V roku 2025 sa jej dramaturgia zamerala na performatívne umenie. Ako kurátorku tohto programu oslovil šéf galérie Luboš Lehotský umelkyňu Maju Štefančíkovú, ktorá na VŠVU vedie Laboratórium performancie. Po prezentáciách viacerých, nielen etablovaných, umelcov a umelkýň slovenskej aj českej scény program uzavrel jej autorský projekt Priestorové skice. Ten síce zahŕňa aj „výstavnú“ časť, jeho podstatou je však performatívna akcia – označenie, ktorým autorka vedome odkazuje na tradíciu akcií s dôrazom na telesnosť, procesualitu a stopu, konkrétne na viedenský akcionizmus.
Tri mladé, civilne oblečené performerky (Silvia Bakočková, Viktória Malá, Nela Rusková) prichádzajú k vysokým soklom vytvoreným z úhľadne navŕšených hárkov kancelárskeho papiera. Na ich vrchole sa nachádzajú sklenené „poklopy“, ktoré performerky zdvihnú a sfúknu nimi chránený obsah, pre vzdialenejšieho diváka neviditeľný. Nasadené biele rukavice dodávajú situácii sterilný charakter, ktorý sa však vzápätí radikálne mení: performerky sa zohnú do polohy na rukách a kolenách a so sklonenými hlavami a rozpustenými vlasmi začnú „zametať“ podlahu galérie.
V tomto momente sa ich telá akoby postupne transformovali na robotický vysávač – pohybujú sa mechanicky, synchronizovane a systematicky, v presne dávkovanej, premyslenej choreografii. Prach zachytený vo vlasoch napokon vytriasajú na papierové sokle, pričom vlasy v tejto chvíli fungujú ako štetec, ktorý kreslí stopu na povrch papiera. Pomaly, veľmi pomaly si opäť nasadzujú rukavice a sklenené poklopy ukladajú späť na miesto. Tento cyklus sa neustále opakuje. Samotné „papierové“ sokle s prachom a poklopmi potom zostávajú ako materiálne stopy performancie..jpg)
Kurátorka Eliška Mazalánová ponúkla divákom aj vlastné čítanie diela, primárne ukotvené v dnes už do veľkej miery stereotypizovanom feministickom diskurze, odkazujúcom na neviditeľnú ženskú prácu, starostlivosť, opakovanie a telesnú námahu. Ide o interpretačný rámec, ktorý bol v určitom období bezpochyby produktívny a politicky naliehavý, no v tomto prípade na mňa pôsobí skôr vyprázdnene a predvídateľne. To, čo kedysi otváralo nové významy, tu už neprináša napätie ani prekvapenie a namiesto rozšírenia čítania diela ho skôr uzatvára do známej, bezpečnej schémy, ktorá u mňa dnes prestáva fungovať.
Performerky neevokovali ženy zmárané „dennou“ rutinou; nanajvýš pripomínali mladé brigádničky, ktoré si popri štúdiu príležitostne privyrábajú. Významovo by sa situácia posunula inam, pokiaľ by na ich mieste stáli staršie ženy, alebo cudzinky zúfalo hľadajúce aspoň akú-takú obživu. Mechanické, až strojové pohyby performeriek nás však posúvajú skôr do technologického sveta robotických vysávačov a čoraz viac aj vyspelých humanoidných robotov. Ak najnovšie formy umelej inteligencie pripravujú o pracovné miesta aj kvalifikovaných pracovníkov, robotizácia nevyhnutne zasiahne aj nekvalifikovanú prácu, a to práve v oblastiach, kde sme si to ešte donedávna len ťažko vedeli predstaviť – pričom ako prví o ňu prídu tí najzraniteľnejší. Práve tu sa otvára možnosť feministického čítania, ktoré sa neopiera o symboliku „ženskej práce“, ale o konkrétne mechanizmy moci: o to, koho telá sú považované za nahraditeľné, koho práca je ľahko delegovateľná na stroje a kto nesie dôsledky technologickej transformácie ako prvý.
Zametanie vlastným telom, ktoré sa tým zároveň mení na nástroj, evokuje predstavu individuálneho robotického tela, autonómnej jednotky vykonávajúcej presne vymedzenú úlohu. Synchronizovaný pohyb performeriek pripomína skôr orchester dronov, než ľudský kolektív – kolektívne telo fungujúce na princípoch rytmu, opakovania a koordinácie. Ide o tému, ktorú autorka dlhodobo rozvíja a prostredníctvom ktorej skúma vzťah medzi telom, technológiou a kolektívnou choreografiou pohybu.
Papierové sokle zároveň evokujú staršiu Štefančíkovej prácu Papierovanie, prezentovanú v tranzit.sk, postavenú na mechanizovaných postupoch byrokratickej práce, akými sú pečiatkovanie či kopírovanie. V Priestorových skiciach sa papier objavuje opäť ako povrch, na ktorý sa ukladá prach, aj ako výstavný prvok, ktorý túto stopu nesie a zároveň ju stabilizuje.
Ďalšia téma, ktorú vo mne performatívna akcia evokovala, sa týkala samotného prachu. Dnes v nás väčšie obavy vzbudzuje skôr ten neviditeľný, tvorený najjemnejšími prachovými časticami, ktoré produkujú napríklad moderné spaľovacie motory áut. Necítime ich, ani nevidíme, no usádzajú sa v pľúcach, krvnom obehu a napokon v celom tele, často na dlhý čas, ak nie natrvalo. Sprítomniteľné sú predovšetkým v laboratórnom prostredí, a práve tu by sa mi zdalo zmysluplné ešte viac posilniť dojem klinickej čistoty – nielen prostredníctvom bielych priestorov galérie, ale aj samotných objektov, ktoré by mohli napríklad niesť jednoznačnejšiu vizuálnu referenciu na laboratórne nádoby. Interpretačné možnosti tým však zďaleka nie sú vyčerpané. Zdá sa mi, že každý z divákov si k performancii hľadal vlastnú cestu – a samotná performatívna akcia ho k tomu výrazne podnecovala..jpg)
