FEP: Kurátorkou Mestskej galérii Rimavská Sobota ste už od roku 1999. Čo vás priviedlo k rozhodnutiu viesť galériu v tomto regióne?
GG: V Mestskej galérii v Rimavskej Sobote som sa zamestnala ešte počas posledného roku štúdia dejín umenia na Univerzite Komenského v Bratislave. Išla som za vtedajším primátorom mesta Ladislavom Bartakovičom a predstavila mu svoje plány, ktoré ho okamžite zaujali. Hneď ma prijali, nemusela som ani absolvovať žiadne výberové konanie, keďže galéria je organizačnou súčasťou Mestského kultúrneho strediska. Rozhodla som sa zostať v Rimavskej Sobote, lebo sa mi nepodarilo nájsť pracovné miesto v Bratislave. Bolo to náročné, pretože pracovných miest tam bolo málo a vzťahy v tomto meste boli zviazané najmä cez priateľské väzby, ktoré vtedy existovali. Tak som si povedala, že sa chcem sústrediť na konkrétnu prácu, aby som vytvorila niečo samostatné. Tiež mi to umožňovalo pracovať bez toho, aby som mala nad sebou niekoho, kto by ma riadil alebo mi zadával úlohy.
No toto sa mi úplne nepodarilo, čo bolo pre mňa veľkým prekvapením. V prvých piatich rokoch v práci som totiž zažila veľmi tvrdú šikanu a mobbing (systematické znepríjemňovanie života na pracovisku, pozn. red.) zo strany nadriadených. Bolo to jedno z najhorších období môjho života, ale zároveň aj jedno z najlepších, pretože som mohla slobodne robiť výstavy, ktoré som chcela. Chcela som vlastne priniesť svoje skúsenosti so súčasným umením do Rimavskej Soboty, aby som o tom informovala ľudí. Keďže tu vôbec skúsenosti so súčasným umením neboli alebo boli len minimálne.
Rimavská Sobota bola v tom čase zaspaté mesto a do istej miery je zaspaté aj dnes. Keď sa človek večer prejde mestom cez víkend, je prázdne, nežije aktívnym občianskym životom ani komunitným duchom.
FEP: Ako vnímate vývoj tejto inštitúcie a vášho fungovania v priebehu rokov?
GG: Prvé výstavy, ktoré sme usporiadali, zahŕňali diela autorov ako napríklad Juraj Meliš či Juraj Bartusz. Neskôr prišli na rad aj výstavy mladšej nastupujúcej generácie, na ktoré som sa potom sústredila najviac. Medzi nimi boli napríklad Svätopluk Mikyta, Michal Moravčík alebo Dušan Zahoranský. Výstavy som organizovala s maximálnym nasadením, aj keď pracovné podmienky neboli ideálne. Veľmi mi pomáhal môj manžel, umelec Štefan Balázs, ktorý mi bol vždy oporou. Problém bol aj v tom, že som bola jediným zamestnancom galérie. To mi uberalo veľa času a energiu, ktorú som mohla venovať odbornej alebo kreatívnej činnosti.
Keď som od roku 2000 robila výstavy, návštevnosť sa radikálne zvýšila. Mala som veľa dobrých ohlasov, no bolo to najmä preto, že som sama rozširovala pozvánky po meste a osobne pozývala ľudí. Takto som fungovala asi 5 až 6 rokov, ale postupne som na to už nemala silu a čas. Hoci som viackrát žiadala vedenie mesta o pomoc, pridelenie personálu sa mi nikdy nepodarilo dosiahnuť.
Neskôr na pomedzí rokov 2010 až 2020 sme mali napríklad vcelku dobrú návštevnosť aj sledovanosť od umelcov a umelkýň, kurátorov a kurátoriek a ďalších ľudí z kultúrnej sféry. Tieto stretnutia boli pre mňa vždy inšpiratívne. Boli to napríklad Erik Binder, Richard Gregor, Mira Sikorová, Rudolf Sikora a ďalší spolupracovníci a spolupracovníčky. Zvyčajne prišli na konkrétnu výstavu alebo podujatie, potom sme ich pohostili u nás doma a viedli debaty o umení. Poslednou dobou tieto aktivity utíchli, keďže mám menej času.
Počas toho obdobia som sa pokúšala odovzdať skúsenosti novým zamestnancom, ale bez úspechu. Teraz sa galérii venujem na čiastočný úväzok, pripravujeme okolo 5 výstav ročne, hoci kedysi ich bolo 11 až 12. Aj keď galéria funguje, model, v ktorom celá jej činnosť závisí len na mne a mojej kolegyni pracujúcej na pol úväzku, ktorý som jej prepustila, nie je ideálny, ale záujem o prácu v tejto oblasti v regióne chýba.
FEP: Aké je ešte špecifikum práce v menšej regionálnej galérii oproti väčším umeleckým inštitúciám?
