DCH: V roku 2020 si absolvovala svoje magisterské štúdium na katedre Fotografia a nové médiá na VŠVU. Aké bolo tvoje štúdium, kto ťa počas týchto rokov odborne a profesionálne viedol, a čo v rámci neho prispelo k tomu, že si sa vybrala cestou tvorby a skúmania analógovej fotografie, špeciálne polaroidu?
EL: Študovala som v Ateliéri O Fotografii u Silvie Sapárovej, kde spolu s asistentkou Dominiku Ličkovou každý semester zadávali zaujímavé témy týkajúce sa filozofie fotografie. Podnety na rozmýšľanie som získavala z literatúry a vo fotografii som hľadala niečo viac ako len technickú dokonalosť, a v tom bol práve analógový materiál ideálnym priestorom. Každý film má totiž svoje špecifické vlastnosti ako napríklad farebnosť; a hlavne v celom procese fotenia na film je niečo nostalgické. Až sa zdá, že to je tá skutočná fotografia. K polaroidu som sa dostala náhodou, keď som si na burze starožitností kúpila fotoaparát a zistila, že sa naň ešte vyrábajú filmy, no sú veľmi nestále a experimentálne.
DCH: Okrem autorskej tvorby vedieš aj kreatívne workshopy pre verejnosť, na ktorých návštevníci pracujú predovšetkým s instantnou fotografiou. Odkiaľ a kedy prišla myšlienka na ich realizovanie?
EL: Fotografiu rada zdieľam s ľuďmi, baví ma inšpirovať iných a nadchnúť ich pre netradičnú prácu, či už s analógovou alebo instantnou fotografiou. Je neuveriteľné, koľko kreativity sa v ľuďoch skrýva. Práca s polaroidom je skvelá v tom, že na fotoaparáte naozaj stačí iba stlačiť spúšť, čiže workshopy sú otvorené pre širokú verejnosť, nielen pre uzavretú skupinu ľudí. Celé fotenie, ako aj konkrétne techniky sú viac o dobrodružstve než o dokonalom výsledku, keďže už samotný materiál je nedokonalý. A práve v tom je fascinujúci. Počas 15 minút, kým čakáte, až sa fotografia zjaví, je možné aj nemožné všetko. A za tento krátky čas si k fotografii vytvárate vzťah. Tých 8 fotografií, ktoré sú v jednom polaroidovom balíčku, je hodnotným výstupom workshopu a absolútnym zážitkom.
DCH: Kde všade sa mohli ľudia stretnúť s týmito workshopmi a zapojiť sa?
EL: Workshopy som realizovala v Arte v Piešťanoch, v Malom Berlíne v Trnave, v Lýceu v Modre, v Ľadovni v Bytči a v Česku v Polagraphe v Prahe.
DCH: Ktoré z týchto kreatívnych postupov a procesov ťa najviac bavia, ktoré z nich ťa najviac prekvapili, prípadne odkiaľ prichádza inšpirácia na ich tvorbu?
EL: Pri polaroide ma baví doslova dekonštruovať ho a dostať sa až k pozitívu, teda citlivej vrstve, a prenášať ju napríklad na iné materiály. V tmavej komore rada experimentujem s akýmkoľvek materiálom, a čo sa týka prekvapenia, zaujímavé bolo pracovať s mokrým kolódiovým procesom.
Prekvapivé sú aj výsledky autorskej techniky, ktorú nazývam aquaroid, keď nechávam v špeciálnych podmienkach rozkladať nepodarené polaroidové snímky vo vode s rôznymi prísadami niekoľko mesiacov. Istým spôsobom ich tak recyklujem a vznikajú pri tom krásne farebné abstraktné kompozície. Tie potom rámujem a ponúkam ich na predaj ako dielo, ktoré si stačí zavesiť doma na klinček a nikdy vás neomrzí.
