Boris Sirka, Kristína Navrátil a Matúš Kurdel v kurátorskej koncepcii Samuela Velebného voľne rozvinuli tému ročného obdobia jesene, rituálov, ktoré sú prepojené so širším kultúrnym a spoločenským kontextom a zvyklosťami. Projekt tiež pracoval so symbolikou prírodných či organických materiálov a plodín, ktoré sú okrem bežnej prítomnosti vo verejnom priestore a záhradách taktiež súčasťou tvorby vystavujúcej trojice. Tematické vymedzenie jesene ako času, s ktorým sa spája taktiež mystika ranných hmiel a historicky zaužívaných tradícií, mi okrem spomínanej výstavy a piesne, ktorú uvádza ako inšpiráciu aj kurátorský text, rovnako pripomenulo výstavný projekt To Autumn. Výstava, ktorá prebehla v roku 2024 v Galérii Kurzor v Prahe, predstavovala jednu z programovej série komunikujúcej prostredníctvom tém ročných období v koncepcii kurátorky Mariany Serranovej. Skupinová výstava prepojila diela českého aj slovenského umenia, pričom odkazovala na text rovnomennej básne Johna Keatsa z roku 1819 a poeticky, no pomerne intenzívne apelovala na stav Zeme v kontextoch ekologických a ďalších krízových otázok súčasnosti.2
Na rozdiel od dvoch spomenutých projektov sa výstava v galérii Tabačka ubrala vlastným, viac kontemplatívnym smerom. Diela dvoch umelcov a jednej umelkyne tu vytvorili vzájomne komunikujúci celok, ktorý zároveň v nie veľkom priestore galérie prehovoril individuálnymi autorskými hlasmi aj výraznou vizualitou. Odkazy k špecifickému obdobiu roka, keď sa ľudská spoločnosť, ako aj príroda (ak o nich uvažujeme ako o dvoch vzájomne fungujúcich zoskupeniach), pripravujú na čas zimy a pomyselného spomalenia či regenerácie, tu prvotne mohli pôsobiť snáď až priveľmi odľahčene alebo banálne. Po vstupe do výstavy sa však návštevníctvo dostalo do situácie, ktorá umožnila pocítiť istú formu zastavenia, otvárajúcu vnímavosť k naratívnosti diel, podporenú vzdušnou inštaláciou. Práve tento moment, kontrastujúci s kontinuálnou rýchlosťou každodenného sveta, možno pokladať za dôležitý prvok koncepcie a obsahového zámeru výstavy.
So stretnutiami súčasnej, technicky a racionálne schematizovanej každodennosti a viac organickej s prírodou prepojenej imaginácie, ktorá bola prirodzenou súčasťou zvykov v minulosti v projekte kooperovali aj materiály ako drevo alebo kov a ich použitie, odkazujúce k tradičným remeselným technikám a ľudovému umeniu. Koncepciu architektúry priestoru výraznejšie formoval zásah v podobe tmavej farby jednej z inak „klasicky“ bielych stien galérie. V tejto časti boli inštalované maľba a reliéf Borisa Sirky. Jeho diela, ktoré aj mimo tejto výstavy pracujú s témami mágie, temnoty či rituality, by som vo výstave očakávala zastúpené vo vyššom počte, no prítomný výber zohľadňoval dispozície galérie a tiež poskytol priestor pre intenzívnejšie vyznenie diel v Košiciach menej známej Kristíny Navrátil. Maľby a objekty autorky vytvorili ďalšiu, vizuálne aj obsahovo silnú vrstvu výstavy. Jej farebná a tvarová symbolika, ako aj drevené rámy a objekty, boli metaforami problémov pokrivených hierarchizácií medzi ľudskou spoločnosťou a ďalším osadenstvom, ktoré predstavujú rastliny, živočíchy, no rovnako aj prírodné živly. Surrealita obsiahnutá v jej obrazoch, ktoré často pripomínajú výseky dejov – momentky reality vnútri sveta rastlín a ďalších stvorení – referovali o príbehoch, ktoré by fungovali aj mimo konceptu explicitného ročného obdobia.3
Posledný zo zastúpených umelcov, Matúš Kurdel, priestor doplnil o objekty z dreva a kovu, ktoré pracovali s archetypom vajíčka. Výraznejšie však v priestore galérie vystupovali jeho drevené objekty z konárov (Sídlisko Les, 2023), ktoré boli umiestnené v centrálnych častiach stien a pôsobili tak krajne rituálnym či obradným spôsobom. Pripomenuli tiež časté domáce remeselné intervencie a záhradkárske aranžmány, no keďže ich koncept nebol bližšie popísaný, nemožno vylúčiť, že autor v tomto projekte sleduje ďalšie významové línie.
Dôležitým a výstavné prostredie formujúcim elementom bolo kruhové zrkadlo umiestnené na zemi, čo umožňovalo návštevníctvu vidieť vlastnú podobizeň v konfrontácii s dielami. Výstava tak dokázala transformovať telesnosť „pasívne sledujúceho“ človeka do seba – začleniť ho do svojho časopriestoru. Ponúkla tak možnosť stretnutia s odrazom reality, ktorá by mohla smerovať ku kritickejším či intímnejším otázkam vzťahov existencie a vnímavosti voči okoliu aj medzidruhovému spolužitiu. Hoci by som ďalší z pridaných elementov priestoru výstavy – suché lístie zo stromov – z koncepcie vypustila, výstava Season of the Witch bola prekvapivo vrstevnatým, no rovnako prístupným a v kontextoch iných krízových, ale aj intelektuálne náročných aspektov súčasnosti, opodstatneným pripomenutím prirodzenosti prírodných cyklov a zmyslu schopnosti imaginácie. Prostredníctvom jazyka kvalitných umeleckých diel tu nebola výraznejšie definovaná konkrétna línia myslenia alebo kritizujúce či apelatívne zameranie (ako to často v súčasných výstavách býva), no jej prítomnosť v galérii, ktorá funguje v jednom z kultúrnych centier združujúcich multižánrové umenia a rôznorodé publikum, považujem práve svojou odľahčenosťou a možnosťou voľby miery vyznenia autorských odkazov za pokojný, no podnetný príspevok do scény košických výstav.
------------
1 Výstava MALEFICAE, vystavujúce: Soma Kazsimér & Márton K. Takács, Ginevra Petrozzi, Lucia Sekerková, Zsuzsi Simon, Noémi Szécsi, kurátorky: Flóra Gadó, Júlia Hermann, Dalma Eszter Kollár, 19. 6. - 1. 8. 2025, Šopa Gallery, Koš
2 Výstava To Autumn, vystavujúci: Milena Dopitová, Oto Hudec, Monika Pascoe Mikyšková, Bára Mrázková, Martin Piaček, kurátorka: Mariana Serranová, 21. 9. 2023 – 26. 11. 2023, Galerie Kurzor, Centrum pro současné umění Praha.
3 Na výstave boli predstavené napríklad obrazy Fazuľová ruka (2024), You are gonna hurt someone (2024), alebo drevené objekty s maľbou I can hear the tree dying (2025) a ďalšie.
