Najmä výstavy mladých umelcov ukazujú, že umelecké dielo je skôr „stávaním sa“ než „uzavretým bytím“. Keď je farba ešte čerstvá, keď sa obraz bez rámu pri každom vánku jemne chveje, alebo keď na plátno pribúdajú ďalšie asambláže, divák má pocit, že sleduje skôr akýsi estetický experiment než hotovú výstavu. Presne takúto atmosféru priniesla výstava Wall Creeping, ktorú 19. júla v maďarskom Győri otvorili študenti a absolventi Akadémie výtvarných umení vo Viedni a Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave.
Opakujúcim sa motívom v dielach šestnástich umelcov sa stala metafora múru, po ktorom sa dá, ako murárik červenokrídly (angl. wallcreeper) pomaly a obozretne pohybovať. Umelci skúmali priestor širokými gestami v rôznych smeroch, zachovávajúc odstup od dvojrozmernosti steny. Jeden z vystavujúcich umelcov, Jaromír Šplíchal, predstavil omietnutú konštrukciu z dreva a polystyrénu, na ktorú naniesol fresku mýtickej vulkanickej krajiny s obrysmi postáv. Zatiaľ čo pohľad spredu sústredil diváka na samotný obraz, z boku odhalil Šplíchal surový materiál, čím pripomenul remeselnú stránku umeleckej tvorby. Tereza Darášová svoje dielo realizovala podobne. Na lesklé kovové platne pripevnila čierne nite predstavujúce obrysy krajiny, čím vznikal kontrastný dualizmus medzi mužsky konotovaným kovom a žensky konotovanou textilnou prácou. Subtílnejšie a divácky zaujímavejšie bolo však stvárnenie foriem: pokus o zachytenie niečoho konkrétneho v abstrakcii Darášová vždy odmietla neformálnou nirvánou svojho textilného sveta. Vlastná logika umeleckého diela tak opäť triumfovala nad zaužívanými dekódovacími praktikami publika. Abstraktnú a experimentálnu stránku výstavy reprezentoval aj Ivan Penčev pôsobiaci vo Viedni. Na surové plátno naniesol pigmentový prášok, ktorý sa aktivuje pri kontakte s vodou. Vytvoril tak malé, explozívne farebné škvrny, ktoré sa svojou materiálnou povahou vymykali akejkoľvek jednoznačnej interpretácii. Martin Mikláš pristúpil k vizuálnemu motívu Wall Creeping svojským spôsobom. Predstavil štyri plastové rúry, ktorých neónovo žltá farba evokovala výstražné značky z priemyselných areálov, odkiaľ pravdepodobne pochádzali. Ich samotná prítomnosť v priestore sa však akejkoľvek bližšej interpretácii bránila. Práve táto autonómia diela pred divákom prispievala k jeho výraznej vizuálnej pôsobivosti.
Most k zastúpeniu prevažne figuratívnych umelcov na výstave vybudovala okrem kurátorky Klaudie Kosziby predovšetkým umelkyňa Martina Červenková. Impozantným obrazom, ktorý už absorboval a eliminoval všetky stopy akademických formálnych postupov, vtiahla diváka do surrealistického univerza, ktoré pripomínalo skôr Davida Lyncha ako Salvadora Dalího alebo Maxa Ernsta. Spod ornamentu lesklých šiat vystupovala nahá noha, ktorá už nepatrila žiadnemu telu – to sa v hornej časti obrazu rozpadalo do spleti farieb pripomínajúcich hubovité vlákna. Precízne komponovanými líniami a jemnými prechodmi vytvoria Červenková hypnotický ťah, ktorý vtiahol diváka do hĺbky obrazu. Podobne surrealistické boli aj diela Juana Malte Haussena. Viedenský umelec predstavil mužské portréty, v ktorých sa krehkosť zobrazovaného prelínala s jemnosťou maliarskeho gesta. Na jednom obraze sa muž zahalený do bieleho plátna uzatváral do osamelého sveta snov, zatiaľ čo na inom dve postavy unikali pred rozpadávajúcim sa plátnom, ktorého farby sa postupne rozplývali v prázdnom podklade.
O tom, že sugestívna figurácia si žiada aj techniku, presvedčila maliarka Anna Mária Beňová. Predstavila výrazný portrét drezúrnej jazdkyne s provokatívne odhalenými prsiami smerom k divákovi. Beňovej naturalistické uchopenie pop-artu posúva tento štýl do polohy absurdity. Už nejde o regresívny obraz ženy šesťdesiatych rokov, ale sebavedomú ženskú emancipáciu, ktorá prekračuje pohľady divákov. Obratne tak spojila formu a obsah pop-artu, aby ich súčasne v aktuálnom kontexte spochybnila. Aj Clemens Grömmer sa vo svojej tvorbe pohrával s režimami pohľadu. Na biely papier maľoval infantilné draky, ktoré pôsobili skôr roztomilo než hrozivo. Estetika cuteness často spôsobuje, že zobrazený objekt sa javí ako slabší a odkázaný na diváka, no Grömmer tento vzťah obrátil. Svoje draky zasadil do hĺbky obrazu vlastného paralelného sveta, odkiaľ si ich divák nevšimne. K tomu sa pridáva fakt, že deti si púšťajú drakov – šarkanov – vo vetre; Grömmerovi maľovaní draci sa s každým závanom akoby trochu odlepovali od výstavnej steny, čo dielu dodalo šarmantnú sebairóniu a jemnú sebareflexívnosť.
.jpg)
Napriek všetkým rozdielom v materiáli a forme sa jednotlivé umelecké pozície nakoniec spojili do veľkoplošného freskového diela vytvoreného špeciálne pre túto výstavu. Hoci sa v jednotlivých tvaroch rukopis autorov takmer stratil, dielo si zachovalo predovšetkým technickú pôsobivosť: počas vernisáže bolo možné sledovať pretrvávajúce sfarbenia spôsobené procesom schnutia. Tehlový múr, nanovo omietnutý práve pre tento účel, symbolizoval priestorovo angažovaný „Wall Creeping“ umelcov, ktorí premenili Torula Art Space v Győri na svoje experimentálne laboratórium foriem.