DCH: Viem o tebe, že máš doma veľkú knižnicu a že množstvo svojho času venuješ práve čítaniu. Predpokladám, že aj tvoja tvorba vychádza, pripadne je silno ovplyvnená rozličnými odbornými či filozofickými diskurzmi, esejami, článkami a podobne. Ktorí z autorov alebo ktoré z téz ťa v najväčšej miere v tvojej práci ovplyvnili a ku ktorým sa aj dodnes stále vraciaš?
EL: Diela ako Svetlá komora od Rolanda Barthesa a O Fotografii od Susan Sontag sú absolútnou klasikou, ktorá je nadčasová – k nim sa budem vracať vždy. Fascinuje ma aj český filozof Vilém Flusser, ktorý písal o jazyku, obrazoch a komunikácii svojej doby. V jeho textoch je možné nájsť predpovede budúcnosti, ktorú vlastne dnes žijeme.
Momentálne ma zaujímajú súčasné teórie od Joanny Zylinskej o povahe neľudskej fotografie a o budúcnosti fotografie pod vplyvom umelej inteligencie. Venujem sa aj rozširovaniu svojich obzorov v oblasti teórie nových médií, čerpám od autorov, ako sú Tomáš Dvořák, Jussi Parikka či Martin Charvát.
Z beletrie rada objavujem autorov, ktorých vydáva vydavateľstvo Rubato.
DCH: Jednou z najdôležitejších prác, ktoré sa nachádzajú v tvojom portfóliu, je projekt s názvom Utopia. Mohla by si zhrnúť, o čo v tomto projekte ide, ako dlho vznikal, čo je jeho nosnou ideou a aký odkaz sa prostredníctvom fotografie snažíš divákom odovzdať?
EL: Počiatky projektu Utopia sa datujú do roku 2018. Je to viacvrstvový projekt, ktorého základ sa viaže na doslovný preklad slova utopia z gréčtiny – οὐ (nie) a τόπος (miesto) – a znamená „nemiesto“ alebo neexistujúce miesto. V rámci filozofického kontextu teórie fotografie poukazujem na fakt, že konštelácia, ktorú fotograf zachytáva je zmesou štvorrozmerného priestoru, kvantity času a toku svetla. Vďaka tomu premieňa existenciu objektov a subjektov na fotografický záznam. Zmrazený čas vo fotografiách je akoby uväznený, nemá možnosť návratu ani napredovania, preto môžeme odfotografovaný výsek času a miesta chápať ako nemiesto, nečas.
Ústredný motív práce predstavuje stĺp ako základný stavebný prvok. Repetitívnosť odkazuje k nevyčerpaneľnej množine možností zachytávania, ale zároveň sprevádza od nehybného obrazu, cez drobný záznam pohybu, až po video. Analógové a polaroidové fotografie afirmujú existenciu zobrazeného stĺporadia a filmové farby zároveň odkazujú k zidealizovanému svetu. Avšak ďalej sa pohrávam s krehkou hranicou zachytávania reality, keď vytváram vlastný model stĺpu a jeho vykonštruované prostredie.
Tento projekt je o tenkej hranici viditeľnosti a neviditeľnosti, o existencii a neexistencii, o miestach a nemiestach, o fyzickej prítomnosti a dematerializácii, o miešaní časov, ako aj o ich zastavení a negácii, o nemožnosti definície budúcnosti a o idealizácii cez to najpoužívanejšie médium súčasnosti. Je teda o fotografii.
Odkaz, ktorý sa snažím odovzdať, znie, že fotografia je utópia sama osebe. Je to idealizovaný stav.
Ruiny sú pozostatkami minulosti, outsidermi súčasnosti a zostávajú otázkou budúcnosti. Sú tieto stĺpy len nostalgickým pohľadom na utopickú krajinu alebo sú varovaním pred budúcnosťou, v ktorej budú ľudia zastaraní?
Jednou zo súčastí je mozaika zložená z 96 polaroidových fotografií, ktoré ukazujú, ako inak, scenériu stĺpov. Bolo vytvorených už viacero verzií tejto mozaiky, pričom pri jej umiestnení v exteriéri, napríklad na Paradajs festivale v Banskej Štiavnici, keď je permanentne vystavená slnečnému žiareniu, obraz na mozaike pomaly bledne, degraduje a mení sa. V súčasnosti pripomína až efemérny obraz.
