DCH: Od roku 2022 pôsobíš ako doktorandka na Katedre Grafiky a iných médií na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Na rovnakej katedre si absolvovala svoje bakalárske a magisterské štúdium. Kto ťa počas týchto rokov odborne viedol a ako sa menila vizualita tvojich prác naprieč týmto obdobím?
KŠ: Na VŠVU som začala najskôr študovať v ateliéri ilustrácie u prof. Dušana Kállaya. Zdržala som sa tam však len jeden semester a bakalárske i magisterské štúdium som absolvovala u prof. Róberta Jančoviča. Momentálne pôsobím na Katedre grafiky a iných médií u pána doc. Róberta Makara.
Hoci som ďalej v štúdiu ilustrácie nepokračovala, tak som sa jej neprestala venovať a doteraz tvorím na oboch poliach. Vďaka štúdiu v ateliéri voľnej grafiky som nadobudla radosť z tvorby ako takej, zamilovala si grafiku ešte väčšmi a našla si svoj vizuálny jazyk.
DCH: Ako by si dnes charakterizovala svoju tvorbu a z čoho ideovo vychádza? Čo ťa inšpiruje?
KŠ: Svoju tvorbu by som charakterizovala ako minimalistickú, meditatívnu, možno tichú? Vďaka bakalárskej práci som sa dostala k mriežke, ktorej som dala vlastný význam vzťahujúci sa najmä k náboženskej tématike. Neskôr sa mi osvedčila aj vo svojom osobnom vnímaní sveta v ktorom sme, ktorý vidíme a žijeme, a sveta, o ktorom čosi vieme, no stále sa ho len letmo dotýkame. V mojej tvorbe sú rovnako využívané pravidlá a jazyk.
Inšpiruje ma to, čo vidím a čo sa ma dotýka. Najčastejšie však architektúra, textil, tvorba mojich kolegov či práca ľudí mne známych. Mimo výtvarné umenie sú to aj napríklad grafy, texty, hudba, modely atď.
DCH: Ešte ako študentka si uverejňovala svoje prvé grafiky / ilustrácie v komiksovom zborníku POMIMO. Ide o školský projekt založený vtedajšími študentmi z ročníka alebo to bolo celé úplne inak? V akej periodicite si do zborníka prispievala a boli jeho jednotlivé čísla vždy nejako tematicky rámcované?
KŠ: POMIMO bolo pre mňa ešte v roku 2014 ako čerstvú študentku na katedre Grafiky a iných médií niečo, čoho som chcela byť súčasťou. Aj na štúdium ilustrácie som sa hlásila predovšetkým preto, že som chcela tvoriť komiksy. Vo štvrtom ročníku bol vtedy Dávid Marcin, ktorého by som nazvala zakladateľom POMIMO a ten spoločne s jeho spolužiakmi viedli workshopy, diskusie a prednášky venujúce sa komiksu. A to všetko mimo vyučovania na VŠVU, v ich voľnom čase.
Začala som prispievať takmer každý rok čo zborník vychádzal. Neskôr som mala možnosť s POMIMO úzko spolupracovať aj ako grafická dizajnérka. Naposledy som do zborníka prispela v roku 2022, kedy som odišla do Japonska. Odvtedy len fandím z pozadia a teším sa, až budem mať zase viac času a začnem prispievať mojou tvorbou znovu.
POMIMO vychádza raz ročne a čo sa týka jeho témy, tá je vždy iná. Každoročne sa vyhlasuje Open Call, ktorého sa môže zúčastniť ktokoľvek. Dané sú len určité technické parametre, ktoré musia zúčastnení dodržať.
DCH: Predstavujem si to tak, že grafici a ilustrátori, ktorí sa v určitom období venujú komiksovej tvorbe, majú zvyčajne blízko ku kinematografii. Je toto aj tvoj prípad? Čo ťa počas týchto rokov najviac výtvarne formovalo?
KŠ: Myslím si, že na tom niečo pravdy určite bude, no ja nie som tento prípad. Ku komiksu som sa dostala cez japonské anime (japonské kreslené seriály) a mangu (japonský komiks). Na strednej škole som však dostala návod k tomu, ako rozumieť stavbe a kompozícii v komikse - je to ako keď sa človek pozerá na film :).
