďže pozostávala z výrazných osobností rôzneho veku a taktiež z individuálnych prístupov k médiu fotografie. Prezentované diela potvrdzujú, že ide o rôznorodé komentáre súčasnosti, ktoré reflektujú subjektívne prežívanie aj globálne kritické aspekty prítomné v aktuálnom umeleckom kontexte. Existovala pri výbere diel konkrétnejšia kurátorská línia alebo ide o spontánne autorské prezentácie?
MU: Aj napriek všetkým prekážkam v odvetví kultúry si nemyslím, že je pre dobrého autora či autorku zložité vystavovať aspoň raz ročne, a tak sa na výstavy dostávajú predovšetkým najnovšie projekty. Niektoré sú dlhoročným umeleckým výskumom, iné vznikli spontánne, no väčšina autorov a autoriek pracuje buď na tematickej sérii, alebo projekte pre špecifický kontext.
Mňa baví sledovať komunikáciu diel v priestore – na tematickej, estetickej či inej úrovni. Dobrými príkladmi sú diela, v ktorých sa prelína osobné, či rodinné s celospoločenským, alebo politickým – u Kvet Nguyen, Olji Triašky Stefanović a Lenky L. Lukačovičovej. Výstavu otvárame a uzatvárame motívom mora v dielach narúšajúcich či protirečiacich lineárnemu vnímaniu plynutia času – vírením času u Ľuboša Kotlára či zacyklením nachádzania a strácania túžby vo video slučke od Lucie Scerankovej.
VP: Akým spôsobom ste pracovali s koncepciou a inštaláciou v rámci priestoru? Na výstave je médium fotografie zastúpené mnohými spôsobmi – od tradičného zavesenia na stene až po svetelné objekty, autorské knihy a pohyblivý obraz. Myslím, že napriek väčšiemu počtu diel je výstava prehľadná aj pre menej zainteresované publikum.
MU: Počet autorov a autoriek bol daný, a síce 14, moja úloha bola okrem iného nezblázniť sa z toho. Rozmohol sa nám tu vo výstavných priestoroch taký nešvár, že nikde sa nemôže zatĺkať, vŕtať a podobne, čo býva tiež kreatívnou výzvou, hlavne ak v tíme nefiguruje architekt*ka výstavy.
Priestor SI v Prahe je pomerne priamočiary a aj na prvý pohľad nemotorné prvky môžete využiť vo svoj prospech, ak viete ako na to – pohyblivé L-kové steny – ktoré však celkovo pôsobia ako sochárska hmota v priestore či dokonca skrine –, napevno ukotvený projektor a pódium, pomerne dominantný rad francúzskych okien do ulice. Vedela som, že u vystavujúcich nájdem rôzne mediálne výstupy a snažila som sa ich nakombinovať tak, aby to bolo zaujímavé aj pre návštevníctvo – mojou ambíciou bolo ukázať na celú šírku a mnohosť prístupu k fotografii a novým médiám na rovnomennej katedre.
VP: Bolo by na základe tejto výstavy možné, aj napriek odlišným prístupom a praxi vystavujúcich, nájsť isté formy spojitosti či línie, ktoré by mohli byť považované za stmeľujúce tendencie tvorby v oblasti súčasnej fotografie na Slovensku?
MU: Ako kurátorku ma zaujíma skôr rozmanitosť tém a prístupov, ktorá však vie v priestore vyznieť nakoniec aj dostatočne stmeľujúco, ak sú diela dobre nainštalované – môžu dýchať, ale zároveň nie sú izolovanými jednotkami. Čo sa týka tejto konkrétnej výstavy, asi najviac mi vo výsledku prichádza na um dematerializácia, narúšanie tradičných štruktúr, procesov, predstáv o istých miestach a fenoménoch.
Či už ide o skúmanie telesnosti a starnutia, hľadanie spoločných príbehov bývalého Východného bloku a Západu, zaoberanie sa otázkami relevantnosti fotografie ako média v súčasnosti, etické aj iné výzvy dokumentárnych prístupov vo fotografii a videu, globálny fenomén cestovateľskej horúčky, pozorovanie a dokumentovanie premien krajiny v jej materiálnych vrstvách, ale aj sociálnom vlákne. Ako kurátorku ma zaujímajú skôr veci v procese, ich možné prieniky viac než ohliadanie sa a sumarizácie..jpg)
VP: Vedela by si sa vyjadriť všeobecnejšie k prezentácii súčasného slovenského vizuálneho umenia v zahraničí? Myslíš, že má potenciál obstáť aj v rámci menších projektov, napríklad v oblasti nezriaďovanej kultúry, ktorá je mimo komerčnej produkcie alebo oficiálnej prezentácie bienálneho charakteru?
MU: Spolupráce a výstavné projekty v zahraničí, a aj tie realizované u nás so zahraničím, idú po rôznych osiach – v ideálnom prípade na základe zamerania či dramaturgickej línie samotných inštitúcií, no vznikajú častokrát aj na základe osobných priateľstiev, známostí a rôznych využitých príležitostí.
Kto má možnosť a prostriedky cestovať, je komunikatívny a nadväzuje kontakty napríklad na rezidenciách, má určite veľkú výhodu. Príležitostí je iste viac ako v minulosti, ale aj konkurencia sa zväčšila a podľa mňa vtedy vie pomôcť hlavne osobný kontakt. Mne sa však asi najviac pozdávajú spolupráce, ktoré vzišli z open callov, hoci je to tak trochu dramaturgicky lenivé riešenie zo strany inštitúcie, no zároveň má príležitosť predostrieť svoj projekt naozaj každý*á, ak stihne deadline.
Keď veríte, že máte skutočný match s danou inštitúciou a témou, je určite rozumnejšie posnažiť sa zaujať tú jednu ako vypisovať xy iným a ešte aj pri kopírovaní zabudnúť prepísať ich meno v správe. (true story).
