Horkosladké hry plných stolov

Horkosladké hry plných stolov

Výstavu Viliama Slaminku Bitter Sweet v priestore Ateliéru XIII som mala možnosť vzhliadnuť v dvoch mimoriadne odlišných modoch – osobne tesne pred uzavretím galérií v štandardne ubehanom režime voľného života pred Covid -19 a online v rámci komentovanej prehliadky počas pandemickej karantény. Je fascinujúce sledovať práve túto výstavu na zlome tak diametrálne odlišných situácií, pretože najmä v dobe koronavírovej ponúka v kontrastnejšom rozlíšení revíziu princípov nášho vzťahu ku kultúre konzumerizmu a k environmentálnym otázkam. Na výstave Viliama Slaminku boli tieto otázky prítomné v takpovediac subverzívnej rovine, zabalené v šušťavom papieriku a prekryté lákavou polevou.

Tvorbu Viliama Slaminku dlhodobo vnímam ako ukotvenú v predmetnej realite, ktorú interpretuje, pretvára a komentuje pomocou vtipu a nezvyklých materiálových riešení. Táto ukotvenosť v predmetnosti a záľuba v hravom predstieraní je zrejme aj dôvodom, prečo majú Slaminkove výstavy často podobu tematických prehliadok – zasahovali napríklad oblasť vzdelávania či športu. V tomto prípade nás Slaminka pozýva do cukrárne, ktorej návšteva bola v čase otvorenia tejto výstavy bežným, možno trochu slávnostným či odopieraným zážitkom a dnes práve možno o to viac udrie do očí nadbytok, ktorý v nej vládol.

 

Pohráva sa na nej s estetikou koláčov, tort a lákavých sladkostí všeobecne, pričom ich „chutný“ vizuál napodobňuje jednak v obrazoch, na ktorých sa objavujú tortové poschodia, rezy a polevy, jednak v objektoch, ktoré rôznym spôsobom imitujú ich trojrozmerné náprotivky. Hranica medzi objektom a obrazom sa v Slaminkovej tvorbe už dlhodobo stiera. Jeho obrazy, ktoré svojimi špecifickými tvarmi a hustou pastozitou farieb zvyknú evokovať reliéfy, tentoraz v pomyselnej reliéfnosti posúva ďalej priam modelárske narábanie s rozlične hrubými vrstvami hustej farby, ale taktiež reliéfne otláčanie prevažne do monochromatických, čokoládovo hnedých plátien, vytvárajúce vzory podobné tabličkám, ale aj agresívnejšie pôsobiace odtlačky podrážok. Podobne niektoré objekty získavajú čiastočne maliarsku povahu aplikovaním farby v podobe polevových „stekancov.“

 

 

Jedným z hlavných prvkov, ktoré výstavu sprevádzajú je mimetická hra a recyklácia. Notoricky známe cukrárenské prvky a zdobenia Slaminka vytvára zo stavebných materiálov, krabíc či látok, pričom ich klamanie telom možno dať reverzne do súvisu i so samotným cukrárskym umením, ktoré adoruje istú formu jedlej „pretvárky“ – spomeňme si napríklad na žiarivé potravinárske farby a marcipánové ružičky. Fabulujúcu hru na „niečo“ sprevádzalo mnoho detailov, posúvajúce výstavu do roviny performance, s autorom prezlečeným za kuchára na vernisáži, či vážením plastových vrchnáčikov.

Reprezentácia reálneho je v prípade Slaminkovej tvorby konštrukciou, založenou na imitácii znakov bežne známych predmetov v odlišnom médiu, mierke alebo rozmere. Tieto predmety následne reorganizuje do mierne pootočených kontextov, využívajúc pritom hravé pripodobenia a tušené rozpory. Netreba ich však vnímať len ako samoúčelnú hru. Na pozadí vizuálneho vtipu Slaminka ako správny pedagóg často predostiera hlbšie významy a kritiku bez únavného vysvetľovania a prvoplánovo uchopiteľnej agitácie.

Výstava Bitter Sweet pracuje so znakmi sladkého a chutného jedla, imitovaného v nejedlých materiáloch, nájdených a prispôsobených cukrárskej estetike. Obsahuje však v sebe aj akési ďalšie, vnútorné popretie deklarovanej zdanlivej lákavosti hľadaním často neprirodzených farebných odtieňov či ich kombinácií, alebo naopak zakomponovaním „nechutných“ prvkov do sladkých obrazových zátiší. Jednotlivé diela sú tak zdvojeným falošným znakom. Podvratná hra na cukráreň nám teda ukazuje „chutnú realitu s fake polevou,“ ako sa možno dočítať v sprievodnom texte. Ani ten s divákom neprestáva hrať cukrársku hru a prezentuje akýsi autorský recept na výstavu. Poslúžiť môže možno i ako vhľad do Slaminkovho uvažovania o tvorbe: zoskupiť, premiesiť, experimentovať, ničím nešetriť a - dobre sa baviť.

