Nosnou témou 18. ročníka festivalu bola nádej: Hope – Who Will Turn the Tide. Dramaturgom a kurátorom nemôžem uprieť, že od vzniku festivalu v roku 1987 všetky témy primerane reflektovali celospoločenské a geopolitické pomery a súbežné umelecké tendencie. Podľa tlačovej správy tento ročník lámal rekordy v návštevnosti. Predstavila som si tých 112 000 ľudí, ktorých zaujíma, či a ako umelá inteligencia (AI) zvráti náš osud.
Po dvoch hodinách skrolovania v albume fotografií som sa dostala na 56. stranu. Kompletný fotoarchív obsahuje spolu 597 strán a ja váham, či budem venovať čas stovkám fotografií ľudí s VR okuliarmi, obrazovkami a nadrozmernými projekciami. Prišla som k záveru, že moja trojdňová návšteva rôznych festivalových lokácií v Linci neobsiahla ani tretinu toho, čo Ars Electronica (AE) ponúkla. Nechcela som použiť pojem FOMO, lebo sa mu snažím vyhýbať nielen v textoch, no najmä v živote. Nadobúdam však dojem, že AE je zámerne koncipovaná tak, aby návštevníka pohltil pocit bezmocnosti. Akoby chceli tvorcovia programu zámerne ľudí polapiť do neuchopiteľnej a rozširujúcej sa siete, v ktorej nie je reálna šanca vstrebať a vnímať tak obšírny a nekonečný digitálny vesmír a nekonečné možnosti AI.
V hlavnej súťaži Prix Ars Electronica v kategórii AI in ART získal najvyššie ocenenie Zlatej Niké projekt Washed Out: „The Hardest Part“. Autorom je filmový tvorca Paul Trillo, ktorý pre amerického speváka a skladateľa Washed Out (vlastným menom Ernest Weatherly Greene Jr.) vytvoril hudobný klip použitím OpenAI a text-to-video nástroja Sora. Hudobný svet na tento počin reagoval dosť ostro a označil ho za bezohľadnosť s komentárom, že „budúcnosť je digitálna sračka“. Umelecký svet toto dielo vníma ako inovatívny opus. Porota uviedla, že ide o prvé video, ktoré bolo kompletne vytvorené použitím AI na základe približne tisícky promptov (slovných pokynov).
Porota ocenila snahu vytvoriť skutočne jedinečné dielo v dobe komplexnej recyklácie a postprodukčných praktík. Musíme priznať, že povaha umeleckej produkcie sa mení a odlišná je aj povaha majstrovstva a remeselnej zručnosti (craftmanship). Tvaroslovie anglického pojmu craftmanship v sebe obsahuje človeka. V prípade tohto diela spočíva tvorba alebo craftmanship v zadávaní promptov pre AI a následnú exekutívu zabezpečí softvér. S pokročilou AI ľudská práca intelektuálnej povahy skutočne mení svoj status. Kreativita sa mení na direktívu a následnú selekciu už vytvoreného obsahu.
Dvojica mladých ľudí sa stretáva na strednej škole koncom 80. rokov. Sledujeme ich zoznámenie, dospievanie, spoločné zážitky, rodičovstvo a predčasné úmrtie jedného z nich. Halucinačný výlet do sveta imaginárnych ľudských spomienok, predstáv a snov vyúsťuje do anemoie1 , teda do nostalgie za niečím, čo je našej vlastnej (ľudskej) skúsenosti neznáme.
Tento vizuálny zážitok nám ukazuje, akým spôsobom AI vidí do ľudskej pamäti a do najcitlivejších zákutí duše. Výsledkom je surreálny tok podvedomia, ktoré nepatrí nikomu. Nový spôsob umeleckej produkcie nás núti nanovo uvažovať o transparentnosti a etike využívania AI technológie.
Ďalšou kategóriou ocenení Prix je už dlhé roky Interactive Art. Dielo Nosukaay (2023) od francúzskej umelkyne Diane Cescutti je jednou z víťazných prác. Autorka skúma počítačový kód z historického hľadiska a výskum ju privádza až ku tkáčskej tradícii. Interaktívna inštalácia je fúziou tkáčskeho stroja a počítača, ktorá prepája staroveké remeslo so súčasnou výpočtovou technikou.
