Na trnavskej výstave to bol vysokotatranský vrch Kriváň, predstavený ako tradičný symbol, spojený s obdobím národného obrodenia a romantizmu, v neskorších obdobiach v akejsi zotrvačnosti často nadužívaním vyprázdnený, alebo aj privlastňovaný komunistami aj radikálnymi nacionalistami. Dramaturgický oblúk, v rámci ktorého sa Triaška pri umeleckom spracovaní totemického Kriváňa a jeho sémantických posunov pohybuje, by sme mohli vymedziť dvoma udalosťami ilustrujúcimi premeny vzťahov k národným symbolom. Prvým je historický výstup významných slovenských národovcov a dejateľov na Kriváň 16. augusta 1861. Pri tejto príležitosti vznikla aj Štúrova báseň Ku Křiváni. Na bohatú tradíciu výstupov, uskutočňovaných pri rôznych významných udalostiach, plánovali nadviazať v roku 2017 aj Kotlebovci. Netrafili však na správny vrch a vyšli na fatranský Veľký Kriváň. Početní vlajkonosiči dokázali nemožné: Klesnúť sa dá aj pri horskom výstupe. Geografická zmätenosť radikálov a nacionalistov podnietila vznik mnohých vtipov a internetových „memečiek“, ktoré sa vyžívali v anekdotickom potvrdení stereotypu o limitovaných kognitívnych schopnostiach a celkovej dezorientácii členov a priaznivcov fašistickej politickej strany. 

Premeny imaginácie krajiny a človeka od romantizmu, cez totalitné režimy minulého storočia, až po postmodernu, poskytujú Jánovi Triaškovi mnoho vďačných podnetov, ktoré spracúva do podoby vizuálnej eseje. Mýtus je v inštalácii predstavený ako ideologický konštrukt, často ohýbaný a manipulovaný, pracujúci so stereotypmi, klišé a predsudkami. Triaška na výstave napína jeho výpovedné možnosti až do krajností, odhaľuje slabiny a slepé škvrny mýtotvorby, karikuje ju a premýšľa až do absurdných spojení. Pre výstavu Mäkký mýtus je príznačné, že autor kultúru vníma ako hru, pričom ju stavia do protikladu s propagandou. Tá samú seba berie smrteľne vážne, a to napriek trápnosti a smiešnosti, ktoré napokon definitívne odhalí čas a deštrukcia fasád a ilúzií režimov, ktorým slúžila.  

Úvodný maliarsky diptych Doplnky k revolúcii je poňatý ako postmoderný palimpsest, v ktorom sa vrstvia, prekrývajú a presvitajú fragmenty vizuálnych i textových odkazov na históriu, manifesty totalít dvadsiateho storočia, popkultúrne odkazy a emotikony. Atribúty sedliackych povstaní autor kombinuje s pištoľou, štylizovanými plameňmi vatry z pionierskeho znaku, symbolmi peňazí a dúhovým nápisom Das Kapital. Desivý Mein Kampf prevedený fraktúrou prekrýva hlavu komického Homera Simpsona a kompozíciu dopĺňajú referencie na piktogramy zo sociálnych sietí. Sociálne rebélie minulosti sa v maliarskej kompozícii stretávajú so stopami frustrácie ventilovanej na sociálnych sieťach. 

Ján Triaška využíva vizuálny prejav, spojený s prenikaním postmoderného uvažovania  do maľby, ktorý je charakteristický zmnožovaním významov, kombináciou rôznorodých vizuálnych svetov a diskurzov, záujmom o rozprávanie príbehov a mytológie, skúmaním identít a slobodným pohybom naprieč dejinami. 

Unikátna silueta Kriváňa je na výstave multiplikovaná v rôznych podobách. Triaška v objekte Totem, vytvorenom z vrstvenia umelohmotných modelov Kriváňa, jednoznačne odkazuje na kľúčovú postavu moderného sochárstva Constantina Brâncuşiho a jeho Nekonečný stĺp. Špecifická totemická forma sochy v spojení s národným motívom však pripomenie aj domáci kontext a známe úvahy Dominika Tatarku zo šesťdesiatych rokov o modernom slovenskom sochárstve vo forme penátov, drevených stĺpov, moderných fetišov a národných a kmeňových totemov, ktoré vnímal ako ochranné božstvá nášho detstva. 

Na obraze Totem sa v modernistickej typizovanej panelovej zástavbe týčia tieto národné totemy a ochranné božstvá nášho detstva v monumentálnej mierke a sugerujú, že našimi kolibami a drevenicami sú v skutočnosti bytovky a slovenská tradícia spočíva v neskorej moderne.

Variácie Kriváňa na Triaškových maľbách zo série Pod Kriváňom sú parafrázami kompozícií Martina Benku. Melancholickí hôrni chlapci v baladickej slovenskej krajine sú predstavení ako zakliate sochy obrastené brečtanom. Je to spoločnosť rýdzo mužská, spoločnosť im robia, ako nepostrádateľný atribút, len verné družky valašky. Ako sokle pre sošné figúry idealizovaných junákov slúžia fragmenty antických stĺpov. Ale vzhľadom k povahe hry, ktorú s nami autor rozohráva, sú to možno skôr prefabrikáty naivne imitujúce antickú architektúru, ako to poznáme z nevkusnej architektúry podnikateľského baroka. 

Práca s anachronizmami a ambivalentnými citáciami sa totiž vinie celou výstavou. Jej mottom by mohla byť slávna téza, že moderna je našou antikou. Vzťahovať sa k nej môžeme rôznymi spôsobmi. Napríklad spolu s autorom sledovať jej mytológiu, zvedavo sa prehrabávať ruinami moderny a s bádateľským zápalom skúmať potenciál nenaplnených utópií, príčiny ich krachu a odhaľovať spôsoby, ako utvárali identitu človeka vo vzťahu ku krajine. Zároveň však musíme dúfať, že z dejín a trosiek rozpadnutých utopických projektov nevylezú prízraky minulosti, ktoré sme považovali za definitívne pochované.