GG: V regiónoch sa často stáva to, že vás okolie vníma ako niekoho „menejcenného“ – neplnohodnotnú kurátorku alebo odborníčku. Často ma nazývali „partizánkou“, niekedy som narazila aj na označenia ako „vidiecka kurátorka“. Pre niektorých ľudí to boli možno vtipné alebo milé označenia, ale mne vnímanie len cez túto optiku nebolo príjemné. Celé to bolo veľmi zvláštne a dodnes si to neviem vysvetliť, ale keď som publikovala nejaké odborné texty alebo recenzie, často som mala negatívne ohlasy aj v rámci slovenského prostredia, ktoré boli postavené na istom povýšenectve, možno nepochopení – a nie na odbornosti.
Taktiež v tomto prostredí nebolo možné realizovať náročnejšie projekty, kedysi ma to veľmi obmedzovalo. Dnes by to však bolo jednoduchšie, pretože možnosti spolupráce cez rôzne granty sú už prepojené a sieť je otvorenejšia. Zmenilo sa to teda k lepšiemu. Avšak pre mňa osobne to už nie je tak atraktívne. Opakovať prácu v podmienkach, kde chýba kvalitné zázemie, mi už veľa neprináša. Otvorili sa mi našťastie iné príležitosti, najmä v súvislosti s výskumom a prezentáciou tvorby Marie Bartuszovej a prednáškovou činnosťou na akademickej pôde.
FEP: Ako ste už sama spomínali, od začiatku fungovania galérie ste čelili neľahkým podmienkam. S akými výzvami sa okrem toho stretávate alebo ste sa stretávali v rámci vedenia galérie súčasného umenia v tomto regióne? Ako sa vám podarilo bojovať proti niektorým prekážkam nastoleným mestom?
GG: Zdá sa, že mnohí predstavitelia a predstaviteľky mesta nechápu význam galérie, a mám pocit, že si doteraz nemyslia, že je potrebná. Aj napriek tomu, že primátor mesta pred pár rokmi udelil Mestskej galérii cenu, situácia sa veľmi nezmenila. Naopak, neskôr na mňa zaútočili niektorí mestskí poslanci. Jeden z nich verejne šíril nepravdivé informácie o mne a mojom údajom vysokom plate. Tvrdil, že som luxus, ktorý si mesto nemôže dovoliť a znižoval význam moje práce. Bola som v šoku, pretože som očakávala, že by sa situácia mohla zlepšiť, ale skôr sa zhoršovala. Rimavská Sobota akoby predikovala, čo sa bude diať v slovenskej spoločnosti a kultúre.
Neskôr som sa bez akéhokoľvek varovania dozvedela, že novo poverená riaditeľka Mestského kultúrneho strediska navrhla galériu zrušiť. Zvykla som si prijímať podobné zmeny s pokojom, lebo inak by sa to nedalo zvládnuť. Vytvorila som si vlastný spôsob odolného prístupu a hľadala formy odporu, ktoré neboli deštruktívne.
Môj bývalý kolega Tomáš Bálint, ktorý to naozaj vnímal zo svojej pozície a vlastnej skúsenosti, sa rozhodol iniciovať petíciu Zachráňme galériu. To bolo veľmi citlivé a kolegiálne gesto, ktoré som nemohla odmietnuť. Takéto okamihy sú vzácne, pretože zdravá spoločnosť si pomáha, a je dôležité, aby sme nenechali niekoho padnúť. Petícia bola úspešná a galériu sa podarilo zachrániť, ale bez dostatočného finančného a personálneho zázemia.
FEP: Čo je a bolo vašou motiváciou stále udržiavať galériu v Rimavskej Sobote aj napriek tomu, že sú nastavené zlé podmienky aj zo strany mesta a vôbec to nie je v tomto smere ideálne?
GG: Často som sa zamýšľala nad tým, prečo v takej práci ostávam, prečo neodídem inam. Môj manžel, Štefan Balázs, bol sústredený na svoj ateliér v Rimavskej Sobote a mne tichosť mesta celkom vyhovovala. Bývala som blízko prírody, čo pre mňa znamenalo veľa – vedela som sa tam odreagovať od náročných dní. Ja som hlavne potrebovala robiť výskum umenia a prezentovať ho ľuďom, to ma baví aj doteraz. Šíriť tak poznanie o umení a môcť sa tomu slobodne venovať.
Uvedomila som si to dosť skoro, že aj keď sú vonkajšie okolnosti veľmi nepriaznivé,, dávalo mi to úžasnú slobodu. Mohla som pracovať priamo s umelcami a umylkyňami, to ma nesmierne bavilo. Veľmi si vážim vzťahy, ktoré som nadviazala s mnohými ľuďmi.
Každá výstava, na ktorej som sa podieľala, mi pomohla prekonať negatívne pocity. To pre mňa predstavovalo dar – je to takmer akýsi fanatizmus, keď milujete to, čo robíte, a aj napriek prekážkam v tom pokračujete. Ak mám vnútorné presvedčenie a radosť zo života, dokážem prekonať všetky okolnosti.
FEP: Spolupracovali ste alebo spolupracujete aj s inými kultúrnymi inštitúciami v regióne alebo mimo neho?