DCH: V tomto roku (2024) si ukončila doktorandské štúdium na VŠVU a odovzdala svoju dizertačnú prácu. S výsledkami jej praktickej časti sa mohli diváci stretnúť vo viacerých výstavách a na rôznych miestach, napríklad v Nitre, Piešťanoch, Bratislave, Prahe a inde. Vo svojich prácach sa venuješ predovšetkým skúmaniu zmien média fotografie. Akým smerom sa tu tvoja tvorba posunula od počiatočného záujmu o analógovú fotografiu?
EL: Čo sa týka dizertačnej práce, je pre mňa písomná aj praktická časť rovnocenná, sú absolútne previazané. Konkrétne realizácie nadväzujú na závery, ku ktorým prichádzam v teórii. Na jednej strane je zaujímavé, že celá práca je o fotografii, pričom reálne mnou odfotografovaného materiálu je v tomto projekte minimum.
Snažím sa tu stelesniť experimentálneho fotografa v poňatí Viléma Flussera, ktorý v 80. rokoch písal o boji operátora proti aparátu. Tvrdil, že aparát má súbor prednastavených možností a práve keď ich človek naruší, obíde či úplne poprie, získava svoju slobodu.
Projekt je rozdelený na viaceré kapitoly a väčšina je realizovaná na instantný materiál – či už klasický formát, 8x10 alebo na najväčší polaroidový materiál na svete 20x24, o ktorom veľa ľudí ani nevie, že existuje. S polaroidom tu pracujem zámerne a programovo, a vo výsledku sa tu miešajú všetky prístupy – fluidne prestupujem v konkrétnych dielach z analógového do digitálneho prostredia a naspäť, do rozšírenej reality a videa, pričom pracujem aj so softvérmi s umelou inteligenciou.
V aktuálnom stave výskumu prichádzam k záveru, že absolútna hybridizácia pôvodu a výsledku fotografického obrazu ponúka zrkadlový odraz súčasnosti.
DCH: Kam si myslíš, že sa budú ďalej uberať tvoje fotografické kroky? Aké sú momentálne témy alebo technológie, ktoré ťa najviac fascinujú?
EL: Projekt Utopia nie je ukončený a v najbližšom čase sa k nemu plánujem vrátiť a intenzívne pracovať na ďalších vrstvách, fotografiách a objektoch. Taktiež by som rada zverejnila výstupy z doktorandskej práce tak, aby k nim mali prístup študenti, laická aj odborná verejnosť a mohli sa tieto myšlienky ďalej šíriť.
DCH: Ako autorka si sa v posledných projektoch venovala aj témam, akými sú sledovanie, kamery, cloudy, strojové učenie a AI. Čo si myslíš, že sa stane s fotografiou v blízkej budúcnosti? Bude fotografia ako taká ešte existovať aj napriek tomu, že denne vznikajú po celom svete miliardy fotiek a zaberajú príliš veľa miesta na úložiskách? Mohlo by sa stať, že sa fotografia očistí od svojej podoby, prestane byť tým, čím je, a nahradia ju napríklad nejaké zjednodušené kódy, znaky a podobne?
EL: Verím, že ľudská kreativita bude silnejšia než softvérovo dopočítané nereálne obrazy. Myslím si ale, že je potrebné nanovo si vytvoriť s fotografiou vzťah, s konkrétnymi fotografiami, ktoré sú pre nás hodnotné a ktoré reálne chceme uchovať a archivovať. Je to celé len o prístupe jednotlivca, ktorý nebude už len lovec, zberač a zdieľač, ale uvedomelý tvorca fotografického obrazu. Fotografia je pre mňa vitálne médium poskytujúce nevyčerpateľný život, ako aj možnosti pre budúcnosť.
September 2024, Trnava
