Cena Oskára Čepana

Aktuality
Jana Hatalová
21.11.2019

Východoslovenská galéria v Košiciach a finalisti COČ.

Cena Oskára Čepana

Cenu Oskára Čepana netreba nijako zvlášť predstavovať. Za posledné roky prešla viacerými transformáciami, ale jej hlavné ciele zostávajú rovnaké: podporovať mladú generáciu umelcov, predstaviť ich odbornej aj laickej verejnosti a vytvoriť platformu pre diskusiu. Uchádzať sa o ňu môžu vizuálni umelci do 40 rokov a víťaz získa rezidenčný pobyt v New Yorku, finančnú odmenu a pomoc pri organizovaní sólovej výstavy. Z dôvodu vysokej kvality a množstva prihlásených umelcov medzinárodná porota tento rok vybrala až päť finalistov. Ich diela je možné vidieť vo Východoslovenskej galérii v Košiciach do 1. marca 2020.

Prvým autorom, na ktorého narazíme hneď po vstupe do výstavnej miestnosti, je Dávid Koronczi. Jeho Dočasná platforma o chlebe je postmoderná inštalácia pozostávajúca z viacerých eklektických prvkov. Na stene galérie je namaľovaná grafická kompozícia, ktorej súčasťou je Koroncziho autorský text – prúd slovných obrazov na tému jedla a ekológie, oslavný a kritický zároveň. Pred touto stenou visí kus hrdzavého plotu, ktorý je čiastočne vyplnený chlebom v tvare iniciál D. P. O. CH. Ako site-specific prvok funguje olejomaľba Antona Jasuscha O chlieb zo zbierky Východoslovenskej galérie. Koronczi ju vložil do dreveného rámu dotvoreného nápismi, čím vlastne vytvoril nový dočasný objekt špeciálne pre účel tejto výstavy. Najviac však zaujme video, v ktorom autor svoj text transformuje do podoby súčasného rapu, čím mu dodáva svieži, mierne ironický podtón. V Koroncziho multimediálnej inštalácii môžeme vidieť celú škálu veľmi súčasných prístupov, ale autorov postoj k téme sa trochu stráca v zložitosti foriem, a divák ho má možnosť jasnejšie pochopiť až po zhliadnutí osobného videoprofilu finalistu.

Po Koronczim nasleduje Jan Durina, ktorého vystavené diela sa pohybujú na hranici odevnej tvorby, sebaštylizácie a performance. Jeho časť výstavy je ponorená do tmy, v ktorej svietia iba fotografie v lightboxoch a obrazovka s videom. Temnú atmosféru dotvára ambientná hudba. Na fotografiách je sám autor, oblečený do prepracovaných masiek, ktoré sám navrhol a následne s pomocou asistentov vyrobil. Stojaci uprostred lesa pripomína akéhosi démona, či šamana prichyteného pri tajomnom rituáli. Tento dojem ešte viac umocňuje video, na ktorom autor predvádza zvláštny, minimalistický tanec. Je len trochu škoda, že na výstave nemôžeme vidieť viac z performatívnej a tanečnej zložky jeho tvorby, ktorá by vystaveným dielam dodala ďalší rozmer.

Výstava pokračuje tvorbou Gabriely Zigovej, ktorá kombinuje performance, video a inštaláciu. Ako prvú divák zbadá projekciu videa. Sú v ňom mladí ľudia v čiernych mikinách s výraznými nápismi, ktorí do seba s mobilom v ruke chaoticky narážajú. Zaujímavé je, že toto video je premietané na polopriehľadnú plochu umiestnenú v priestore. Vďaka tomu sa časť projekcie prenáša aj na protiľahlú stenu, kde sa tieň diváka vstupujúceho do miestnosti prelína s postavami z videa. Cez priehľadný materiál je zároveň čiastočne viditeľná aj inštalácia a siluety ďalších návštevníkov, pričom to všetko dokopy vytvára premenlivú kompozíciu. Inštalácia v druhej časti miestnosti pozostáva z čiernych mikín – niektoré visia zo stropu, iné ležia na zemi. Nie sú to len artefakty z videa, ale hmotný pozostatok performance, ktorá sa odohrala na vernisáži, čo im dodáva špecifickú auru.

