Ivan Pinkava (1961), uznávaný a medzinárodne etablovaný český fotograf, ktorého umelecká tvorba púta zaslúženú pozornosť odbornej aj laickej verejnosti už niekoľko dekád, vystavuje v Galérii Benedikta Rejta v Lounech (24. 10. 2025 – 1. 3. 2026). Za hosťa lounskej výstavy si vybral slovenského sochára Jána Zelinku (1978). Výstava vznikla v kurátorskej koncepcii Petra Vaňousa, ktorý s Pinkavom dlhodobo spolupracuje a je pravidelným autorom textov v jeho monografiách aj katalógoch. Vaňous v textoch často systematicky používa odkazy na literatúru, filozofiu aj teóriu umenia a jeho štýl možno charakterizovať ako poeticko-filozofickú hermeneutiku – interpretáciu výtvarného diela prostredníctvom kultúrnych, literárnych a duchovných referencií. Aj k názvu lounskej výstavy v tlačových materiáloch uvádza: „Malström je metaforou přežití vlastního života tak, jak je tomu ve slavné povídce Edgara Allana Poea Pád do Maelströmu. Je ale také zkouškou, jak odhodláni jsme svůj život skutečně naplňovat v přímé konfrontaci s nebezpečím, které v sobě skrývá smrt.“ 
Ivan Pinkava si vytvoril vlastný vizuálny jazyk, ktorý sa vyznačuje vysokou technickou precíznosťou, formálnou redukciou a rafinovaným využívaním kultúrno-historických odkazov a symbolov. Jeho fotografie sú inscenovanými obrazmi, v ktorých autor cielene pracuje nielen s kompozíciou, osvetlením a koloritom, ale aj s témou a konštrukciou významu. Kolekcia fotografií prezentovaná v Lounech sa zaobišla bez ľudského tela (s niekoľkými nenápadnými výnimkami). Výstava tak predstavuje nielen špecifický výber, ale zároveň reflektuje pozvoľný posun v trajektórii Pinkavovho tvorivého záujmu: od práce s portrétom a ľudským telom – k „materiálovým zátišiam“, v ktorých sa anonymná figúra najprv stala len jedným z prítomných predmetov a postupne z obrazov zmizla úplne. Fotograf tu svoje delikátne vizuálne metafory buduje už len prostredníctvom vecí a atmosféry, ktoré sa stávajú aj hlavnými nositeľmi deja a v symbolickej rovine rozvíjajú tzv. vanitas témy (identitu a pamäť). Prázdna stolička alebo ležadlo, rôzne rastliny (fikus, kaktus, pivónia), mnohoraké dosky, kusy a fragmenty sú dôsledne nastohované, navrstvené, opreté alebo zavesené do krehko vybalansovaných kompozícií. Neprehliadnuteľná je aj autorova mimoriadna schopnosť vizuálne akcentovať štrukturálne a estetické kvality materiálu – od úplne obyčajných, ako sú molitan a polystyrén, cez hrozno v sáčku či opotrebovanú pracovnú dosku, až po lesklé atraktívne povrchy ako brokátový obrus alebo lakovaný starožitný nábytok. Tak ako v minulosti dokázal Pinkava pretransformovať „nedokonalosti krajiny tela“ na pastvu pre oči, aj tu suverénne premieňa nekonkretizované materiály a ich fyzikálne vlastnosti na vizuálne potešenie. O tejto časti Pinkavovej tvorby možno uvažovať aj ako o poetickej a metafyzickej abstrakcii vo fotografii, v ktorej sa realita neanuluje, ale redukuje a symbolicky transformuje. Pinkavove výstavy sú vždy udalosťou – vizuálne pútavé a technicky perfektné nielen zásluhou skvelých a náročne adjustovaných fotografií, ale aj kvôli autorovým vysokým požiadavkám na galerijný servis (kvalitu priestoru, inštaláciu, nasvietenie a pod.). Pinkavove fotografie prirodzene zrástli s vizuálne unikátnym, no inštalačne náročným prostredím lounskej betónovej galérie, kde sa takmer fyzicky materializovala ich špecifická atmosféra. 
Pinkavu v súčasnosti zaujímajú aj konfrontácie a interakcie jeho fotografických diel s inými médiami, predovšetkým so sochárskou tvorbou (Eliáš Dolejší – 2018, Ondřej Filípek – 2022, Kateřina Komm – 2024/25). Aj tým asi môžeme vysvetliť účasť Jána Zelinku na výstave, ktorá bola prekvapením pre všetkých zúčastnených. Zelinkovu tvorbu možno charakterizovať ako neúnavné hľadanie nového výtvarného jazyka, ktorý spolu s hĺbkovým ponorom do tém týkajúcich sa človeka a telesnosti vytvára záznamy existencie a pracuje s polaritou prítomnosť verzus neprítomnosť. Sochár sa invenčne pohybuje medzi kresbou, sochou a objektom; testuje krehkosť a trvanlivosť, vytvára odtlačky, odliatky, stopy a záznamy tela, zaujíma ho pamäť a jej uchovávanie. Na výstavu boli autorom vybrané sadrové objekty Hľadám podstatu I. a II. – výliatok telesného objemu z kože koňa (2014) a výliatok brušnej dutiny lane (2025) – ako aj olovené sarkofágy Rekviem pre veveričku (2014) a mimoriadne pôsobivé Rekviem pre včeliu rodinu (2018). Hoci ide o exaktné až naturalistické formy, výsledné objekty pôsobia prekvapivo surreálne. Najslabším miestom Zelinkovho autorského výberu – a, žiaľ, aj celej výstavy – je inštalácia Dáma z New Yorku (2020). Hoci jej tematickému východisku (subtílna ženská postava nesúca na palici prehodenej cez ramená obrovské čierne vrecia preplnené plastovým odpadom), technologickému spracovaniu (použitie technológie flock – striekaného zamatu – a plastového odpadu zbieraného na ilegálnych skládkach) ani ideovej rovine nemožno nič vyčítať, do lounskej výstavy sa jednoducho nehodí. V inak dokonale vyváženom celku pôsobí ako rušivý akcent, ktorý na seba neprimerane púta pozornosť, vymyká sa metaforickému a naznačenému kontextu výstavy a posúva sa do rozpačitého verizmu. Spojenie fotografie a sochy funguje vo všeobecnosti veľmi dobre – ako symbiotická polarita plošného a priestorového. V prípade Pinkavovho pozvania Zelinku však nejde len o formálny dialóg médií, ale aj o zdieľaný motív pominuteľnosti a premeny. Zelinkove diela nesú špecifické memento mori, reziduálnu krásu vecí opotrebovaných časom a dočasne obývajú priestory lounskej galérie vymedzené fotografovými obrazovými fantáziami.
