Projekt, za ktorým stojí zoskupenie Vox Loci a tím v zložení Kristína Majvitorová, Dorota Malichová, Hugo Raýman, Lukáš Sobota, Kristián Šmelko, je pokračovaním minuloročnej výstavy s názvom Miesto toho alebo akcie Rozptyl, realizovanej v roku 2023. Predchádzajúce ročníky výstavy bolo možné vnímať okrem širšieho spektra opakovane interpretovaných tém aj prostredníctvom odkazov na históriu umeleckých aktivít v období minulého režimu. Význam týchto aktivít v čase, keď bola oficiálna prezentácia pod dohľadom štátnej moci a cenzúry, sa v roku 2025 stáva v konfrontácii so súčasným stavom slovenskej kultúrnej scény až príliš aktuálnym a získava nový hodnotový rámec. Názov Pohroma potom môže doslovne rámovať zvyšky slobody, ktoré sa stále dostávajú na povrch a príznačne komunikujú príspevky, komentáre aj odkazy približne 45 umelkýň a umelcov v metaforickom šere problematickej súčasnosti.
S myšlienkami príznačnosti názvu výstavy som sa pohrávala od začiatku vstupu do budovy na Ventúrskej 4, ktorá v džungli ostatných – primárne komerčne orientovaných reštauračných a inak turisticky atraktívnych podnikov, typických pre historické centrum mesta –, pôsobí ako magický hrad alebo snáď v očiach na umenie menej navyknutého návštevníctva ako úniková hra. Kurátorský text Lukáša Sobotu rozvádza aspekty tematicky pracujúce s kritickým zmyslom rýchlej a digitalitou formovanej doby a ďalšími výzvami, ktoré vplývajú na tvorbu aj samotnú existenciu umelkýň a umelcov. Výstava by však i bez pridania týchto konotácií a podnázvu Základné bezpečnostné opatrenia v ruinách dostatočne vypovedala o vrstvách nie ideálnej situácie, ktorú možno vzťahovať aj za hranice lokálnosti. Pohroma preto od počiatku iniciovala dojem akejsi znepokojivej zóny, ktorej nie vždy primárne zámernú apelatívnosť umocňoval každodenne zrýchľujúci sa proces oficiálneho kultúrneho degradovania.
V porovnaní s výstavou Rozptyl, ktorú som ešte v roku 2023 navštívila a ktorá bola realizovaná v budove bývalého azylového domu na Karpatskej ulici v Bratislave1, pôsobila tohtoročná výstava suverénnejším a profesionálne prepracovaným dojmom. Inštalácie v roku 2023 obsadili doslova každú stenu budovy a tematicky aj formálne potvrdzovali význam slova „rozptyl“, pričom aktuálna expozícia bola pripravená z menšieho množstva skôr priestrannejších a komplexnejších inštalácií. Na tomto mieste je nutné poznamenať, že výstava Miesto toho, ktorá sa konala v roku 2024 a bola situovaná v rovnakej budove ako aktuálna výstava – na Ventúrskej ulici –, no pre porovnanie jej kontexty nebudem používať, keďže som ju fyzicky nemala možnosť navštíviť.
Zoznamovanie sa s výstavou, rozdelenou vzhľadom na predispozície domu na poschodia a dve časti, bolo z dôvodu môjho prvého vstupu a spoznávania miesta doplnené o zážitok z objavovania zákutí a miestne špecifickej atmosféry. Aspekt opakovania rovnakého miesta realizácie takto rozsiahleho projektu bol z pohľadu organizácie iste podporou a zjednodušil celkovú produkciu. V porovnaní s Rozptylom, ktorého kvantita a výsledný dojem sa napriek bezpochybnému prínosu pre slovenskú umeleckú scénu miestami približovali k prehltenosti a pre zmysly agresívnemu expresívnemu zážitku, Pohroma sa formálne sústredila na menej inštalácií veľkoformátového charakteru. Diela vybrané na základe otvorenej výzvy boli zároveň doplnené o texty a informácie na stenách chátrajúcej, no pre site-specific inštalácie prispôsobenej budovy. Tento aspekt je špeciálne v negalerijných a neformálnych podmienkach dôležitým prvkom, pretože diela aj ich autorstvo predstavuje rôznym skupinám publika v prehľadnej a prístupnej forme. Postupné prechádzanie miestností – v niektorých prípadoch doslova izieb a chodbičiek – by mohlo pripomínať napríklad v českom prostredí známy projekt Pokoje, ktorý sa zameriava na mladé umelecké intervencie pracujúce s formátmi výstav v izbách – malých miestnostiach a zákutiach, ktorými disponujú staršie mestské budovy2. Z množstva diel, ktoré aj napriek zníženému počtu účinkujúcich predstavovali nával obsahov, príbehov a foriem, sa dali postupne vycítiť už spomenuté odkazy na názov výstavy a jeho rozvedenie (Základné bezpečnostné opatrenia v ruinách). Inštalácie sa vo viacerých prípadoch dotýkali kurátorsky naznačenej témy – reality digitálnej doby, umelej inteligencie a závislosti na online platformách či algoritmických vzorcoch správania a konzumných praktík, v ktorých majú umelci a umelkyne v globálnom meradle zložitú možnosť koexistencie a stále hľadajú cesty rezistencie. Výstava však fungovala dobre aj ako spoločný report, dávajúci silu kultúre a myšlienkam – bez obmedzení, predsudkov a strachu.