V rámci ilustrácie a komiksu ma najviac formovali pedagógovia na strednej škole a neskôr štúdium na VŠVU a spolupráca s vydavateľstvami. No predovšetkým moji kolegovia/ gyne ilustrátori/ ky. Ďakujem!
DCH: Postupne sa tvoje práce stali súčasťou rôznych publikácií. Začala si spolupracovať s vydavateľstvom E.J. Publishing, výsledkom čoho je niekoľko kníh. Ako si sa k tejto spolupráci dostala a akým témam sa venujú?
KŠ: E.J. Publishing sa venuje rôznym témam. Od kníh pre najmenších, až po beletriu pre dospelých a komiks. Práve kvôli komiksu ma vydavateľstvo oslovilo. Išlo o komiksovú sériu s titulom “Nežný komiks”, ktorej prvý diel som ilustrovala.
DCH: V spomínanom vydavateľstve vyšla v roku 2019 kniha s názvom “Čierna oslava”, ktorá vznikla v spolupráci s autorom Michalom Hvoreckým. Oslovil ťa vtedy priamo p. Hvorecký alebo je postup pri takýchto projektoch odlišný? A naopak, čím ťa zaujala téma pripravovanej knihy?
KŠ: “Čierna oslava” je práve prvým dielom “Nežného komiksu”. Michal Hvorecký bol oslovený rovnakým spôsobom ako ja a ostatní ilustrátori a spisovatelia, ktorí spolupracovali na tvorbe tejto komiksovej série.
Postupy pri podobných projektoch bývajú rôzne. Niekedy je dvojica (scenárista + výtvarník), ktorá spolupracuje ako jeden, niekedy sa až pri spolupráci zoznamujú dvaja (alebo viacerí) individuáli a niekedy je to zase úplne inak :).
Témou tejto knihy bolo 30. výročie Nežnej revolúcie a zaujala ma najmä preto, že samotnú revolúciu som nezažila a taktiež preto, že pokladám za dôležité, aby sa (nielen) mladí informovali o tom, čo sa dialo v minulosti. Jana H. Hoffstädter z E.J. Publishing to poňala veľmi odvážne - chcela o udalostiach informovať prostredníctvom komiksu. Hoci je komiks pre súčasné mladé publikum veľmi populárne médium, vydávať ho nie je ľahká práca, o to viac v tak malej krajine, akou je Slovensko.
DCH: Jednou z najčerstvejších noviniek z dielne E.J. Publishing je knižka “Na dobrú noc”, ktorá má za sebou dlhú a výnimočnú cestu. Mohla by si opísať jej príbeh?
KŠ: “Na dobrú noc” je skutočne výnimočná knižka. Príbeh, ktorý napísala Soňa Púček Balážová, vznikol na základe už hotových ilustrácií autorky Oľgy Hoffstädterovej (babky vydavateľky), ktorá ilustrácie vytvorila už pred viac ako šesťdesiatimi rokmi pre úplne inú knižku. A takýto postup je presný opak toho, ako knihy obvykle vznikajú. Na základe Soninho príbehu som do procesu neskôr vstúpila ja a vytvorila som ilustrácie.
DCH: V roku 2022 si odišla na zahraničný študijný pobyt do Japonska, ktorý by mal ešte pokračovať. V tejto krajine si sa však neocitla prvý krát. Už ako študentka si absolvovala pobyt práve v Tokiu. Ako prebiehal tvoj výber školy / katedry druhý krát a čo si musela splniť aby ťa vybrali? Aký je tvoj cieľ alebo zámer v porovnaní s tvojim pobytom spred siedmich rokov?
KŠ: Momentálne je (bohužiaľ) tento študijný pobyt ukončený. Čo sa týka výberu školy a katedry, všetko bolo rovnaké, ako prvý krát. Dokonca aj profesor.
Výmenný pobyt, ktorý som absolvovala ešte počas bakalárskeho štúdia na VŠVU bol pre mňa len ochutnávkou a neskôr si ma to tam “zavolalo”. Neviem to presne vysvetliť.
Štipendium, vďaka ktorému som mohla znova vycestovať a študovať v Japonsku, je štipendium japonskej vlády, tzv. MEXT (MONBUKAGAKUSHO).
