Eduard Klena, aktívny ako vizuálny umelec a kurátor, vytvoril výstavu zloženú zo štvorice po sebe nasledujúcich situácií. Tie zapájali priestorové špecifiká výstavného prostredia, odkazovali k momentom autorovej osobnej histórie a k fenoménu súčasnej zdieľanej úzkosti, napätia súkromného a verejného, intímneho a narúšajúceho. Časti výstavy mali vlastné pomenovania: elementary school grounds, portrait of an ex, obake (a spectre), pile of 2025. O jednotlivých chronologicky zoradených koncepciách podrobne informoval kurátorský text. Na výstave sa tiež podieľal berlínsky hudobník Bernhard Hollinger, autor ambientnej hudby dopĺňajúcej Klenov inštalačný environment, kurátorka výstavy Marianna Brinzová a autorka grafického vizuálu Veronika Kurcinova.
Klena ako multimediálny autor v doteraz realizovaných výstavách predstavil projekty zaoberajúce sa globálnymi problematikami v témach sociálno-ekonomických vzťahov, sociálnych či ekologických kríz, s prvkami dystópie či sci-fi. Je mu blízka kresba, film, video, priestorová inštalácia a práca s rôznymi materiálmi. Obaja, Klena aj kurátorka Marianna Brinzová, sa touto výstavou lúčili s NOC-kou, ktorú v tom čase, ako svoje dovtedajšie pracovisko, opúšťali.
Výstavný priestor má tvar hranatého písmena U a charakter rozľahlého tunela či jednoliatej chodby bez vnútorného členenia. O poschodie nižšie sa nachádza smutne prázdny priestor Kunsthalle a na prízemí veľký foyer, kde sa konajú rôzne spoločenské akcie.
Pohyb vo výstave Eduarda Klenu bol sprevádzaný úzkostným uvažovaním, čo sa nachádza za rohmi rozľahlého priestoru. Tento pocit umocňovala ambientná zvuková inštalácia Bernharda Hollingera, hororové minimalistické prvky vo výstave a jej architektúre a zatemnenie priestoru. Diváka*čku viedli osamotené či zoskupené línie črevovitého ružového textilného objektu, biologického prvku, živočíšnej nedokonalej entity. Prvá časť – elementary school grounds – úvodný prechod levitujúcim poľom odumretých rastlín kukurice, vytrhnutých aj s koreňmi, ktoré sa vznášali nad zemou, nás centroval k video-projekcii na stene. Video iluzívne otváralo nový priestor – dlhú chodbu, kde sa zo šera formovala a opätovne deformovala a približovala tieňová postava, v texte konkretizovaná ako Obake, duch z japonskej mytológie schopný meniť tvar či preberať rôzne podoby. Elementary school grounds – sprítomnená situácia z autorovho detstva, sprítomnila traumatizujúce prvky vylúčenia, ohrozenia a dohľadu zo strany inštitúcie – školy.
Pohyb po inštitúcii, či už je to galéria, úrad, ústav, škola atď., vyvoláva vždy zvláštny priestorový zážitok. Poznáme ho z detstva ako úplne nový, keďže architektúra týchto miest (či nemiest?) je iná ako priestory súkromných obydlí. Špecifické je aj vedomie o činnosti vyššej moci podporujúcej či, v horšom prípade regulujúcej, veci vzdelania, zdravia, kultúry, verejnej mienky… Sú menšiny, ktoré na moc inštitúcie narážajú dlhodobo a aktuálne je týmto, „regulujúcim či redukujúcim“ spôsobom opakovane zasahovaná aj domáca kultúrna scéna.
Za rohom, v ďalšej časti výstavy, sme našli situáciu – trojicu lôžok s odpočívajúcimi textilnými telami nekonkrétnych bytostí – objímacích vanúšov – portrait of an ex. Opustené lôžka boli biele galerijné panely či praktikáble, ktoré svojim sterilným vzhľadom a nadľudskou mierkou podporovali atmosféru izolácie a osamotenia.
Eduard Klena v projekte pracoval s výstavným priestorom nie ako s neutrálnym prostredím umeleckej prezentácie, ale ako so špecifickým miestom a kontextom. Vo všadeprítomnom prítmí využil galerijný mobiliár ako ďalší výstavný prvok. Panely, stolička či lavička, to všetko spolu s motívom neprítomného tela. Sme tu správne? Sme tu vítaní? Nie je naša prítomnosť „nevhodná“ či náhodná? Pocity povedomé z verejného priestoru alebo z prítomnosti vo vlastnej krajine celkovo. Pre koho je určená prázdna stolička, z ktorej môžeme sledovať na stole umiestnený monitor s videom prázdnej chodby podobnej samotnému výstavného priestoru? Pre nás, ako potenciálnych pozorovateľov, alebo pre osobu oficiálne poverenú sledovaním, ktorá si iba niekam odskočila? V napätí čakáme, či sa aj v tomto videu objaví tieňové Obake dodávajúce výstave hororový charakter.
Črevovitá textilná entita, plaziaca sa po podlahe, nás nakoniec doviedla k poslednej situácii – k dvojici mohutných bielych panelov zbiehajúcich sa do rohu, v škáre ktorého sa kliesnili nakumulované textilné objekty (pile of 2025). Jemné časti tiel týchto pomyselných bytostí akoby neprešli a nezapadli do normatívnych štruktúr, práve naopak, narazili na ich ostré hrany. Medzi plochými stenami akejsi pomníkovej architektúry pre ne nie je priestor.
V Dome umenia bol priestor pre výstavu he loves me / he loves me not. Dúfajme, že takéto výstavy počas nasledujúcich mesiacov z nášho kultúrneho prostredia nevymiznú. Skutočnosť, že galérie ako inštitúcie zastrešujú a prezentujú (aspoň väčšia časť z nich) slobodné aj kritické koncepcie, je dôležitá. Obava, že sa nám ich aj tak nepodarí a nedarí ochrániť, prilieva do kotla zdieľanej úzkosti. Hoci výstava Eduarda Klenu v NOC-ke už skončila, môžeme sa prísť pozrieť na jej blížiace sa pokračovanie – he loves me / he loves me not 2 – v Krajskej galérii v Prešove.