Ďalším vystavujúcim je Erik Sikora - vizuálny umelec, youtuber a pesničkár v jednej osobe. Autor, ktorý so šarmom a humorom sebe vlastným rozpráva o svojom živote na dedine a o Klátovskom meteorite, je tu prítomný v podobe projekcie samého seba v životnej veľkosti. Sikora živo gestikuluje a ukazuje smerom k druhej projekcii, na ktorej sa striedajú zábery z Klátova, ilustrujúce jeho rozprávanie. Tým vytvára dôvtipnú ilúziu vlastnej live prednášky, ktorá nabáda k zamysleniu sa nad aurou osoby umelca. Makadam, nopová hydroizolačná fólia na stene galérie a trampolína dodávajú sterilnému inštitucionálneho priestoru dedinského ducha a subverzívny podtón. Náramky z nopovej fólie si diváci môžu vziať domov ako vtipný suvenír.

 

Posledná časť výstavnej siene patrí Milanovi Mazúrovi. Už prvý pohľad, ktorý sa divákovi naskytne pri vstupe, zanechá pôsobivý dojem. Vľavo aj  pravo beží video dravého vtáka, ako prilieta a odlieta z ruky sokoliara. V strede sa nachádza nasvietený pravouhlý útvar pripomínajúci dvere alebo portál. Nedá sa doň však vojsť, musíme ho preto obísť, čím sa dostaneme k premietaniu približne dvadsaťpäťminútového čiernobieleho filmu. Nemá lineárny dej, je to skôr vizuálna esej než príbeh, scény na seba tematicky nadväzujú iba voľne. Sled obrazov dopĺňa rozprávač, ktorý akoby viedol dialóg sám so sebou. Mazúr metaforicky spracúva tému prechodu medzi svetmi a smerovania dnešnej spoločnosti. Otvára staré metafyzické otázky – kto sme, kam kráčame? Nostalgia za minulosťou, zúfalstvo z nedostatku zdrojov, pasivita a beznádej sú odrazu vystriedané eufóriou – techno rave, zábavný park, ohňostroje. Napriek väčšiemu rozsahu a náročnosti je tento film zvláštne magnetický. Poetické rozprávanie a clivá gitarová hudba umocňujú intenzitu zážitku, ktorý v divákovi ostane aj po odchode z galérie.

Výstava finalistov posledné roky migruje medzi viacerými krajskými mestami, čím približuje súčasné umenie väčšiemu okruhu ľudí. Organizátori sa však preto musia zakaždým popasovať s iným, špecifickým priestorom. V prípade Východoslovenskej galérie je to historická budova, ktorej miestnosti neboli projektované pre vystavovanie súčasného umenia. Rozmiestniť videoprojekcie a inštalácie piatich finalistov do dlhej, úzkej sály v tvare písmena „U“ bolo výzvou, ktorá si vyžadovala isté kompromisy. Diela finalistov sú od seba oddelené pásmi hrubej izolačnej látky, ktoré visia zo stropu a fungujú ako vizuálna a zvuková zábrana, pričom umožňujú plynulý pohyb návštevníkov. Napriek tomu však dochádza k miešaniu zvukov jednotlivých diel, ktoré je bohužiaľ miestami rušivé.

                  Cena Oskára Čepana je vždy o mladých umelcoch a súčasnom umení, ale tento rok to platí obzvlášť. Všetci finalisti sa zaoberajú témami, ktoré sa bytostne dotýkajú súčasného spôsobu života: identita, ekológia, nedostatok zdrojov, osobný priestor. Nespracúvajú ich však ako povrchný trend. Atmosféra doby do ich tvorby veľmi organicky a prirodzene preniká, takže sa im darí autenticky artikulovať to, čo mnohí z nás prežívajú, a to veľmi aktuálnym audiovizuálnym jazykom. Od Koroncziho postmoderného rapu, cez Zigovej výrazné nápisy na bundách, až po youtube kanál Erika Sikoru - tohtoročný Čepan je akoby ušitý pre mladú generáciu publika.

                  Divákov sa organizátori snažia prilákať rôznymi popularizačnými aktivitami, od komentovaných prehliadok až po prezentácie finalistov. V tomto smere výstave veľmi pomohla aj vernisáž, ktorá nebola len nutnou oficialitou, ale samostatným kultúrnym eventom, ktorý finalisti využili na svoje performance.  

                  Vyhlásenie víťaza bude 29. novembra, ale už teraz je jasné, že porota to pri rozhodovaní vôbec nebude mať jednoduché. Tento rok bude po prvýkrát udelená aj divácka cena, takže ak si výstavu stihnete pozrieť do tohto dátumu, budete mať možnosť zahlasovať za svojho favorita. Oveľa dôležitejšie ako meno víťaza je však to, že slovenské súčasné umenie má čo povedať a ukázať – a to nielen úzkemu okruhu umelcov, ale aj širokej verejnosti.