Umenie vo verejnom priestore
Jednak sú to vedecko-výskumné aktivity zamerané na všadeprítomné, ba priam horúčkovité mapovanie a pasportizáciu umenia, ktoré zostalo z čias socializmu, najmä z obdobia normalizácie.1 Patria sem viac-menej diela, na ktoré sa akosi pozabudlo, nepatria nikomu, nik sa o ne nestará, postupne chradnú či miznú. Všeobecná inklinácia venovať sa tomuto druhu umenia je možno daná pôsobením súčasných diskurzov formujúcich naše myslenie, ako sú obrat k starostlivosti, záber na iných, marginalizovaných. Mohli by sme sem priradiť aj novonadobudnutý záujem o veci verejné, o čom svedčí najmä záľaha projektov na revitalizáciu spustnutých verejných priestranstiev, ale možno aj nastupujúca metóda angažovaného výskumu hraničiaca s aktivizmom.2 Je však možné, že je to jednoducho spôsobené načasovaním. S väčším historickým odstupom dozrel čas, aby sa aj tieto umelecké diela stali predmetom výskumu, prešli dôkladnejším umeleckohistorickým hodnotením a zapojili sa do výkladu dejín umenia.3 Na zhodnotenie toho, čo okolo seba už máme, úzko nadväzuje aj otázka, čo nového ešte vznikne a ako to bude fungovať vo verejnom priestore.
Výstavné aktivity The Monolith
Jedným z mála výstavných formátov prispievajúcich do tejto debaty je platforma The Monolith, ktorá od roku 2021 sídli na Petržalskom nábreží v tandeme s električkou T3 – Kultúrny prostriedok a Cyklo Kuchyňou. Jej počiatky sa viažu k pandemickému obdobiu, keď bola väčšina galérii zavretá. Možno aj tieto súvislosti podnietili výber negalerijného priestoru v danej lokalite na organizovanie výstav v exteriérovom prostredí. Zároveň ide o veľmi populárne miesto na rozmedzí Tyršovho nábrežia a Sadu Janka Kráľa, čím má platforma potenciál stať sa symbolickým mostom prepájajúcim publikum z rozdielnych spoločenských okruhov a priblížiť súčasné umenie aj negalerijnému návštevníctvu. Marek Štuller, zastrešujúci výstavnú dramaturgiu, ako jeden z inšpiratívnych zdrojov na založenie takejto platformy uviedol londýnsky The Fourth Plinth, kde už niekoľko rokov osádzajú objektovo zamerané umelecké diela na monumentálny prázdny podstavec na Trafalgarskom námestí. Podobne aj Monolith ponúka verejný podstavec/platformu na umiestnenie dočasných inštalácií, skrz ktoré môžu autori a autorky vyjadriť svoj názor na miestne či globálne problémy a prinášať pálčivé témy do verejného priestoru. Každý*á z autorstva sa môže rozhodnúť, či a akým spôsobom bude reagovať na prítomnosť podstavca, ktorý však nie je podstavcom v tradičnom zmysle slova. Forma vertikálnej kovovej konštrukcie, evokujúca rozhľadňu, je odvodená z vizuality tajomného monolitného objektu z filmu Vesmírna odysea, na čo odkazuje aj samotný názov tejto platformy. Monolit poskytuje spoločnú bázu, je akousi tabulou rasa pre všetky výstavné projekty, ktoré autorstvo dotvára alebo napĺňa vlastným významom a osobnou mytológiu autorskej tvorivosti.
Všetky doteraz prezentované výstavné projekty spája určitá inklinácia ku kritickým postojom a artikulácia dominantných problémov súčasnosti. Vyznačujú sa uchyľovaním k efemérnosti či práci s netrvanlivými materiálmi, čím predstavujú určitú protireakciu na dlhodobo preferovanú podobu verejných monumentov z bronzu či kameňa, ktoré mali zaisťovať nemennosť a stálosť tlmočených hodnôt. V takýchto „anti-monument“ intenciách sa nesie aj všeobecný odpor či nechuť autorstva k monumentálnym formám a uprednostňovanie komornejších rozmerov. Rozhodnutie inštalovať menšie artefakty však pravdepodobne pramení aj z neistoty a opatrníctva, vychádzajúcich z nedostatku skúsenosti s prácou vo verejnom priestore, ktorá prináša odlišné výzvy a prekážky ako white cube galérie. Rovnako je badateľné, že vystavované diela sú často nadmieru závislé od podstavca a od miesta ním vytýčeným. Namiesto toho, aby narúšali jeho vertikalitu a odvážnejšie expandovali do okolia, sú skôr bojazlivo determinované jeho prítomnosťou a vťahujú sa do jeho vnútra (z takto vymedzeného rámca sa azda vychyľuje inštalácia Dionýza Trosku, ktorý má ako jeden z mála vystavujúcich skúsenosti s tvorbou do verejného priestoru).
Platformu Monolith je možné považovať za akési laboratórium, ktoré poskytuje priestor na experimentovanie, skúšanie a testovanie. Prináša prehľad možných riešení a reflexiu princípov (ne)fungujúcich vo verejnom priestore. Prispieva do širšej debaty o spôsobe a výzvach spojených s reprezentáciou súčasného umenia vo verejnom priestore. A ako jedinečné podhubie vytvára vhodné podmienky pre autorov a autorky na overovanie si možností svojej tvorby v konfrontácii s exteriérovým prostredí. Získané sebavedomie a skúseností môžu následne zúročiť aktívnym zapájaním sa do vyhlasovaných súťaží, ktorých sa opakovane zúčastňujú stále tí istí jednotlivci.
Napriek absencii jasného výstavného programu a fungovaniu bez širšej grantovej podpory aktivity platformy nepriamo prispievajú ku kvalitatívnemu pozdvihnutiu a obohateniu mozaiky témy osádzania diel súčasného umenia do verejného priestoru.
1 Z výsledkov mapovaní je evidentné, že najväčšie množstvo zachovaných diel vo verejnom priestore sa viaže k 70. a 80. rokom 20. storočia. Medzi inštitucionálne realizované súpisy patria nedávno spustené projekty Galérie mesta Bratislavy (umeniemesta.sk), Považskej galérii umenia v Žiline (reviziaumenia.sk) a Bratislavského samosprávneho kraja (Umenie kraja – mapy.bratislavskykraj.sk).
2 Metóda angažovaného výskumu predstavuje prístup, keď vedci a vedkyne vystupujú zo slonovinovej veže svojho odboru a aktívne sa podieľajú na záchrane alebo obnove kultúrneho dedičstva. SZALAY, P. – MORAVČÍKOVÁ, H.: Čo ostalo po bratislavskom Istropolise? In Osvěta, kultura, zábava : kulturní domy v Československu. Praha: Galerie VI PER, 2023. s. 804-207.
3 Pozri BARTLOVÁ, M: Co si počít s uměním, ktoré zbylo po socialismu? Dostupné na: https://artalk.info/news/co-si-pocit-s-umenim-ktere-zbylo-po-socialismu (15.9.2024.)