Divák namiesto obrazovky či klávesnice ovláda mechanicky utkanú textíliu, ktorej sa dotýka a jemným pohybom môže preskúmať rôzne časti naratívnej videohry. Dotykom s tkaninou sa stáva súčasťou uzavretého obvodu. Hypertextualita navigácie umožňuje sledovať príbeh zložený z dynamickej zmesi textov, 3D snímok a filmovej dokumentácie zachytenej v Senegale, odkiaľ tkací stroj pochádza.
Nosukaay rozpráva o alternatívnej histórii, v ktorej sa prelínajú matematické výpočty s postupmi tradičného tkania. Slovo nosukaay pochádza zo senegalského jazyka wolof a doslova znamená počítanie.
Autorka vyzýva hráčov, aby pri hre prejavili rešpekt a úctu k umeniu tkania. Ak hráč ignoruje jej odporúčania, z hry je vylúčený a musí začať odznova. Haptická povaha ľudsko-strojového rozhrania nás núti uvažovať o analógových postupoch tkania ako o historických predchodcoch algoritmu, ktorý v digitálnej dobe považujeme za základnú jednotku fungovania svetovej ekonomiky i celej spoločnosti. Za úvahu stojí podobnosť s efektom motýlích krídel: v minulosti sa prenášali vzory z generácie na generáciu podobne, akoby išlo o nemenný algoritmus. Ak by došlo čo i len k zanedbateľnej odchýlke pri tkaní, výsledkom by bol diametrálne odlišný vzor tkaniny.
Prenesme sa z expozície ocenených diel Prix Ars Electronica v múzeu Lentos do ďalšej rozsiahlej lokácie Postcity v priestoroch bývalej vlakovej stanice a pošty. Davy ľudí si prišli vychutnať Big Concert Night, ktorá patrí medzi najvýznamnejšie podujatia festivalu. Na pódiu vystúpilo violončelové teleso Cello Octet z Amsterdamu. Koncert pozostával z dvoch častí a po prestávke sa k violončelistom pridala japonská pianistka Maki Namekawa, aby spolu zahrali skladby od Philipa Glassa.
Osem hudobníkov sa počas hrania nachádzalo v obklopení obrovských robotických rúk, ktoré sa autonómne pohybovali ponad nich. Kinetické dielo nazvané COCON vytvoril holandský vizuálny umelec Nick Verstand. Teatrálny spektákel mal podľa tvorcu symbolizovať matku Zem v objatí ľudstva a zároveň dôsledky deštrukcie spôsobenej človekom. Nejednému divákovi však tento mechanický „exoskeleton“ mohol prekážať pri sledovaní hudobného výkonu ľudských aktérov.
Ľudsko-strojové performance dokážu umelecky hodnotným spôsobom prepojiť oboch aktérov a vytvárajú konzistentný celok. Takým bolo napríklad impozantné tanečno-pohybové vystúpenie taiwanského tanečníka a choreografa Huang Yi s robotom Kuka na Ars Electronica v roku 2013. Avšak v prípade tohtoročnej Big Concert Night boli robotické ruky skôr estetickou príťažou inak pôsobivého hudobného vystúpenia.
Hybridné umelecko-vedecké projekty boli prvý krát prezentované samostatne v priestoroch Fakulty medicíny Univerzity Johanna Keplera. V univerzitnom kampuse vynikla najmä slovinská umelecká scéna okolo galérie Kapelica, Kersnikova Institute a projektu ATOL, ktorá si dlhodobo udržiava vedúcu pozíciu v oblasti bioartového a biotechnologického umenia.
Nové rozhrania organických a anorganických systémov prináša napríklad slovinská postmediálna umelkyňa Saša Spačal, V diele Radiotrophic Sanctuary sa venuje výskumu rádiotrofných húb, ktoré sú schopné chrániť človeka pred rádioaktívnym žiarením. Tieto huby, objavené vo vybuchnutom černobyľskom reaktore produkujú melanín a majú schopnosť metabolizovať rádioaktivitu. Saša Spačal nielenže apeluje na hrozbu jadrového kolonializmu, ale uvažuje o možnostiach využitia tohto organického materiálu v odevnom priemysle.
V závere chcem vyjadriť názor, že pre budúce scenáre udržateľnej symbiózy ľudského, prírodného a technologického je prospešnejšie venovať sa výskumu alternatívnych rozhraní a performativity organickej hmoty než spoliehať sa na umelú inteligenciu ako kľúčový pilier našej „poslednej nádeje“.
----------
1 Autorom pojmu anemoia je John Koening, zakladateľ databázy The Dictionary of Obscure Sorrows. Databázu tvoria neologizmy pre pomenovanie doteraz lingvisticky nepomenovaných emócií.
