Prvý ročník Petržalka Gallery Weekendu je za nami a rozhodne by bola škoda, ak mal ostať nepovšimnutý. Je až zarážajúce, ako dlho podobné podujatie v Bratislave chýbalo a až tento rok sa objavilo v podobe špecifickej spolupráce petržalských nezávislých kultúrnych priestorov.
Podujatie, ktoré v Berlíne či Budapešti pokrýva galérie súčasného umenia takmer po celom meste, sa tak v Bratislave „zmrsklo“ na štyri zastávky, čo však nie je potrebné vnímať ako mínus. Geografická kompaktnosť podujatia a výhodné rozvrstvenie priestorov v rámci priamky smerom od električkovej trate po Technopol nahrávala pomalej, ležérnej prechádzke bez toho, aby sa prílišné množstvo podujatí navzájom vyrušovalo a vyvolávalo zbytočný stres a tzv. fear of missing out, ktorý nás niekedy v pretlaku potenciálnych možností zasahuje.
Petržalka sa v posledných rokoch stala Mekkou nezávislých kultúrnych priestorov najmä vďaka svojej cenovej dostupnosti, ktorá bola podľa mňa prvým (a oprávnene pragmatickým) dôvodom migrácie z lukratívnejších častí mesta a ktorý v čase rozhodovania zrejme prebil obavu z nízkej návštevnosti. Hoci tieto nezávislé priestory môžu byť v meste svojho druhu „svetoobčanmi,“ a cieľová skupina je za predpokladu kvalitného programu ochotná za nimi v dostupnej vzdialenosti dochádzať, je chvályhodné, že si uvedomujú svoj potenciál i u lokálneho publika a snažia sa ho zúročiť.
Jeden z cieľov, ktoré si PGW deklaroval, bolo práve spojiť sily, využiť potenciál najľudnatejšej mestskej časti a v dlhodobom horizonte sa približovať širokej verejnosti. Ambiciózny cieľ naučiť obyvateľov Petržalky chodiť do galérií (a ešte aj súčasného umenia!) je nepochybne behom na dlhé trate, čo si podľa vlastných slov v úvodníku programu uvedomuje i iniciátor projektu Filip Vančo.
PGW sa síce podarilo našliapnuť na túto cestu - mohol však prvý krok byť i razantnejší?
Projektu sa dostalo solídnej podpory vo forme článku v mienkotvornom denníku, ktorého načasovanie súznelo s otvorením festivalu, čo mohlo pomôcť jeho rozšíreniu mimo umeleckej bubliny. Sprievodný materiál v podobe novín splnil úlohu plánika, doplnkovej publikácie i propagačného materiálu. Už niekoľko dní pred podujatím sa tieto noviny objavovali na trajektóriách stretávania umeleckej obce, čo v tomto prípade je tak trochu nosením dreva do lesa a určite by lokálnej propagácii prospelo viac sa pri roznose sústrediť na miestne vchody a brány.
Samotné podujatie, konajúce sa od piatka 21. júna do nedele 23.júna zahŕňalo tzv. voľný priebežný program, tj. návštevy ateliérov a výstav, ako aj prednášky a koncert, plánované na konkrétne časy. Nakoľko sa jednalo o spoluprácu samostatných subjektov, ich poňatie priebežného programu variovalo od prostého privítania a ponechania vnímania výstavy viac-menej na svojpomoc diváka (čo poučenému návštevníkovi azda i viac vyhovuje) po precízny výklad a prevedenie ateliérom, spojeným s ukážkou a analýzou prác, ktorý podľa mňa dokáže viac narušiť prirodzený ostych, obavy a prípadné neporozumenie nepoučeného diváka.
Návštevnosť celého podujatia samozrejme bez dôslednej evaluácie odhadnúť nemožno, organizátori v jednotlivých prevádzkach však podľa rozhovorov boli pomerne spokojní najmä s tým, že sa na PGW neobjavovali len známe tváre. Verejnosť skutočne prišla, prevažne však v pozícii zvedavých návštevníkov priebežného programu. V rámci sprievodného programu prednášok si však nedalo nevšimnúť, že miesta v hľadisku obsadzujú takmer výhradne známi a kolegovia z umeleckej brandže. A to i napriek tomu, že minimálne prednáška Martina Kleibla o umení v Petržalke by mohol mať potenciál zaujať i miestnych lokálpatriotov so záujmom o históriu. Ďalšie sprievodné programy, ako diskusia o prínosoch rezidenčného pobytu pre víťaza Ceny Oskára Čepana a prednáška o vznikavosti s Palom Fabušom, boli skôr tematicky vymedzené smerom k odbornému publiku a tak ani niet divu, že pre širokú verejnosť neboli natoľko atraktívne.
Je škoda, že v rámci otvorenia galérií verejnosti počas PGW sa zatiaľ nepodarilo galériám vystúpiť do verejného priestoru a plne využiť (či už z finančných, alebo byrokratických dôvodov) potenciál veľkorysých terás, ktoré by mohli hostiť divácky zaujímavú intervenciu či performance a rozšíriť tak svoj divácky záber.
Do budúcnosti by sa tiež možno dalo uvažovať nad väčšou diverzifikovanosťou sprievodného programu pre rôzne divácke skupiny, ktoré by tak mohli byť cielenejšie propagované – laická verejnosť by sa iste potešila napr. hands-on aktivitám či workshopom, zatiaľ čo odborné prednášky by pokojne mohli byť presunuté do VIP sekcie (pokojne i na prihlásenie vopred), ktoré by sa, v prípade prepojenia zo zahraničím mohli stať aj zaujímavou networkingovou príležitosťou.
Petržalka je priestorom, ktorý bol doslova zrodený k novému umeniu. Jej vznik ako prakticky novej obytnej časti sprevádzalo umiestnenie množstva nových, súdobých diel, často veľmi progresívneho tvaroslovia, či už vo forme (dnes často zaniknutých) reliéfov, plastík či monumentálnych malieb. Je skvelé, že súčasné umenie v tejto podobe preberá štafetu a oživuje terasy a partery inou kultúrou akú ponúka väčšina miestnych prevádzok. Verím, že PGW sa s trochou trpezlivosti stane podujatím, ktoré obyvatelia príjmu za svoje a aj vďaka spolupráci týchto nezávislých priestorov sa aspoň čiastočne podarí naplniť víziu Petržalky nie ako obytnej spálne, ale “útvaru, ktorý svojou príťažlivosťou utvorí podmienky pre zdravo pulzujúci život,”1 s ktorou bola vypísaná jej medzinárodná urbanistická súťaž.
(1 cit. Podľa M.Kleibl: Petržalka - Prekvapivý sprievodca podľa mestskou časťou, Premedia, Bratislava, 2014)