Mojím zámerom štúdia bolo a stále je, naučiť sa tvoriť v technike japonského drevorezu (mokuhanga), dozvedieť sa o ňom čo najviac a to nielen o ňom, ale aj iných formách japonského umenia a výtvarných/ grafických techník. Zámerom taktiež je všímať si mangu a ilustráciu na japonskej scéne. Toto všetko potom posunúť ďalej do nášho, “západného” sveta. Ukázať, že japonská ilustrácia /animácia nie je len manga a anime a že japonské umenie nie je len ukiyo-e.
Tento zámer stále mám a teším sa, že môžem o tomto médiu (japonský drevorez) rozprávať, učiť a vzbudzovať záujem.
DCH: Všimla som si, že na tvojom webe do kolonky “skupinové výstavy” pribudlo pár japonských. Išlo predovšetkým o školou organizované výstavy? A ako vôbec funguje výstavníctvo v Japonsku. Dá sa to porovnať so situáciou na Slovensku?
KŠ: Áno, išlo predovšetkým o školou organizované akcie. Jedna bola organizovaná ateliérom grafiky prof. Michaela Schneidera a ďalšiu mala na starosti katedra Global Arts (kurátorstvo, teória).
Výstavníctvo v Japonsku, ak ide o školou organizované akcie a výstavy, prebieha takmer rovnako ako na Slovensku. Keď však organizátorom bola galéria, o všetko sa postarali jej pracovníci. Tak to ale štandardne funguje aj v niektorých väčších galériách na Slovensku.
DCH: Kedysi som pravidelne navštevovala prieskumy na VŠVU a všimla som si, že najmä na katedre Ilustrácie sa objavovali zahraniční študenti, ktorí prišli na svoj študijný pobyt práve z Japonska. Má VŠVU nejakú spoluprácu s japonskou školou / školami?
KŠ: VŠVU má dlhú históriu spolupráce s Japonskými umelcami/ študentmi, aspoň čo sa ateliéru ilustrácie týka. Ako som si mohla všimnúť, tak je prof. Dušan Kállay doteraz v povedomí aj na japonskej ilustrátorskej scéne.
Neviem kedy presne táto spolupráca vznikla, ani na akom základe, no mimo tejto spojky VŠVU spolupracuje s Tokyo University of the Arts, čo rovnako umožňuje študentom vycestovať na jeden semester do Japonska a naopak.
DCH: Každý, kto už niekedy bol v Japonsku alebo príbehy o ňom minimálne počul sa zhoduje na tom, že ocitnúť sa v tejto krajine je skutočným kultúrnym šokom. Čo prekvapilo teba na bežnej dennej báze a čo by si ocenila, keby sa dalo preniesť aj do našej spoločnosti?
KŠ: Neviem či to bolo mojím mentálnym nastavením, či očakávaním toho najhoršieho, no u mňa sa žiadny kultúrny šok nekonal. Možno práve naopak, nastal až vtedy, keď som sa vrátila naspäť do Európy, ale aj to sa dalo zniesť. Asi je to akceptovaním iného a rozdielneho, čo ktorá krajina má. Taktiež záujem, zvedavosť a ochota učiť sa hrá v spoznávaní veľkú úlohu.
Nechcela by som porovnávať kultúrne zvyky Japonska a napr. Slovenska, no možno by bolo dobré sa tak, ako v Japonsku, starať o spoločné priestranstvá ako o vlastné. Tzn. mať čisté ulice aj napriek minimu smetných košov a ceniť si prírodné bohatstvo, ktoré táto krajina má.
DCH: Aké sú tvoje najbližšie plány a kam by si rada v budúcnosti smerovala svoju tvorbu? Čo by si ňou chcela povedať, dosiahnuť prípadne s akými technikami či materiálmi pracovať?
KŠ: Mojím najbližším plánom je úspešne ukončiť doktorandské štúdium na VŠVU, ktoré som na dva roky prerušila a pokračovať v poslaní, ktoré som si vzala za svoje - šíriť povedomie o grafike a radosť z (nielen grafickej) tvorby.
A stále šíriť aj povedomie o japonskom umení a grafike na škole aj mimo nej. Ponúka sa tým aj mnoho nových materiálov, techník, postupov, námetov, spoluprác atď.
Mojim plánom je naďalej voľne tvoriť aj spolupracovať s vydavateľstvami a ilustrovať.
Október 2024, Trnava