V zmysle dobrého zvyku kritickej praxe by sa dal výstave vytknúť nedostatok selekcie. Už od prvého kroku do výstavy bolo všetkého veľa, farieb, vnemov a typov prác, ktoré variovali od statických po pohyblivé či interaktívne diela, zavesené, položené na zemi či opreté o stenu, ako by pri produkcii výstavy vládol horror vacui. Výstavu však podľa môjho názoru bolo treba čítať ako celok, ako inštaláciu či environment, ktorého esenciálnou súčasťou bolo práve toto „mnoho,“ a ak aj náhodou nie všetky diela zapadali do jednotne pôsobiaceho konceptu, svojou prítomnosťou pomohli vybudovať dojem presýtenia zmyslov.

Táto mnohosť korešponduje s filozofiou konzumerizmu, ktorého hlavným krédom je dopriať si, rozmaznávať sa a nijako neobmedzovať svoje túžby. Vôbec pritom nemusíme hovoriť o primárnom konzume spotrebných predmetov, na ktorý sa v lepších kruhoch, ovplyvnených témou udržateľnosti už dnes pozerá cez prsty. Konzumujeme zážitky, dovolenky (aj nádherne vyzdobené oslavy) a duchovný či spirituálny rast mnohých sa nezaobíde bez nákupu luxusného vybavenia. Objekty na výstave vytvorené z odpadu našich uspokojených túžob a obrazy v ktorých vnútro bolo všehochuťou produktov a ich pozostatkov ako napríklad rozsiahly pyramídový „Babylon Cake“ možno vnímať ako demonštráciu všetkých možností, ktoré sa nám pri stole globálnej ekonomiky ponúkajú a aj keď niektoré spojenia chutí v jeho strede k sebe možno nepasujú, poleva zakryje všetky pochybnosti.

Horkosladkou túto prehliadku môžeme nazvať aj preto, lebo okrem skvelého žúru ukazuje aj to, čo ostane po ňom. Krehký balans tejto veľkolepej oslavy, ktorá sa čoskoro môže zvrtnúť a z delikatesy sa stane hromada odpadu na zemi sa odráža v levitujúcom „Flying Cake“ - opulentnej narodeninovej torte v pohybe. Možno ju vidieť z dvoch uhlov pohľadu – buď ako padajúcu katastrofu (lebo čo iné môže byť na oslave horšie ako spadnutá torta !), alebo ako sviečkami poháňanú raketu, letiacu ku hviezdam.

Najmä pri inštalácii ústredného stola, ktorý okrem látkových farbených koláčikov na vernisáži obsahoval aj skutočné občerstvenie a ktorého obrus je poznačený fľakmi po maľbe sa však objavujú známky prerodu hojnosti do zbytkov poznačených dlhou zábavou, ktoré už len čakajú na upratovaciu službu.

Uzavretie cyklu môže pomyslene predstavovať maľba „Party´s over,“ ktorá je už len stolom s roztrúsenými pozostatkami požívania jedál a nápojov a vyfajčenými špakmi – dobre známa scenéria záverečných hodín. Podobne aj vo výstave všadeprítomný spotrebný tovar, odevy a jednorazové plastové lyžičky a slamky možno v tomto kontexte čítať ako ľahko ironický odkaz na končiacu sa párty v dobe antropocénu.

Život pred koronou tak bolo skutočne možné prirovnať k cukrárni. Počas tejto krízy sa mi však o to viac ako pred ňou pri pohľade na Slaminkove ťažko stráviteľné tortičky natískala otázka možnosti zásadnej zmeny smerovania od neustáleho rastu dopytu a spotreby. So slovami Yuvala Harariho totiž môžeme povedať, že kapitalizmus a konzumerizmus sú jediné náboženstvá v histórii, ktorých vyznavači skutočne dodržiavajú zásady, ktoré sú od nich vyžadované, lebo nežiadajú žiadnu obetu ale práve naopak poddanie sa všetkým túžbam[1]. Túto obsesiu nezastavila ani kríza – stačí si spomenúť na masové predzásobovanie sa a vykúpené regále po vypuknutí pandémie.  Nakupovanie je pre nás liekom na osobné i celospoločenské úzkosti a tak sa nám od tohto stola nebude odchádzať ľahko.

 

[1]Yuval Noah Harari: Sapiens. A Brief History of Humankind, Vintage, 2015, ISBN: 978-0-099-59008-8, s.391

Foto: Viki Kollerová