GG: Od začiatku nevznikala galéria ako samozrejmosť, ale postupne som sa učila od iných galérií, ktoré mi boli blízke. Chodila som tam, pozorovala, ako sa zakladá zbierka, ako sa organizuje práca.
Spolupracovať s regionálnymi galériami mi vždy prinášalo pokoru. V rámci regionálnych galérií vnímam dôležitosť toho, aby sa ľudia nepozerali na iných „zhora“. Prístup „ja viem všetko najlepšie“ je mi cudzí; mám radšej, keď dokážeme byť empatickí k rôznym témam a ľuďom. Naše projekty sú veľmi krehké a závisia od dobrých vzťahov, ktoré musia byť založené na vzájomnej úcte.
Galérie ako Novohradská galéria v Lučenci a osobnosti ako Klára Kučerová Kubicska, Kinga Szabó alebo Oľga Bodorová z Gemersko-malohontského múzea boli pre mňa inšpiráciou. Tiež bol pre mňa dôležitý výskum v medzinárodnom prostredí, napríklad Tate Modern je moja obľúbená galerijná inštitúcia a mojou profesionálnou túžbou bolo s ňou spolupracovať. Vďaka týmto inštitúciám som si vybudovala kontakty, ktoré ma dodnes inšpirujú. Mojím najväčším objavom však bolo stretnutie s Annou Bartuszovou, ktoré mi zmenilo pohľad na spoluprácu a prácu s autorskými dielami. Maria Bartuszová je pre mňa dôležitá autorka, ku ktorej mám veľmi blízky vzťah. Mám obrovské šťastie, že môžem pracovať s jej dielom, a vnímam to ako dar.
Taktiež ma teší vznik Citadely alebo existencia festivalu Fraj v Rimavskej Sobote, takéto podujatia považujem za úžasné a bola by som rada, keby si ich objavilo aj miestne obyvateľstvo.
FEP: Mestská galéria Rimavská Sobota sa zameriava najmä na dva okruhy, a to súčasné výtvarné umenie a regionálne výtvarné umenie. Aké sú kritériá pri výbere umelcov a diel, ktoré vystavujete?
GG: Na začiatku som bola kurátorkou sama, s podporou galerijnej rady, ktorá hodnotila projekty – poskytovali najmä konštruktívne pripomienky, žiadne projekty neodmietli. Výstavné zameranie muselo byť sčasti konzervatívne, pretože galéria má určitú zodpovednosť voči minulosti. Naše zbierky sa zameriavajú na umenie 20. storočia, ktoré nebolo systematicky dokumentované inou inštitúciou v regióne, keďže napríklad Gemersko-malohontské múzeum nemá možnosť venovať sa súčasnému umeniu v takom rozsahu. Umenie regiónu Gemera a Malohontu je pre mňa stále aktuálnou témou, venujem sa jeho výskumu napríklad cez témy umeleckých diel vo verejnom prostredí mesta.
Pre mňa osobne nebolo nikdy podstatné prísne vymedzovať hranice „regionálnosti“. Skôr ma zaujímali umelci a umelkyne, ktorí tu pôsobili alebo sa tu narodili. Napríklad Erik Binder, pôvodom z Hnúšte, síce väčšinu života tvoril mimo región, no často sa sem vracal a vnímal tento kraj ako inšpiratívny. Samozrejme v tom bola aj ironická pozícia. Postupne sa galéria začala orientovať aj na mladších umelcov a umelkyne a absolventstvo umelekých škôl. Zároveň sa zameriavam na výskum umenia 60. až 80. rokov 20. storočia.
FEP: Okrem výstav sa v galérii usporadúvajú prednášky, tvorivé dielne a iné s umením späté kultúrne akcie. Ako sú tieto udalosti vnímané obyvateľmi Rimavskej Soboty, je tam cieľová skupina, ktorú zasahujú?
GG: Naša práca je zameraná najmä na spoluprácu so školami, kam sa snažíme prinášať lektorované výstavy a tvorivé dielne, na ktorých sa podieľa Kristína Rimavcová Fratričová, ktorá má pod palcom edukačné programy a tvorivé aktivity pre deti a mládež.
Na začiatku tvorivé dielne viedli lektorky Eva Talianová a Naďa Miháľová (autorka rozhovoru bola tiež aktívnou účastníčkou dielní v galérii, pozn. red.). Teraz spolupracujeme s kolegami a kolegyňami zo Základnej umeleckej školy. My sme organizovali tieto dielne v našej galérii a postupne sa inšpirovali aj rôzne iné inštitúcie, čo bolo skvelé. Nepoviem, že sme boli zakladatelia tohto trendu v meste, ale určite sme boli jedni z prvých, ktorí ho robili programovo a profesionálne.
Inak je to paradoxné, že ja vlastne neviem, čo s Mestskou galériou bude, ako dopadne jej príbeh. Zároveň je to pre mňa výzva – zvládnuť to, ako sa veci vyvíjajú, v tom zmysle, že aj keď sú tieto situácie komplikované a náročné, musíme nájsť spôsob ako ich zvládnuť a nevzdať sa. Taký je život.
