Veronika Marek Markovičová - Doma

“Vplyv vecí videných a počutých z koberca je obrovský a v spomienkach nás ešte väčšmi šokuje svojou pravdivosťou, lebo sú to výlučne naše vízie, naše vlastné omyly vo vnímaní skutočnosti,
o ktoré sa nedelíme s nikým, a preto sa stávajú živnou pôdou poézie, našej slobody meniť holé fakty.”

Arthur Miller: Zákruty času

Projekt Veroniky Marek Markovičovej Doma (2025) je metaforou o dosahovaní rovnováhy v rodinnom živote. Balans vzniká použitím čistých fotografických záberov, koláže a grafických postupov. Toto časovo náročné stretnutie sa deje prevažne v nočnom tichu, kedy symbióza techník vytvára novú mediálnu skúsenosť. Ako hovorí autorka, “fotolinoryty” neslúžia ako matrica na ďalšie grafické odtláčanie na papier. Sú ponechané ako objekty, ktoré v kontraste s muzeálnou čistotou výstavného priestoru, nedokonalosťami domácnosti a krehkosťou detstva rozprávajú o vymedzovaní si času na tvorbu popri práci, rodine, manželstve a aktuálnom mentálnom a duševnom stave užívateľov tejto planéty.

Umelec Gordon Matta-Clark je známy svojimi sondami, doslova rezal do stien a podláh v celých budovách. Vytváral prierezy a rozrezával ich na časti. Ikonická snímka Split House (1974) určite narobila veľa hluku, kým vznikla. Určite to nie je tiché strihanie a rezanie do fotografií a linolea po večeroch, no predsa sa to v niečom stretá s našou výstavou. Je to téma domova. Uviedol by som krátky popis Gordonovej fotografie: “Vertikálny rez umiestnený osou do polovice fotografie v sebe nesie výrazný odkazový potenciál, ktorý súvisí so symbolikou rodinného domu, ktorého celistvosť aj súkromie narušuje.”¹ Tvrdý zásah do fotografie v cykle fotolinorytov mi propomína túto Clarkovu razantnosť a narušenie narušenie inak stabilného priestoru. Možno som si na ňu spomenul práve cez drsnosť, ktorá sa mi vyjavuje hneď v prvých náhľadoch na Markovičovej sériu. Určite to súvisí s už spomínaným obsahom. Obrazy detí sú posúvané do rôznych koláží. Pripomínajú niečo rozpracované, doslova až stavebné podmienky. Na niektorých motívoch sú precízne aranžované, na iných precízne nearanžované. Realistické telo dieťaťa, ktorého hlava sa stráca v kvetinovom poraste, ponúka mnoho interpretácií. Predstavuje pre mňa stretnutie prírodného a umelého, mesta a prírody, krajiny, bytu
a fantázie. Autentickosť priestoru a osoby skutočne absentujúcej, prechádzajúcej z jednej strany na druhú, do prítomnosti ďalšieho zmyslu, z detstva do dospievania a v autorkinom prípade až do dospelosti. Všetko toto sa ukazuje v motíve, ktorý bol použitý na plagáte k výstave. Rozpráva tiež
o konflikte mesta a prírody. 

Architekt Peter Zumthor vo svojej knihe Premýšľať architektúru (2013) píše: “Rozdiel medzi mestom
a krajinou je pre mňa práve v tom, že mesto ma viacej stimuluje a inšpiruje. Pripadám si v ňom veľký alebo malý, sebavedomý, pyšný, zvedavý, napnutý, vzrušený, podráždený… alebo ma odstrašuje. Oproti tomu krajina, keď sa jej odovzdám, mi dáva voľnosť a kľud. Pretože krajina predstavuje iné vnímanie času. Čas má v krajine svoju veľkosť, zatiaľ čo v meste je podobne ako priestor zhustený.”² Koláže vytvárajú inú krajinu, inú dimenziu. Nie je to už mesto, nie je to už byt, ale rozhranie práve toho vnútorného prežívania obidvoch veličín, ktoré Zumthor tak dobre opísal. Koláž všeobecne nesie v sebe niečo technické a organické zároveň. Akoby to bola ešte nie dobre premiešaná hmota, ako rozpálená láva, ktorá tuhne v rôznych podmienkach. Človek pozoruje rozdiely v jednotlivých vrstvách. Preto je tam prítomná aj silná štylizácia, presnejšie výrazný kontrast. Keď sa rozpomínam, málo koláží pracuje s podobnými podkladmi, lebo by sa skôr podobali na chameleóna či vojaka
v maskáčoch alebo možno dekoratívnu tapetu. Koláž šokuje vyhranením sa v dvoch rôznych stretávajúcich sa štruktúrach. Záujem graduje, keď tieto kontrasty pokračujú aj v obsahu, nie len vo forme. Autorke sa darí vytvárať obrazovú poéziu, kde sa stretá Alenka v ríši divov práve so spomínaným Matta-Clarkom, a to ešte aj s istou dávkou sociálneho dokumentu. Zainteresovaného aj odosobneného. Možno to dovoľujú práve tie spomínané stratégie, ktoré zvolila. Hrubosť v narábaní
s formou a jemnocit matky narábajúcej s mierou, obe aplikované vo finálnom diele. Ako mi autorka prezradila: “Snažím sa predkladať divákovi "drámu s pozitívnym koncom" a vertikálnym smerovaním.”

Ak sa rozhodnem popísať to, čo vidím, mám nádej, že nastane odozva. V dobe ekológie obrazu je prirodzená potreba redukovať ho. Koláž narába ako s redukciou, tak aj s množením. U autorky vnímam, že sa vyberá práve cestou spomínaného redukovania. Ak by som hľadal zmnoženie, vidím ho v inštalovaní. Tam sa však neprodukuje ako nadužívanie, ale prináša sa ako ready-made (nájdený objekt). Celá architektúra výstavy nás strháva do ďalšieho média, a to architektúry samej. Výstavu si viem celkom dobre predstaviť ako sprievodnú ponuku na festivale súčasnej architektúry. Komunikuje architektúru rodinného života, ktorého rozhranie nám pomáha neustále sa adaptovať na nové životné okolnosti. Adaptácia teda predstavuje to, čo si odnášam z tohto cyklu, ale nielen to. Sú to aj momenty spomienok, ako som pozoroval moje vlasy na podlahe v kuchyni, keď ma moja mama strihala. Rovnako sestrine kiahne a ďalšie obrazy, ktoré sú súčasťou našej kolektívnej pamäte. Projekt Doma  je príležitosťou synchronizovať sa v ľudských skúsenostiach. Nepatrných, a predsa dôležitých.