Z pridružených tém, ktoré sa zrkadlili naprieč poschodiami v dvoch častiach budovy, boli svojou samostatnou formou výrazné napríklad niektoré z inštalácií uzavretého charakteru, ktorým malý stiesnený priestor miestnosti pridal individuálnu atmosféru. Medzi takéto, ktoré zároveň pracovali s intermediálnym presahom, patrila napríklad inštalácia Myší vysílač, v ktorej Volodymyr Serhachov prepojil vlastnú rodinnú skúsenosť s problematikou absurdity vojny, ale aj so zvieratami ako súčasťami ekosystémov nechcene zbavovaných svojich prirodzených funkcií. Interaktivitou mohla zaujať napríklad inštalácia Vačok, prostredníctvom ktorej Jakub Kotlár vyzýval k príspevku do spoločnej galérie anonymných fotografií súkromných vreciek alebo príručných tašiek. Na druhej strane však otvorene pracoval s kontextom sociálnej siete, čo dielu dodávalo možné širšie spektrum interpretácií. Dôležitá však bola aj prítomnosť viac kritických a intímnych tém spojených s kultúrnymi kontextmi, normatívnymi rámcami a rodovými aspektmi. S problematikou nových médií, technológií alebo aj s virtualitou videohier, sociálnych sietí či mainstreamovej kultúry pracovali inštalácie Miniky Juríkovej & Petra Pozníka, Daniely Illešovej, Samuela Hagara a ďalších. Výraznou a formálne prepracovanou sa v tomto okruhu javila aj intervencia Kristíny Vavrovej, ktorá prostredníctvom videa a vytvoreného atmosférického prostredia rozvíjala tému online a platených veštiteľských rituálov a obchodu s ľudskými emóciami. Za dôležitú súčasť výstavy možno považovať tiež účasť Rudolfa Sikoru, ktorý na akcii participuje pravidelne a potvrdzuje tak jej význam aj osobnú chuť komentovať politické, ekologické a ďalšie spoločenské témy naprieč históriou.
Ďalším z aspektov, ktoré potvrdzujú snahu o stále profesionálnejší prístup a kontinuálnu činnosť organizačného tímu, bola prítomnosť viacerých intermediálnych inštalácií, projekcií alebo zvukových diel. Tiež jednotný grafický vizuál a už spomenuté použitie anotácií, ktoré napriek rôznej úrovni a štýlu jazyka, keďže pochádzali priamo od autorov a autoriek, dodávali potrebné informácie a kontexty diel. Sprievodný program akcie Pohroma, ktorý okrem diskusií obsahoval aj množstvo hudobných vystúpení, na ktoré bol vypísaný samostatný open call, by si zaslúžil samostatný text, no možno konštatovať, že toto rozšírenie dodalo samotnej výstave širší rámec umeleckého aj spoločenského významu. Otvorenosť prístupov, podpora mladého autorstva, ale aj tematické rozhranie, ktoré svojou rozrušenosťou a nestálosťou, no zároveň s odhodlaním prehovára k problematickej súčasnosti a dokáže osloviť širšie spektrum publika, je stále potrebnejším prístupom a sociálne-spoločenskou praktikou. Vzhľadom na aktuálnosť je taktiež funkčnou formou kultúrnej udalosti – umeleckej prezentácie – teoretického konštruktu aj bezprostredného, úprimného a myseľ podnecujúceho formátu.
----------
1 Recenziu výstavy, ktorú napísal Damas Gruska nájdete na webe Artalk.info. GRUSKA, Damas. Maják nádeje. 22. 9. 2023. Recenze. Artalk.info. Dostupné z: https://artalk.info/news/majak-nadeje.
2 Ďalšie informácie o festivale, ktorý združuje primárne študentské projekty a vyznačuje sa tiež multižánrovým doprovodným programom v neformálnych podmienkach starších budov, sú dostupné na webe: https://www.prehlidkapokoje.cz/.
